Oči a srdce stále upieram na cenu
ROZPRÁVA EDITH MICHAELOVÁ
Začiatkom tridsiatych rokov sme bývali blízko St. Louis (Missouri, USA), keď nás navštívila jedna Jehovova svedkyňa. Práve v tej chvíli sa mame roztrhla šnúra na bielizeň a jej žiarivo biela bielizeň spadla do blata. Mama si vzala ponúkané knižky, len aby už tá žena odišla, odložila ich na poličku a zabudla na ne.
VTEDY boli roky krízy a otecka prepustili z práce. Jedného dňa sa spýtal, či nie je doma niečo na čítanie. Mamička mu povedala o tých knihách. Začal ich čítať a zakrátko zvolal: „Mama, to je pravda!“
„Ach, je to len nejaké náboženstvo, ktoré chce peniaze, tak ako všetky ostatné,“ odvetila mama. Otecko však naliehal, aby si sadla a spolu s ním si pozrela biblické texty. Keď to urobila, presvedčilo to aj ju. Potom začali hľadať svedkov a zistili, že sa stretávajú blízko centra St. Louis v prenajatej sále, ktorá sa používala aj na tancovanie a na ďalšie účely.
Otecko s mamičkou ma vzali so sebou — mala som asi tri roky — a našli tú sálu, ale práve sa v nej tancovalo. Otecko zistil, kedy sa konajú zhromaždenia, a potom sme sa tam vrátili. Začali sme chodiť aj na týždenné biblické štúdium, ktoré bolo blízko nášho bydliska. Konalo sa v dome tej ženy, ktorá nás ako prvá navštívila. „Prečo neprivediete aj chlapcov?“ spýtala sa. Mama sa hanbila povedať, že nemajú žiadne topánky. Keď to napokon povedala, topánky boli poskytnuté a moji bratia začali s nami chodiť na zhromaždenia.
Mama dostala obvod na kázanie neďaleko nášho domu a začala so službou z domu do domu. Ja som chodievala s ňou a schovávala som sa za ňu. Kým sa nenaučila šoférovať, chodievali sme pešo asi jeden a pol kilometra, aby sme sa dostali na autobus, ktorým sme cestovali na zhromaždenia do St. Louis. Nikdy sme zhromaždenie nevynechali, ani keď bol ľad a sneh.
V roku 1934 mamička i otecko boli pokrstení. Aj ja som sa chcela dať pokrstiť a stále som naliehala, až mama nakoniec požiadala jedného staršieho svedka, aby sa so mnou o tom porozprával. Dával mi veľa otázok takým spôsobom, že som im mohla porozumieť. Potom mojim rodičom povedal, že by sa mi nemalo brániť v tom, aby som bola pokrstená, lebo by to mohlo uškodiť môjmu duchovnému rastu. A tak nasledujúce leto, keď som mala ešte len šesť rokov, som bola pokrstená.
Mala som veľmi rada brožúrku Domov a šťastie, ktorú som mávala vždy pri sebe; dokonca aj keď som spala, mala som ju pod vankúšom. Znova a znova som prosievala mamu, aby mi ju čítala, až kým som ju nevedela naspamäť. Na jej obálke vzadu bol obrázok dievčatka v Raji s levom. Hovorila som, že to dievčatko som ja. Ten obrázok mi pomáhal mať oči stále upreté na cenu života v Božom novom svete.
Bola som veľmi ostýchavá, ale aj keď som sa azda chvela, vždy som odpovedala na otázky na zborovom štúdiu Strážnej veže.
Je smutné, že otecko sa bál straty zamestnania, a preto sa prestal stretávať so svedkami. To isté urobili aj moji bratia.
Služba celým časom
Mama pozvala priekopníkov čiže služobníkov celým časom, aby parkovali so svojím obytným prívesom na dvore za naším domom a ja som s nimi po vyučovaní v škole chodievala do služby. Zakrátko som chcela slúžiť ako priekopníčka, ale otecko bol proti tomu, lebo si myslel, že by som mala mať väčšie svetské vzdelanie. Mama ho nakoniec presvedčila, aby mi dovolil robiť priekopnícku službu. A tak som v júni 1943, keď som mala 14 rokov, začala so službou celým časom. Aby som mohla prispievať na výdavky v domácnosti, mala som svetskú prácu na čiastočný úväzok a niekedy som pracovala aj na plný úväzok. Napriek tomu som dosahovala mesačný cieľ 150 hodín v kazateľskom diele.
Po čase som si našla partnerku do priekopníckej služby, Dorothy Cradenovú, ktorá začala s priekopníckou službou v januári 1943, keď mala 17 rokov. Predtým bola úprimnou katolíčkou, ale už po šiestich mesiacoch biblického štúdia bola pokrstená. Veľa rokov bola pre mňa zdrojom povzbudenia a sily a ja zasa pre ňu. Boli sme si bližšie ako sestry.
