Prichádzajú misionári z Gileádu

V júli 1951 sa malý zbor v Jakarte zhromaždil, aby privítal Petra Vanderhaegena, prvého misionára vyškoleného v Gileáde. Do konca roku prišlo ďalších 13 misionárov z Austrálie, Holandska a Nemecka, vďaka čomu sa počet zvestovateľov v krajine takmer zdvojnásobil.

Misionárka Fredrika Renskersová z Holandska uviedla: „Predstavovala som si, že budem chodiť z domu do domu a dorozumievať sa rukami-nohami. No keďže tak veľa ľudí rozprávalo po holandsky, spočiatku som zvestovala väčšinou v tomto jazyku.“ Ronald Jacka z Austrálie povedal: „Niektorí z nás používali svedeckú kartu, ktorá obsahovala krátke posolstvo v indonézštine. Predtým ako som zaklopal na dvere, pozrel som sa na kartu a potom som sa snažil slová z nej odrecitovať.“

Aj vďaka neúnavnej práci misionárov počet zvestovateľov rýchlo narastal. Z 34 ich bolo za jeden rok 91. Prvého septembra 1951 bola v dome Andrého Eliasa v centre Jakarty zriadená pobočka spoločnosti Watch Tower. Za služobníka pobočky bol vymenovaný brat Ronald Jacka.

Zvestovanie na nových územiach

Peter Vanderhaegen bol v novembri 1951 poslaný do Manada v provincii Severné Sulawesi, kde Theo Ratu s manželkou založili malú skupinu. Väčšina obyvateľov sa hlásila ku kresťanstvu a veľmi si vážila Božie Slovo. Viacerí pozývali svedkov dnu a chceli, aby im vysvetlili biblické náuky. Často sa stávalo, že bratia viedli rozhovor aj s 10 ľuďmi naraz. O 15 minút ich už bolo 50. A za necelú hodinu sa presunuli na dvor, kde sa ich nazbieralo aj 200.

Začiatkom roku 1952 zriadili Albert a Jean Maltbyovci misonársky domov v Surabaji na Východnej Jáve, v druhom najväčšom meste Indonézie. Tam sa k nim pripojilo šesť misionárok — Gertrude Ottová, Fredrika Renskersová, Susie a Marian Stooveové, Eveline Plattová a Mimi Harpová. „Väčšina domácich boli umiernení moslimovia a boli veľmi priateľskí,“ hovorí Fredrika Renskersová. „Zdalo sa, že mnohí ľudia priam čakajú na dobré posolstvo, preto s nimi bolo ľahké zaviesť biblické štúdium. Po troch rokoch mal zbor v Surabaji 75 zvestovateľov.“

V tomto období napísal do pobočky Azis, jeden moslim z Padangu na Západnej Sumatre, a požiadal o duchovnú pomoc. Azis študoval ešte v 30. rokoch s priekopníkmi z Austrálie, no počas japonskej okupácie s nimi stratil kontakt. Neskôr sa mu dostala do rúk brožúrka, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Napísal: „Keď som uvidel na brožúrke adresu v Jakarte, od radosti som bol celý bez seba.“ Pobočka rýchlo vyslala do Padangu krajského dozorcu Fransa van Vlieta. Ten zistil, že Azis sa rozpráva o pravde so svojím susedom Nazarom Risom, štátnym úradníkom, ktorý sa tiež zaujímal o dobré posolstvo. Obaja títo muži spolu s rodinami prijali pravdu. Brat Azis neskôr slúžil ako starší. Nazar Ris sa stal zvláštnym priekopníkom a viaceré jeho deti sú dodnes horlivými svedkami.

Krátko nato Frans van Vliet navštívil v Balikpapane vo Východnom Kalimantane jedného nečinného holandského brata, ktorý pracoval na obnove rafinérie zničenej vojnou. Išli spolu do služby a Frans ho povzbudil, aby začal študovať s niekoľkými záujemcami. Skôr ako sa tento brat vrátil do Holandska, založil v Balikpapane malú skupinu.

O niečo neskôr sa do Banjarmasinu v Južnom Kalimantane presťahovala novopokrstená sestra Titi Koetinová. Zvestovala príbuzným v komunite Dajakov a mnohým z nich pomohla spoznať pravdu. Niektorí sa vrátili do svojich dedín vo vnútrozemí Kalimantanu a založili tam skupiny, z ktorých sa neskôr stali silné zbory.

Výroba literatúry v indonézštine

Zvestovanie rýchlo napredovalo, a tak bratia potrebovali stále viac literatúry v indonézštine. V roku 1951 bola do tohto jazyka preložená kniha „Boh nech je pravdivý“. Preklad však musela pobočka upraviť, pretože úrady revidovali indonézsky pravopis.a Kniha nakoniec vyšla a indonézskych čitateľov veľmi zaujala.

V roku 1953 pobočka vytlačila 250 výtlačkov Strážnej veže v indonézštine. Bolo to prvé miestne vydanie po 12 rokoch. Tento cyklostylovaný 12-stranový časopis spočiatku obsahoval len študijné články. O 3 roky neskôr mal už 16 strán a v komerčnej tlačiarni každý mesiac vychádzal v náklade 10 000 výtlačkov.

V roku 1957 začal v indonézštine mesačne vychádzať aj časopis Prebuďte sa! a jeho náklad rýchlo stúpol na 10 000 výtlačkov. Keďže v celej krajine bol nedostatok tlačiarenského papiera, bratia museli požiadať o povolenie na jeho nákup. Vládny úradník, ktorý mal ich žiadosť na starosti, im povedal: „Časopis Menara Pengawal (Strážna veža) považujem za jeden z najlepších časopisov v Indonézii a som rád, že vám v tejto veci môžem pomôcť.“