Zvestuje sa ďalej na východ

V roku 1953 bol Peter Vanderhaegen poverený slúžiť v Indonézii ako krajský dozorca. Slúžil v celej krajine, čo bolo od východu na západ 5 100 kilometrov a zo severu na juh 1 800 kilometrov. Často tu zažil situácie, pri ktorých mu behal mráz po chrbte.

V roku 1954 brat Vanderhaegen cestoval do východnej Indonézie, ktorá bola nábožensky veľmi rôznorodá. Na ostrovoch Bali sa mnohí hlásili k hinduizmu. Lombok a Sumbawa boli prevažne moslimské. Flores obývali väčšinou katolíci a na ostrovoch Sumba, Alor a Timor žili prevažne protestanti. Brat Vanderhaegen sa na vratkom člne plavil do Kupangu, hlavného mesta Timoru, a cestou zvestoval na viacerých ostrovoch. „Na Timore som zvestoval dva týždne,“ spomína. „Hoci bol poriadny lejak, rozdal som všetku literatúru, získal 34 predplatných na časopisy a zaviedol niekoľko biblických štúdií.“ Ľudí, ktorí prejavili záujem o posolstvo, potom navštevovali zvláštni priekopníci, ktorí neskôr založili v Kupangu zbor. Odtiaľ sa dobré posolstvo rozšírilo na susedné ostrovy Rotè, Alor, Sumba a Flores.

Keď protestantskí duchovní v Kupangu videli, ako ich ovečky počúvajú Jehovových svedkov, začali žiarliť a zúriť. Jeden duchovný nariadil Thomasovi Tubulauovi, staršiemu klampiarovi, ktorý nemal jednu ruku, aby prestal študovať s Jehovovými svedkami. Pohrozil mu, že ak so štúdiom neprestane, potečie krv. Thomas smelo odpovedal: „Nijaký kresťan by nepovedal to, čo vy. Do vášho kostola už nikdy nevkročím!“ Thomas sa neskôr stal horlivým zvestovateľom Kráľovstva a jeho dcéra začala slúžiť ako zvláštna priekopníčka.

Duchovní na Timore však boli rozhodnutí s Jehovovými svedkami skoncovať. V roku 1961 sa im podarilo prinútiť ministerstvo pre náboženské záležitosti a miestnu vojenskú správu, aby zakázali zvestovanie z domu do domu. A tak bratia zmenili spôsob vydávania svedectva. Rozprávali s ľuďmi na trhoviskách a pri studniach, prihovárali sa rybárom, ktorí prichádzali na breh s úlovkom, a oslovovali rodiny, ktoré sa na cintoríne starali o hroby. O mesiac neskôr vojenská správa na Timore zmenila svoj postoj a cez rozhlas vyhlásila slobodu náboženstva. Keď ministerstvo pre náboženské záležitosti trvalo na tom, že zvestovať z domu do domu je zakázané, bratia požiadali, aby im to dali písomne. No odmietli to. A tak vo zvestovaní z domu do domu bez zábran pokračovali.

Duchovenstvo kresťanstva kládlo odpor aj ďalším misionárom, Pietovi a Nell de Jagerovcom a Hansovi a Susie van Vuureovcom, ktorí prišli na Papuu v roku 1962. Raz ich traja vysokopostavení duchovní žiadali, aby šli zvestovať niekam inam. Duchovenstvo falošne obviňovalo Jehovových svedkov z toho, že poburujú ľudí proti vláde. Tieto obvinenia sa šírili z kazateľníc, z tlače aj z rozhlasu. Každého farníka, s ktorým misionári začali študovať, duchovní odhovárali od štúdia, vyhrážali sa mu alebo sa ho snažili podplatiť. Okrem toho vyvíjali nátlak na náčelníkov miestnych osád, aby svedkom bránili vo zvestovaní.

Tieto snahy však mávali aj opačný účinok. Jeden náčelník pozval misionárov zvestovať do jeho dediny. Hans hovorí: „Keď zhromaždil dedinčanov, Piet a ja sme v dvoch krátkych príhovoroch vysvetlili, čomu sa venujeme. Potom naše manželky predviedli, ako klopeme na dvere, domáci nás pozývajú ďalej a krátko sa s nimi rozprávame o Biblii. Všetkým sa to páčilo a dovolili nám slobodne zvestovať.“

Takéto situácie sa niekedy opakovali. Moslimovia boli proti zvestovaniu iba zriedka; skoro vždy nám odporovali duchovní kresťanstva. A tak je to až dodnes.

„Pred miestodržiteľov... na svedectvo“

Ježiš svojim učeníkom povedal: „Budú vás vláčiť kvôli mne pred miestodržiteľov a kráľov na svedectvo im a národom.“ ​(Mat. 10:18) Tieto slová sa v Indonézii opakovane dokazovali ako pravdivé.

V roku 1960 jeden významný holandský teológ v Jakarte vydal knihu, v ktorej označil Jehovových svedkov za falošných kresťanov. Táto kniha mnohých duchovných podnecovala, aby vytiahli do boja proti Jehovovým svedkom. Napríklad v jednom meste duchovenstvo podalo sťažnosť na ministerstvo pre náboženské záležitosti, že svedkovia „zavádzajú členov ich cirkvi“. Keď úrady bratov vyzvali, aby sa k obvineniam vyjadrili, bratia predložili fakty a vydali dobré svedectvo. Jeden úradník z ministerstva svojmu kolegovi radil: „Nechaj Jehovových svedkov na pokoji. Prebúdzajú protestantov zo spánku.“

V roku 1964 skupina protestantských duchovných na Papue žiadala parlamentný výbor pre náboženské a sociálne záležitosti, aby zakázal činnosť Jehovových svedkov. Nato bratia z pobočky požiadali výbor, aby im umožnil predstúpiť s obhajobou. Tagor Hutasoit spomína: „Asi hodinu sme sa hájili a objasňovali našu biblickú vzdelávaciu činnosť. Jeden politik, ktorý bol protestant a bol proti nám, nás falošne obvinil z toho, že vyvolávame na Papue náboženské nepokoje. No väčšina moslimských členov výboru nám bola naklonená. Povedali: ‚Ústava zaručuje náboženskú slobodu, a tak máte právo zvestovať.‘“ Po tomto stretnutí jeden vysokopostavený úradník na Papue vyhlásil: „Nová vláda podporuje slobodu náboženstva a tá platí aj pre nové náboženské skupiny.“