Od roku 1945 sme boli spolu v priekopníckej službe v mestečkách v Missouri, kde neboli žiadne zbory. V Bowling Green sme dali do poriadku sálu na zhromaždenia; prišla tam i moja mama a pomohla nám. Potom sme každý týždeň navštívili všetky domácnosti v mestečku a pozývali sme ľudí na verejné prednášky, ktoré sme dohodli s bratmi zo St. Luis, ktorí tam prichádzali prednášať. Každý týždeň sme tam mali 40 až 50 prítomných. Neskôr sme to isté robili v Louisiane, kde sme si prenajali slobodomurársky chrám. Aby sme mohli uhradiť výdavky za prenájom sál, dávali sme tam schránky na príspevky a to nám každý týždeň stačilo na úhradu všetkých výdavkov.
Potom sme išli do Mexica v Missouri, kde sme si prenajali priestory obchodu s výkladmi do ulice. Zariadili sme ich tak, aby slúžili potrebám malého zboru. V tej istej budove boli aj vedľajšie miestnosti, v ktorých sme bývali. Pomohli sme tiež zabezpečiť verejné prednášky v Mexicu. Potom sme išli do hlavného mesta štátu, do Jefferson City, kde sme každý pracovný deň dopoludnia nadväzovali kontakt s úradníkmi v ich úradoch. Bývali sme v miestnosti nad sálou Kráľovstva so Stellou Willieovou, ktorá nám bola ako matka.
Odtiaľ sme tri šli do miest Festus a Crystal City, ktoré boli blízko seba. Bývali sme za domom rodiny záujemcov v prerobenom kurníku. Keďže tam neboli žiadni pokrstení muži, viedli sme všetky zhromaždenia. Mali sme prácu na čiastočný úväzok — predávali sme kozmetiku. Po materiálnej stránke sme mali málo. Nemohli sme si dovoliť ani dať si opraviť prederavené topánky, a tak sme si do nich každé ráno dávali nový kartón a večer si každá z nás prala svoje jediné šaty.
Začiatkom roku 1948, keď som mala 19 rokov, sme spolu s Dorothy dostali pozvánku do 12. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower pre misionárov. Po piatich mesiacoch školenia sa dňa 6. februára 1949 zúčastnilo sto študentov slávnostného zakončenia. Bol to veľmi radostný čas. Moji rodičia sa predtým presťahovali do Kalifornie a mama pricestovala až odtiaľ, aby bola prítomná.
Na miesto nášho pridelenia
Dvadsaťosem absolventov bolo pridelených do Talianska — šiesti, medzi nimi Dorothy a ja, do Milána. Z New Yorku sme odišli 4. marca 1949 talianskou loďou Vulcania. Cesta trvala 11 dní a búrlivé more spôsobilo väčšine z nás morskú chorobu. Brat Benanti prišiel do prístavu Janov, aby nás privítal a išiel s nami vlakom do Milána.
Keď sme prišli do misionárskeho domova v Miláne, našli sme v každej izbe kvety, ktoré tam dalo jedno mladé talianske dievča. Po rokoch to dievča, Maria Merafinová, išlo do Gileádu a vrátilo sa do Talianska a slúžilo so mnou v misionárskom domove.
Nasledujúce ráno po príchode do Milána sme sa pozerali z okna kúpeľne. Na ulici za naším domom bol veľký zbombardovaný činžiak. Americký bombardér tam náhodne zhodil bombu, ktorá zabila všetkých 80 rodín, ktoré tam bývali. Inokedy zasa bomby minuli továreň a zasiahli školu a zabili 500 detí. Preto ľudia nemali veľmi radi Američanov.
Ľudia boli unavení z vojny. Mnohí povedali, že keby sa začala ďalšia vojna, nešli by do krytov, ale by zostali doma a pustili by si plyn, aby tam zomreli. Uisťovali sme ich, že tam nie sme preto, aby sme zastupovali Spojené štáty či nejakú inú vládu vytvorenú ľuďmi, ale Božie Kráľovstvo, ktoré ukončí všetky vojny a utrpenie, ktoré prinášajú.
Vo veľkom meste Miláne bol jediný zbor približne s 20 ľuďmi, ktorí sa stretávali v misionárskom domove. Neboli ešte vytvorené kazateľské obvody, a tak sme začali vydávať svedectvo v jednom veľkom činžiaku. Pri prvých dverách sme stretli pána Giandinottiho, ktorý chcel, aby jeho manželka odišla z cirkvi, a preto prijal jednu z našich publikácií. Pani Giandinottiová bola úprimná žena, ktorá mala veľa otázok. „Budem rada, keď sa naučíte po taliansky,“ povedala, „aby ste ma mohli učiť Bibliu.“
Stropy v ich byte boli vysoké a svetlo bolo matné; preto si večer dávala stoličku na stôl, aby bola bližšie k svetlu a mohla si čítať Bibliu. „Ak budem s vami študovať Bibliu,“ opýtala sa, „môžem ešte chodiť do kostola?“ Povedali sme jej, že to záleží na nej. V nedeľu dopoludnia chodila do kostola a odpoludnia prichádzala na naše zhromaždenia. Potom jedného dňa povedala: „Už nebudem chodiť do kostola.“
„Prečo?“ opýtali sme sa.
