Prichádzajú ďalší misionári

Dňa 9. júla 1964 indonézske ministerstvo spravodlivosti oficiálne zaregistrovalo Združenie Bádateľov Biblie, zákonnú korporáciu, ktorú zriadili Jehovovi svedkovia. No aby bratia mohli mať plný úžitok z náboženskej slobody, museli byť zaregistrovaní aj na ministerstve pre náboženské záležitosti. Toto ministerstvo sa však radilo s oddelením, ktoré malo na starosti protestantské cirkvi, kde pracovali neústupčiví protestanti, nezmieriteľní odporcovia Jehovových svedkov.

Raz sa jeden brat stretol s vysokopostaveným úradníkom, ktorý úzko spolupracoval s ministrom pre náboženské záležitosti. Keď zistili, že pochádzajú z tej istej dediny, rozvinul sa medzi nimi živý rozhovor v ich nárečí. Brat mu porozprával, aké problémy majú svedkovia s oddelením pre protestantské cirkvi, a tento úradník zariadil, aby sa traja bratia mohli stretnúť priamo s ministrom, milým a ústretovým moslimom. Dňa 11. mája 1968 minister vydal oficiálny dekrét, ktorým boli Jehovovi svedkovia uznaní za náboženstvo a získali právo vykonávať v Indonézii svoju činnosť.

Vysokopostavený úradník chcel, aby mohli zahraniční svedkovia získať misionárske víza, a tak oddelenie pre protestantské cirkvi obišiel. Vďaka tomuto nestrannému pracovníkovi sa počas ďalších rokov dostalo do Indonézie 64 misionárov.

Do roku 1968 zvestovalo dobré posolstvo vo všetkých kútoch Indonézie asi 300 misionárov a zvláštnych priekopníkov a viac než 1 200 zvestovateľov. Miestni bratia získali od misionárov vynikajúce školenie. To urýchlilo ich duchovný pokrok. Školenie prišlo v pravý čas, pretože nad obzorom sa už zbiehali mračná prenasledovania.

„Vianočný darček“ pre duchovenstvo

V roku 1974 oddelenie, ktoré malo na starosti protestantské cirkvi, zintenzívnilo snahy zakázať Jehovových svedkov. Generálny riaditeľ tohto oddelenia rozposlal všetkým regionálnym kanceláriám ministerstva pre náboženské záležitosti falošnú správu o tom, že Jehovovi svedkovia nie sú právne uznaní. Naliehal na miestne úrady, aby zakročili proti svedkom vždy, keď im budú robiť nejaké „ťažkosti“. Bolo to však zjavné nabádanie na prenasledovanie Jehovových služobníkov. Väčšina úradníkov tento pokyn ignorovala. No niektorí využili túto príležitosť a zakázali zhromaždenia a zvestovanie z domu do domu.

Približne v tom istom čase Svetová rada cirkví plánovala zvolať v Jakarte valné zhromaždenie, čo miestni moslimovia považovali za provokáciu a útok. No keďže náboženské napätie sa stupňovalo, zhromaždenie bolo odvolané. Obracanie ľudí na kresťanskú vieru bol pálčivý problém, ktorý znepokojoval mnohých politikov. Ako sa dalo očakávať, duchovní sa snažili využiť túto situáciu proti Jehovovým svedkom tým, že sa neustále sťažovali na ich zvestovateľskú činnosť. A tak viacerí úradníci začali svedkov vnímať negatívne.

V decembri 1975, zatiaľ čo sa náboženské napätie stupňovalo, Indonézia napadla Východný Timor, bývalú portugalskú kolóniu. O sedem mesiacov neskôr ho zabrala, čo v ľuďoch roznietilo silné vlastenecké cítenie. Bratia zostali politicky neutrálni a odmietli vykonávať vojenskú službu a zdraviť zástavu. Vojenských veliteľov to veľmi rozhnevalo. (Mat. 4:10; Ján 18:36) Duchovní využili túto príležitosť a žiadali vládu, aby proti svedkom zakročila. Nakoniec v polovici decembra 1976 duchovní dostali svoj „vianočný darček“ — vláda zakázala Jehovových svedkov.