Mohol Ježiš veriť v Boha?

Dilema zástancov trojice

„AKO by bol mohol Ježiš veriť? Je Boh; vie a vidí všetko bez toho, aby sa musel spoliehať na niekoho iného. Nuž a viera spočíva práve v spoliehaní sa na druhého a v uznávaní toho, čo nevidno; preto je vylúčené, že by Ježiš-Boh bol mohol veriť.“

Podľa francúzskeho teológa Jacquesa Guilleta je to v katolíckom náboženstve prevládajúci názor. Prekvapuje vás toto vysvetlenie? Ježiš je pre kresťanov príkladom vo všetkom, a tak ste si možno mysleli, že musí byť aj vzorom viery. Ak ste si to mysleli, nebrali ste do úvahy dogmu takzvaného kresťanstva o trojici.

Pre katolíckych, protestantských a pravoslávnych teológov, ktorí veria v trojicu ako „ústredné tajomstvo kresťanskej viery a kresťanského života“, je otázka Ježišovej viery skutočne hádankou.a Nie všetci však popierajú Ježišovu vieru. Jacques Guillet tvrdí, že „nie je možné neuznať, že Ježiš mal vieru“, i keď pripúšťa, že vo svetle náuky o trojici je to „paradox“.

Francúzsky jezuita Jean Galot, a podobne ako on aj väčšina teológov, výslovne hovorí, že ako „pravý Boh a pravý človek... Kristus nemôže veriť sám v seba“. „Viera spočíva vo viere v niekoho iného, nie vo viere v seba,“ poznamenáva periodikum La Civiltà Cattolica. Teda prekážkou uznania Ježišovej viery je dogma o trojici, pretože tieto dve myšlienky si jasne jedna druhej odporujú.

„V evanjeliách sa nikdy nehovorí o Ježišovej viere,“ hovoria teológovia. Skutočne, slová pisteuó (veriť, mať vieru) a pistis (viera), použité v Kresťanských gréckych písmach, sa obvykle týkajú viery učeníkov, ktorú mali v Boha alebo v Krista, a nie Ježišovej viery v jeho nebeského Otca. Mali by sme teda dospieť k záveru, že Boží Syn nemal vieru? Čo môžeme vidieť z toho, čo robil a hovoril? Čo hovoria Písma?

Modlitby bez viery?

Ježiš bol mužom modlitby. Modlil sa pri každej príležitosti — keď bol pokrstený (Lukáš 3:21), celú noc pred voľbou svojich 12 apoštolov (Lukáš 6:12, 13) a pred zázračným premenením na vrchu, keď bol s apoštolmi Petrom, Jánom a Jakubom. (Lukáš 9:28, 29) Modlil sa, keď ho jeden z učeníkov požiadal: „Nauč nás modliť sa.“ A tak ich naučil Pánovu modlitbu (‚Otčenáš‘). (Lukáš 11:1–4; Matúš 6:9–13) Modlil sa osamote a dlho skoro ráno (Marek 1:35–39); pred večerom na vrchu, keď rozpustil svojich učeníkov (Marek 6:45, 46); so svojimi učeníkmi a za svojich učeníkov. (Lukáš 22:32; Ján 17:1–26) Áno, modlitba bola dôležitou súčasťou Ježišovho života.

Modlil sa pred vykonaním zázrakov, napríklad pred vzkriesením svojho priateľa Lazara: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. Vedel som síce, že ma vždy počuješ, ale povedal som to kvôli zástupu, ktorý stojí okolo, aby verili, že si ma vyslal.“ (Ján 11:41, 42) Istota, že Otec vypočuje túto modlitbu, svedčí o sile Ježišovej viery. Väzba medzi modlitbou k Bohu a vierou v neho je zrejmá z toho, čo Kristus povedal svojim učeníkom: „Verte vo všetko, o čo sa modlíte a prosíte, akoby ste to už prijali.“ — Marek 11:24.

Ak Ježiš nemal vieru, prečo sa modlil k Bohu? Nebiblická náuka takzvaného kresťanstva o trojici, že Ježiš bol zároveň človekom aj Bohom, robí posolstvo Biblie nejasným. Bráni ľuďom pochopiť jednoduchosť a moc Biblie. Koho vzýval človek Ježiš? Sám seba? Neuvedomoval si, že je Bohom? A ak bol Bohom a vedel to, prečo sa modlil?