„Pretože tam neučia Bibliu a spoznala som pravdu štúdiom Biblie s vami.“ Bola pokrstená a študovala s mnohými ženami, ktoré každý deň chodievali do kostola. Neskôr nám povedala, že keby sme jej boli povedali, aby nechodila do kostola, bola by prestala študovať a pravdepodobne by nikdy nespoznala pravdu.
Nové pridelenia
Po čase sme spolu s Dorothy a ďalšími štyrmi misionármi boli pridelení do talianskeho mesta Terst, ktoré bolo vtedy okupované britskými a americkými vojskami. Bolo tam len asi desať svedkov, ale ich počet rástol. V Terste sme kázali tri roky, a keď sme odtiaľ odchádzali, bolo tam 40 zvestovateľov Kráľovstva, z toho 10 priekopníkov.
Naše nasledujúce pridelenie bolo vo Verone, v meste, kde nebol žiaden zbor. Keď tam však cirkev vyvinula nátlak na svetské vrchnosti, boli sme nútení odísť. Dorothy a ja sme boli pridelené do Ríma. Prenajali sme si zariadenú izbu a prepracovávali sme obvod v blízkosti Vatikánu. V tom čase Dorothy odišla do Libanonu, aby sa vydala za Johna Chimiklisa. Boli sme spolu takmer 12 rokov a skutočne mi chýbala.
V roku 1955 bol v inej časti Ríma zriadený nový misionársky domov na ulici, ktorá sa volala Nová Appiova cesta. Jednou zo štyroch bývajúcich v tom domove bola Maria Merafinová, dievča, ktoré dalo kvety do našich izieb v ten večer, keď sme prišli do Milána. V tejto časti mesta bol vytvorený nový zbor. Po medzinárodnom zjazde v Ríme konanom v tom roku v lete som mala výsadu zúčastniť sa zjazdu v Norimbergu v Nemecku. Aké vzrušujúce bolo stretnúť sa s tými, ktorí vydržali tak veľa pod Hitlerovým režimom!
Späť do Spojených štátov
V roku 1956 som sa zo zdravotných dôvodov vrátila do Spojených štátov na zdravotnú dovolenku. Nikdy som však neodvrátila oči od ceny slúžiť Jehovovi teraz i večne v jeho novom svete. Plánovala som vrátiť sa do Talianska. Ale spoznala som Orvilla Michaela, ktorý slúžil vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Po medzinárodnom zjazde v New Yorku v roku 1958 sme uzavreli manželstvo.
Krátko nato sme sa presťahovali do Front Royal vo Virgínii, kde sme sa tešili zo služby v malom zbore. Bývali sme v maličkom byte za sálou Kráľovstva. V marci 1960 bolo nakoniec nutné vrátiť sa do Brooklynu a nájsť si svetskú prácu, aby sme mohli platiť naše účty. Pracovali sme v noci v rôznych bankách, aby sme mohli zostať v službe celým časom.
Keď sme boli v Brooklyne, zomrel môj otec a manželova matka mala ľahšiu porážku. Preto sme sa rozhodli presťahovať do Oregonu, aby sme boli bližšie k našim matkám. Obaja sme si našli svetskú prácu na čiastočný úväzok a pokračovali sme v priekopníckej službe. Na jeseň roku 1964 sme spolu s našimi matkami absolvovali dlhú cestu krajinou, aby sme sa zúčastnili výročného zhromaždenia Watch Tower Bible and Tract Society v Pittsburghu v Pennsylvánii.
Počas našej návštevy Rhode Islandu nás krajský dozorca Arlen Meier a jeho manželka povzbudzovali, aby sme sa presťahovali do hlavného mesta štátu, do Providenceu, kde bolo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. Naše matky nás nabádali, aby sme toto nové pridelenie prijali, a tak sme po návrate do Oregonu predali väčšinu našich vecí z domácnosti a presťahovali sme sa.
