Michael Faraday — vedec a muž viery

„Otec elektriny.“ „Najväčší experimentálny vedec všetkých čias.“ To sú dve charakteristiky Michaela Faradaya, ktorý sa narodil v roku 1791 v Anglicku a ktorého objav elektromagnetickej indukcie viedol k vývoju elektromotorov a k rozvoju výroby energie.

FARADAY sa vo veľkej miere venoval prednášaniu chémie a fyziky v Kráľovskom ústave v Londýne. Jeho populárno-vedecké prednášky pomáhali mladým ľuďom pochopiť zložité pojmy. Dostalo sa mu pocty od veľkého počtu univerzít. A predsa sa vyhýbal publicite. Bol hlboko nábožensky založený a najšťastnejší bol v súkromí svojho trojizbového bytu, v spoločnosti rodiny a spoluveriacich. Faraday patril k skupine, ktorú opísal ako „veľmi malú a opovrhovanú sektu kresťanov, známu... ako sandemaniáni“. Kto boli sandemaniáni? Čomu verili? A ako to ovplyvnilo Faradaya?

Sandemaniáni

„Počiatočný kontakt Faradayovej rodiny so sandemaniánskou cirkvou spečatili starí rodičia Michaela Faradaya,“ uvádza Geoffrey Cantor, autor knihy Michael Faraday: Sandemanian and Scientist (Michael Faraday: sandemanián a vedec). Stýkali sa s nasledovníkmi istého nonkonformistického putujúceho duchovného, ktorého spoločníci sa zastávali presvedčenia sandemaniánov.

Robert Sandeman (1718–1771) bol univerzitným študentom v Edinburghu, kde študoval matematiku, gréčtinu a iné jazyky, keď jedného dňa počul kázať bývalého presbyteriánskeho duchovného Johna Glassa. To, čo počul, ho podnietilo opustiť univerzitu, vrátiť sa domov do Perthu a pripojiť sa ku Glassovi a jeho spoločníkom.

V dvadsiatych rokoch 18. storočia začal John Glass pochybovať o niektorých náukách škótskej cirkvi. Štúdium Božieho Slova ho priviedlo k záveru, že biblický národ Izraela bol predobrazom duchovného národa, ktorého občania pochádzajú z mnohých národov. Nikde nenašiel oprávnenie na samostatnú cirkev pre každý národ.

Glass sa vo svojom kostole v Tealingu za mestom Dundee (Škótsko) už necítil voľne, vystúpil preto zo škótskej cirkvi a organizoval vlastné zhromaždenia. Pripojilo sa k nemu asi sto ľudí, ktorí od začiatku cítili potrebu zachovávať vo svojich radoch jednotu. Rozhodli sa, že sa budú riadiť Kristovými pokynmi zaznamenanými v 18. kapitole Matúša vo veršoch 15 až 17, aby urovnali akékoľvek nezhody, ktoré by medzi sebou mohli mať. Neskôr konali týždenné zhromaždenia, kde sa ľudia podobnej viery zhromažďovali k modlitbe a nabádaniu.

Keď zhromaždenia rôznych skupín začal pravidelne navštevovať značný počet ľudí, boli potrební zodpovední muži, ktorí by dohliadali na uctievanie. Ale kto bol spôsobilý? John Glass a jeho spoločníci venovali mimoriadnu pozornosť tomu, čo na tento námet napísal apoštol Pavol. (1. Timotejovi 3:1–7; Títovi 1:5–9) Nenašli ani zmienku o univerzitnom vzdelaní ani o potrebe rozumieť po hebrejsky a grécky. A tak po úvahe o biblických pokynoch spojenej s modlitbou ustanovili spôsobilých mužov ako starších. Ľudia verní škótskej cirkvi to považovali „takmer za rúhanie“, že nevzdelaní muži, „vychovaní pre krosná, ihlu alebo pre pluh“, si robia nárok na porozumenie Biblie a na kázanie jej posolstva. Keď Glass a jeho spoluveriaci v roku 1733 postavili v meste Perth vlastnú sálu na zhromažďovanie, miestni duchovní sa pokúšali robiť nátlak na úradníkov súdu, aby ich vyhnali z mesta. Duchovní však neuspeli a hnutie rástlo.

Robert Sandeman sa oženil s najstaršou Glassovou dcérou a vo veku 26 rokov sa stal starším v perthskom zbore glassitov. Ako starší mal na svojich pleciach takú ťarchu povinností, že sa rozhodol venovať celý svoj čas pastoračnej práci. Neskôr, po smrti manželky, Robert „s radosťou súhlasil, že bude slúžiť Pánovi, kdekoľvek mu padne lós“, uvádza jedna biografická črta.

