Zvestovatelia kráľovstva rozprávajú

Mníška sa po 25 rokoch konečne dozvedá pravdu

BIBLIA predpovedala, že „veľký zástup“ zo všetkých národov príde a bude uctievať Jehovu v jeho duchovnom chráme. (Zjavenie 7:9) To sa deje dnes, a my sa tešíme, že vidíme mnohých ako s pomocou Božej pravdy trhajú putá falošného náboženstva.

◻ Jedna žena z talianskeho Ríma rozpráva: „Od malička bolo mojou najväčšou túžbou stať sa mníškou, lebo som túžila celým srdcom slúžiť Bohu. Môj cieľ sa mi podarilo dosiahnuť, keď som mala tridsaťdva rokov, 8. decembra 1960, keď som zložila svoje prvé sľuby poslušnosti, chudoby a cudnosti. Mojou úlohou bolo starať sa dňom i nocou asi o tridsať biednych opustených detí, ktoré boli sirotami alebo deťmi uväznených. Našla som uspokojenie v tomto svojom pridelení.

Moja viera bola otrasená po desiatich rokoch služby, keď v ústave vznikly spory. Ak nás Boh vedie, pýtala som sa, prečo dovolí vo svojom dome takéto sváry a neporiadky?“

Mníška mala sestru, ktorá žila vo Francúzsku a bola Jehovovou svedkyňou. Tá vydala mníške svedectvo listom a poslala jej Preklad nového sveta Svätých písiem. Mníška rozpráva: „Po dvadsiatich troch rokoch to bolo moje prvé stretnutie s Božím slovom.“ Prijala biblické štúdium s Jehovovými svedkami. Hovorí o tom: „Ako som postupovala v štúdiu Biblie, učila som sa viac poznávať Boha Jehovu a jeho požiadavky, ako i jeho úžasné vlastnosti. Cítila som sa veľmi nepríjemne, keď som sa dozvedela, že neschvaľuje používanie obrazov, lebo ústav bol plný obrazov každého druhu a veľkosti. Pochopila som, že ak sa chcem páčiť Jehovovi, nemôžem na tomto mieste zostať. Po dvadsiatich piatich rokoch, čo som oddane slúžila ako mníška, som konečne našla pravdu. A tak som 1. októbra 1985 dala výpoveď, na veľké zdesenie mojich predstavených.

Moji milujúci bratia a sestry mi pomáhali duchovne i materiálne. Vďačná Jehovovi a jeho organizácii som sa 30. augusta 1986 dala pokrstiť a vstúpila som na skutočnú cestu do večného života.“

Jehova žehná túžbu dievčaťa slúžiť Bohu

◻ Brazílska učiteľka, ktorá bola Jehovovou svedkyňou, si pri opravovaní školských úloh všimla, že jedna štrnásťročná žiačka napísala o svojej túžbe naučiť sa viac o Bohu. Zaviedla so žiačkou biblické štúdium, ale ako dievča v štúdiu postupovalo, jeho katolícki rodičia štúdium zakázali a zničili literatúru. Žiačka začala študovať Bibliu počas školských prestávok, ale prišli jej na to. A tak sa štúdium viedlo pomocou korešpondencie. Čoskoro však rodina objavila i listy a spálila ich. Otec začal dievča nútiť, aby chodilo na omšu. Šlo, ale vzalo si Strážnu vežu a čítalo ju počas bohoslužby, skrytú medzi stránkami modlitebnej knižky. Takto to pokračovalo šesť mesiacov, kým sa žiačka raz nevykradla z domu, aby mohla navštíviť sálu kráľovstva. Počas zhromaždenia sa vo dverách objavil otec a odkázal po bratoch svojej dcére, že keď príde domov, zmláti ju. Úsilie bratov dohovoriť sa s ním bolo márne.

Nasledujúci deň, šťastná a usmiata, prišla žiačka navštíviť bratov. Ukazovala spústu modrín po otcovej bitke. Ale prečo potom toľké šťastie? Keď otec opustil sálu kráľovstva, vypytoval sa niektorých ľudí v meste, i starostu, na výhody a nevýhody toho, že jeho dcéra je Jehovovou svedkyňou. Starosta mu povedal, že svedkovia sú dobrí, dôveryhodní ľudia. Dodal, že majú vynikajúcu morálku a je veľmi dobré mať dieťa s takými zásadami a meradlami, ktoré tak prevyšujú meradlá väčšiny mladých.

Napriek tomu dcéra bitku dostala. Otec jej však povedal, že ju zbil preto, lebo odišla z domu bez dovolenia. A povedal, že ju zase zbije, ak niekedy prestane študovať Bibliu alebo chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov! Dcéra je teraz horlivou zvestovateľkou a niekoľkí z jej rodiny sa zaujímajú o pravdu.

Naozaj, Jehova žehná mladých, ktorí majú úprimnú túžbu slúžiť mu, ako ukazuje aj táto skúsenosť. — Žalm 148:12, 13.