Znova do školy Gileád
V lete roku 1965 sme sa zúčastnili zjazdu na Yankee štadióne. Uchádzali sme sa tam ako manželia o prijatie do školy Gileád. Boli sme prekvapení, keď asi o mesiac sme dostali formuláre prihlášok, ktoré bolo treba vrátiť do 30 dní. Znepokojovala ma myšlienka na to, že by sme išli do ďalekej krajiny, pretože mamin zdravotný stav nebol dobrý. Ale ona sama ma povzbudila: „Vyplňte tie prihlášky. Viete, že by ste vždy mali prijať každú výsadu služby, ktorú Jehova ponúka!“
Tým to bolo vyriešené. Vyplnili sme prihlášky a poslali sme ich. Aké to bolo prekvapenie, keď sme dostali pozvánky do 42. triedy, ktorá sa začínala 25. apríla 1966! Škola Gileád bola vtedy v Brooklyne v New Yorku. O necelých päť mesiacov sme sa — 106 absolventi — zúčastnili slávnostného zakončenia školy 11. septembra 1966.
Pridelenie do Argentíny
Dva dni nato sme už boli na ceste do Argentíny lietadlom peruánskych aerolínií. Keď sme prišli do Buenos Aires, dozorca odbočky Charles Eisenhower nás privítal na letisku. Pomohol nám s colnými formalitami a potom nás vzal do odbočky. Jeden deň sme mali na to, aby sme sa vybalili a ubytovali; potom sa začali naše hodiny španielčiny. Prvý mesiac sme študovali španielčinu 11 hodín denne. Druhý mesiac sme študovali jazyk štyri hodiny denne a začali sme sa zúčastňovať zvestovateľskej služby.
V Buenos Aires sme boli päť mesiacov a potom sme boli pridelení do Rosaria, veľkého mesta vzdialeného asi štyri hodiny cesty vlakom smerom na sever. Slúžili sme tam 15 mesiacov a potom sme boli poslaní ďalej na sever do Santiaga del Estero, mesta v horúcej púštnej provincii. V januári 1973, keď sme boli tam, zomrela moja mama. Nevidela som ju štyri roky. To, čo mi pomáhalo znášať žiaľ, bola spoľahlivá nádej na vzkriesenie, ako aj vedomie, že slúžim tam, kde by si to želala moja matka. — Ján 5:28, 29; Skutky 24:15.
Ľudia v Santiagu del Espero boli priateľskí a ľahko sa dali zavádzať biblické štúdiá. Keď sme tam v roku 1968 prišli, na zhromaždenia chodilo asi 20 až 30 ľudí, ale o osem rokov ich už v našom zbore bolo vyše sto. Okrem toho boli v neďalekých mestečkách dva nové zbory s 25 a 50 zvestovateľmi.
Opätovný návrat do Spojených štátov
V roku 1976 sme boli pre zdravotné ťažkosti pridelení naspäť do Spojených štátov ako zvláštni priekopníci — do Fayetteville v Severnej Karolíne. Bolo tam veľa ľudí hovoriacich po španielsky — zo Strednej a Južnej Ameriky, z Dominikánskej republiky, z Portorika, ba aj zo Španielska. Mali sme veľa biblických štúdií a po čase bol založený španielsky zbor. V tomto pridelení sme strávili takmer osem rokov.
Bolo však potrebné, aby sme boli bližšie k mojej svokre, ktorá už bola dosť stará a invalidná. Bývala v Portlande (Oregon), a tak sme dostali nové pridelenie do španielskeho zboru vo Vancouveri (Washington), ktorý nie je ďaleko od Portlandu. Keď sme tam v decembri 1983 prišli, zbor bol malý, ale dnes tu už vidíme mnohých nových.
V júni 1996 som dovŕšila 53 rokov služby celým časom a môj manžel 1. januára 1996 dovŕšil 55 rokov služby celým časom. Počas tých mnohých rokov som mala výsadu pomáhať stovkám ľudí spoznať pravdu o Božom Slove a oddať svoj život Jehovovi. Mnohí z nich teraz slúžia ako starší a služobníci celým časom.
Niekedy sa ma pýtajú, či mi nechýba, že som nemala deti. Skutočnosťou však je, že Jehova ma požehnal mnohými duchovnými deťmi a vnúčatami. Môj život v Jehovovej službe bol naozaj bohatý a naplnený. Dokážem pochopiť Jeftovu dcéru, ktorá strávila svoj život v chrámovej službe a pre svoju veľkú výsadu služby nikdy nemala deti. — Sudcovia 11:38–40.
Stále si pamätám na to, ako som sa oddala Jehovovi, keď som bola ešte malé dievčatko. Obrázok Raja mám teraz v mysli rovnako živý ako vtedy. Moje oči a srdce sú stále zamerané na cenu nekonečného života v Božom novom svete. Áno, mojou túžbou je slúžiť Jehovovi nielen nejakých 50 rokov, ale večne — pod vládou jeho Kráľovstva.
[Obrázok na strane 23]
Dorothy Cradenová s rukami na mojich pleciach a ďalší priekopníci v roku 1943
[Obrázok na strane 23]
V Ríme roku 1953 s ďalšími misionárkami
[Obrázok na strane 25]
S manželom