Sandemanianizmus sa šíri

Sandeman horlivo rozširoval svoju službu zo Škótska do Anglicka, kde rástli nové skupiny spoluveriacich. V tom čase vládol spor medzi anglickými kalvinistami. Niektorí z nich verili, že boli predurčení na záchranu. Avšak Sandeman stál na strane tých, ktorí sa pridŕžali názoru, že nevyhnutnou podmienkou je viera. Na podporu tohto názoru vydal knihu, ktorá bola opätovne vydaná štyrikrát a vyšla aj v dvoch amerických vydaniach. Podľa Geoffreyho Cantora bola publikácia tohto rozsahu „tou najdôležitejšou udalosťou, ktorá pozdvihla [sandemaniánsku] sektu nad jej škótske začiatky, značne obmedzené na jednu farnosť“.

V roku 1764 Sandeman spolu s ďalšími glassitskými staršími odcestoval do Ameriky na návštevu, ktorá vyvolala veľa sporov a odporu. Napriek tomu viedla k založeniu skupiny kresťanov zmýšľajúcich podobne v meste Danbury v štáte Connecticut.a Tam v roku 1771 Sandeman zomrel.

Faradayovo náboženské presvedčenie

Mladý Michael prijal sandemaniánske učenie svojich rodičov. Naučil sa, že sandemaniáni si zachovávajú oddelenosť od ľudí, ktorí nekonajú to, čo učí Biblia. Odmietali napríklad zúčastňovať sa anglikánskeho svadobného obradu a svoje svadobné obrady radšej obmedzovali na to, čo bolo nutné podľa zákona.

Podriadenosť vláde, avšak neutralita v politických záležitostiach bola pre sandemaniánov charakteristická. Hoci boli váženými členmi spoločnosti, málokedy prijímali občianske úrady. No v tých niekoľkých prípadoch, keď to urobili, vyhýbali sa účasti na straníckej politike. Zachovávanie tohto postoja im prinášalo pohanu. (Porovnaj Jána 17:14.) Sandemaniáni boli toho názoru, že Božie nebeské Kráľovstvo je dokonalým vládnym usporiadaním. Politiku pokladali za „povrchnú, špinavú hru zbavenú morálky“, uvádza Cantor.

Hoci boli oddelení od iných, neprevzali farizejské postoje. Vyhlasovali: „Považujeme za absolútne nevyhnutné vyhýbať sa duchu i zvyku starovekých farizejov, neurčovať viac hriechov a povinností, než ich určilo Písmo, a nerobiť neplatnými božské predpisy prostredníctvom ľudských tradícií či logických výhovoriek.“

Prijali biblické opatrenie vylúčenia kohokoľvek zo svojich členov, kto sa stal opilcom, vydieračom, smilníkom alebo sa dopúšťal iných vážnych hriechov. Ak sa hriešnik naozaj kajal, snažili sa ho obnoviť. V opačnom prípade sa riadili biblickým príkazom, aby ‚vylúčili toho zlého‘. — 1. Korinťanom 5:5, 11, 13, Roháčkov preklad.

Sandemaniáni poslúchali biblický príkaz zdržiavať sa krvi. (Skutky 15:29) John Glass argumentoval, že poslúchať obmedzenie týkajúce sa krvi je pre Boží ľud rovnako záväzné, ako keď Boh prikázal prvým ľuďom, aby nejedli ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého. (1. Mojžišova 2:16, 17) Neposlúchnuť príkaz týkajúci sa krvi bolo preňho to isté ako odmietnuť vhodné použitie Kristovej krvi, totiž vykúpenie z hriechu. Glass na záver povedal: „Tento zákaz jesť krv vždy bol a ešte stále je zákazom najväčšieho a najvyššieho významu.“

Argumentácia sandemaniánov založená na Písmach im pomohla vyhnúť sa mnohým osídlam. Napríklad v otázke zábavy hľadali vedenie v Kristových pokynoch. Hovorili: „Netrúfame si určovať zákony tam, kde Kristus žiaden neurčil, ani zriekať sa nejakých, ktoré nám dal. Teda keď nemôžeme nájsť, kde je rozptýlenie — či už verejné alebo súkromné — zakázané, považujeme akúkoľvek zábavu za zákonnú, pokiaľ nie je spojená s okolnosťami, ktoré sú naozaj hriešne.“

Aj keď sa sandemaniáni takto pridŕžali mnohých názorov, ktoré sa presne zakladali na Písmach, nepochopili dôležitosť práve tej činnosti, ktorá charakterizuje pravých kresťanov, totiž že každý by mal kázať dobré posolstvo o Kráľovstve iným. (Matúš 24:14) Avšak na svojich zhromaždeniach, ktoré boli prístupné všetkým ľuďom, sa usilovali poskytnúť každému, kto ich o to požiadal, dôvod svojej nádeje. — 1. Petra 3:15.

Ako tento druh viery ovplyvnil vedca Michaela Faradaya?