Ježišove modlitby v posledný deň jeho života na zemi nám umožňujú ešte hlbšie pochopiť, ako pevne veril v svojho nebeského Otca. S nádejou a očakávaním plným dôvery žiadal: „Otče, a teraz ma osláv vedľa seba slávou, ktorú som mal vedľa teba, skôr ako bol svet.“ — Ján 17:5.

V tú noc, keď bol v Getsemanskej záhrade na Olivovom vrchu, vediac, že jeho najťažšie skúšky a smrť sú bezprostredne blízko, „pocítil zármutok a bolestné znepokojenie“ a povedal: „Moja duša je hlboko zarmútená, až na smrť.“ (Matúš 26:36–38) Potom si kľakol a modlil sa: „Otče, ak si želáš, odním tento pohár odo mňa. Ale nech sa nedeje moja vôľa, ale tvoja.“ Vtedy „sa mu zjavil anjel z neba a posilnil ho“. Boh vypočul jeho modlitbu. Ježišove pocity boli také intenzívne a skúška taká náročná, že „jeho pot bol ako kvapky krvi, ktoré padali na zem“. — Lukáš 22:42–44.

Čo naznačuje Ježišovo utrpenie, jeho potreba posilnenia a jeho pokorné prosby? „Jedna vec je istá,“ píše Jacques Guillet, „Ježiš sa modlil a modlitba je podstatnou črtou jeho života a jeho konania. Modlil sa, ako sa modlia ľudia, a modlil sa za ľudí. Nuž a je nemysliteľné, aby sa ľudia modlili bez viery. Bolo by možné, aby sa bez viery modlil Ježiš?“

Keď Ježiš visel na mučeníckom kole, krátko pred smrťou hlasno zvolal, citujúc Dávidov žalm. Potom vo viere hlasno zvolal poslednú pokornú prosbu: „Otče, do tvojich rúk zverujem svojho ducha.“ (Lukáš 23:46; Matúš 27:46) Jeden taliansky medzidenominačný preklad, Parola del Signore, hovorí, že Ježiš ‚zveril svoj život‘ Otcovi.

Jacques Guillet hovorí: „Ukazujúc nám ukrižovaného Krista, volajúceho k Otcovi izraelskými žalmami, pisatelia evanjelií nás privádzajú k presvedčeniu, že toto zvolanie, zvolanie jednosplodeného Syna, zvolanie plné úzkosti, zvolanie úplnej dôvery, je zvolaním viery, zvolaním smrti vo viere.“

Niektorí teológovia, v snahe vyrovnať sa s týmto jasným a výrazným svedectvom viery, usilujú sa urobiť rozdiel medzi vierou a „dôverou“. Takýto rozdiel sa však nezakladá na Písmach.

Ale čo vlastne odhaľujú o Ježišovej viere náročné skúšky, ktoré Ježiš podstúpil?

„Zdokonaľovateľ našej viery“ zdokonalený

V 11. kapitole listu Hebrejom sa apoštol Pavol zmieňuje o veľkom oblaku verných mužov a žien predkresťanskej doby. Nakoniec poukazuje na najväčší a dokonalý príklad viery: ‚Hľadíme uprene na Ježiša, Hlavného Sprostredkovateľa a Zdokonaľovateľa našej viery. Pre radosť, ktorá mu bola predložená, zniesol mučenícky kôl, pohrdol pohanou... Uvažujte dôkladne o tom, ktorý zniesol toľko odporujúcich rečí od hriešnikov proti ich vlastným záujmom, aby ste sa neunavili a nevyčerpali v svojich dušiach.‘ — Hebrejom 12:1 až 3.

Podľa väčšiny teológov tento verš nehovorí o „osobnej viere Ježiša“, ale skôr o Ježišovej úlohe „pôvodcu alebo zakladateľa viery“. Grécky výraz teleiótés, ktorý sa vyskytuje v tomto spojení, sa vzťahuje na niekoho, kto niečo zdokonaľuje, realizuje alebo dovršuje. Ježiš ako „Zdokonaľovateľ“ dovŕšil vieru v tom zmysle, že jeho príchodom na zem sa naplnili biblické proroctvá, a tak dal pre vieru pevnejší základ. Znamená to však, že Ježiš nemal vieru?