Sandemanián Faraday

Ctený a oslavovaný Michael Faraday, ktorý bol vo veľkej vážnosti pre svoje pozoruhodné objavy, žil prostým životom. Keď zomrel nejaký slávny človek a od osobností verejného života sa očakávalo, že prídu na jeho pohreb, Faraday zjavne chýbal, lebo svedomie mu nedovoľovalo zúčastniť sa a zapliesť sa do bohoslužieb anglikánskej cirkvi.

Faraday sa ako vedec pevne držal toho, čo mohol dokázať ako fakt. Tak sa vyhol blízkemu spoločenstvu s učenými mužmi, ktorí propagovali vlastné hypotézy a stavali sa v sporných otázkach na niektorú stranu. Ako raz sám povedal svojim poslucháčom, ‚fundamentálny fakt nás nikdy nesklame, je preň vždy pravdivý dôkaz‘. Vedu predstavoval ako závislú ‚od starostlivo vypozorovaných faktov‘. V závere jednej prednášky o základných prírodných silách Faraday povzbudil svojich poslucháčov, aby uvažovali o „Tom, ktorý [tieto sily] vytvoril“. Potom citoval kresťanského apoštola Pavla: „Jeho neviditeľné vlastnosti vidno zreteľne od stvorenia sveta, lebo ich možno vnímať z vytvorených vecí, dokonca jeho večnú moc a Božstvo.“ — Rimanom 1:20.

To, čo Faradaya veľmi odlišovalo od mnohých iných vedcov, bola jeho túžba učiť sa z Božej inšpirovanej Knihy práve tak ako z knihy prírody. „Pomocou svojho sandemanianizmu odhalil spôsob, ako žiť podľa Božích mravných zákonov a v súlade so sľubom večného života,“ uvádza Cantor. „Pomocou svojej vedy prišiel do úzkeho kontaktu s fyzikálnymi zákonmi, ktoré si Boh zvolil na ovládanie vesmíru.“ Faraday veril, že „vedou nemožno podkopať absolútnu autoritu Biblie, ale že veda, ak sa využíva naozaj kresťanským spôsobom, môže objasniť Božiu druhú knihu“.

Faraday pokorne odmietal mnohé pocty, ktoré mu iní chceli udeliť. Sústavne vyjadroval nezáujem o rytiersky stav. Želal si zostať ‚obyčajným pánom Faradayom‘. Veľa času venoval činnosti, ktorú vykonával ako starší, vrátane pravidelného cestovania z hlavného mesta do jednej norfolskej dediny, aby sa postaral o malú skupinu tamojších veriacich zmýšľajúcich podobne.

Michael Faraday zomrel 25. augusta 1867 a bol pochovaný na cintoríne Highgate v severnom Londýne. Životopisec John Thomas nám hovorí, že Faraday „odkázal budúcim generáciám väčšie množstvo teoretických vedeckých poznatkov než ktorýkoľvek iný fyzik a praktické výsledky jeho objavov významne ovplyvnili podstatu civilizovaného života“. Sarah, vdova po Faradayovi, napísala: „Môžem iba poukázať na to, že Nový Zákon bol jeho vodidlom i predpisom, lebo ho pokladal za Božie Slovo... rovnako záväzné pre kresťanov v súčasnosti, ako keď bolo napísané“ — výrečné svedectvo o vynikajúcom vedcovi, ktorý oddane žil podľa svojej viery.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 29]

Keď bol Michael Faraday ustanovený za lektora v britskom Kráľovskom ústave, popularizoval vedu spôsobom, ktorému mohli rozumieť aj deti. Rady, ktoré dal svojim kolegom lektorom, obsahujú praktické návrhy a dnešní kresťania, ktorí verejne vyučujú, urobia dobre, keď o nich budú uvažovať.

◻ „Prejav by nemal byť rýchly a uponáhľaný, a následkom toho nezrozumiteľný, ale pomalý a rozvážny.“

◻ Rečník by sa mal snažiť vzbudiť záujem svojich poslucháčov hneď „v úvode prednášky a postupným nepatrným gradovaním, ktoré zostane poslucháčmi nepovšimnuté, udržiavať ich záujem živý, pokým si to vyžaduje námet“.

◻ „Prednášajúci klesá hlboko pod svoju dôstojnosť, keď sa zníži natoľko, aby si vynucoval potlesk a vyžadoval si chválu.“

◻ O používaní osnovy: „Stále prichádzam na to, že si musím... načrtnúť osnovu [námetu] na papier a dopĺňať jej časti tak, že si ich vybavujem v mysli, a to buď pomocou asociácie, alebo inak... Mám usporiadanú sériu hlavných a vedľajších záhlaví a z nich si rozpracúvam námety.“

[Prameň ilustrácie na strane 26]

Oba obrázky: S láskavým dovolením Royal Institution