Časti z listu Hebrejom, ktoré môžete vidieť v rámčeku na strane 15, nás nenechávajú na pochybách. Ježiš bol zdokonalený utrpením a poslušnosťou. Hoci bol dokonalý, jeho skúsenosti ho zdokonalili a urobili úplným vo všetkom, aj vo viere, aby sa ako Veľkňaz stal úplne spôsobilým na záchranu pravých kresťanov. Pokorne prosil svojho Otca „so silnými výkrikmi a slzami“, bol „verný“ Bohu a mal „zbožnú bázeň“. (Hebrejom 3:1, 2; 5:7–9) Bol „skúšaný vo všetkom“ presne tak „ako my sami“, hovorí sa v Hebrejom 4:15, teda ako ktorýkoľvek verný kresťan, ktorého viera je podrobovaná ‚rôznym skúškam‘. (Jakub 1:2, 3) Je rozumné veriť, že by Ježiš mohol byť vyskúšaný tak „ako“ jeho nasledovníci bez toho, aby bol ako oni vyskúšaný vo viere?

Pokorné prosby, poslušnosť, utrpenie, skúšky, vernosť a zbožná bázeň svedčia o Ježišovej dovŕšenej viere. Ukazujú, že Ježiš sa stal „Zdokonaľovateľom našej viery“ až po tom, čo bol zdokonalený vo svojej vlastnej viere. Je zrejmé, že nebol Boh Syn, ako to tvrdí náuka o trojici. — 1. Jána 5:5.

Neveril Božiemu Slovu?

Náuka o trojici podmieňuje myslenie teológov do takej miery, že prichádzajú k extrémnemu tvrdeniu, že Ježiš Kristus „nemôže veriť Božiemu Slovu a jeho posolstvu“, pretože „ako samo Slovo Božie môže toto slovo len hlásať“. — Angelo Amato, Gesù il Signore s cirkevným imprimatur.

Čo však v skutočnosti ukazuje to, že Ježiš sa stále odvolával na Písma? Keď bol pokúšaný, tri razy citoval z Písiem. Vo svojej tretej odpovedi povedal Satanovi, že uctieva iba Boha. (Matúš 4:4, 7, 10) Pri niekoľkých príležitostiach sa Ježiš zmienil o proroctvách, ktoré uplatnil na seba, prejavujúc vieru v ich splnenie. (Marek 14:21, 27; Lukáš 18:31–33; 22:37; porovnaj Lukáša 9:22; 24:44–46.) Na základe tohto skúmania musíme dospieť k záveru, že Ježiš poznal Písma inšpirované jeho Otcom, s vierou ich zachovával a plne dôveroval v splnenie proroctiev, ktoré predpovedali jeho skúšky, utrpenie, smrť a vzkriesenie.

Ježiš, vzor viery, ktorý máme napodobňovať

Ježiš musel až do konca bojovať boj viery, aby zachoval lojálnosť voči svojmu Otcovi a aby „zvíťazil nad svetom“. (Ján 16:33) Bez viery je nemožné dosiahnuť také víťazstvo. (Hebrejom 11:6; 1. Jána 5:4) Pre túto víťaznú vieru bol príkladom svojim verným nasledovníkom. Ježiš nepochybne veril v pravého Boha.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 15]

Ježiš, „Zdokonaľovateľ“, zdokonalený

Hebrejom 2:10: „Bolo totiž vhodné, aby ten, kvôli ktorému je všetko a prostredníctvom ktorého je všetko, keď privádza mnohých synov k sláve, urobil Hlavného Sprostredkovateľa ich záchrany pomocou utrpenia dokonalým.“

Hebrejom 2:17, 18: „Preto sa musel stať v každom ohľade podobný svojim ‚bratom‘, aby sa stal vo veciach týkajúcich sa Boha milosrdným a verným veľkňazom a aby priniesol obeť na zmierenie za hriechy ľudu. Lebo v tom, v čom sám trpel, keď bol skúšaný, je schopný prísť na pomoc tým, čo sú skúšaní.“

Hebrejom 3:2: „Bol verný Tomu, ktorý ho urobil takým, ako bol v celom Jeho dome aj Mojžiš.“

Hebrejom 4:15: „Ako veľkňaza nemáme niekoho, kto nemôže mať pochopenie pre naše slabosti, ale máme toho, ktorý bol skúšaný vo všetkom ako my sami, ale bez hriechu.“

Hebrejom 5:7–9: „Kristus obetoval v dňoch svojho tela pokorné prosby a tiež prosebné žiadosti so silnými výkrikmi a slzami Tomu, ktorý bol schopný zachrániť ho zo smrti, a pre svoju zbožnú bázeň bol priaznivo vypočutý. Hoci bol Synom, naučil sa poslušnosti z toho, čo vytrpel; a keď sa stal dokonalým, stal sa zodpovedným za večnú záchranu.“