I keď utečenci, šťastní, že slúžia Bohu
VOJNY, hlad, katastrofy a nepokoje. Pre niektorých ľudí sú to len správy z prvých strán novín. Pre mnohých ďalších sú tieto veci súčasťou každodenného života. Jehovovi svedkovia, keďže sú celosvetovým spoločenstvom kresťanov, si uvedomujú, že keď vypukne nejaká vojna alebo dôjde k nejakej katastrofe, časť ich medzinárodného bratstva možno znáša ťažkosti. A keď ľudia musia utiecť, aby si zachránili život, naši bratia musia azda urobiť to isté.
Svedkovia vo viacerých krajinách v Afrike museli roky znášať takéto veci. Mnohí z nich si museli zbaliť to, čo boli schopní odniesť, a museli hľadať útočisko inde. I keď niektorí mali nejaký dopravný prostriedok, možno bicykel, väčšina musela ísť a ísť a ísť — celé dni, ba týždne — aby sa dostala do svojho cieľa.
Jedným takým cieľom bolo mestečko Mboki v Stredoafrickej republike. Počas rokov prichádzali po tisícoch muži i ženy, mladí i starí. Medzi nimi bolo aj niekoľko našich kresťanských bratov a sestier, sprevádzaných záujemcami. Spolukresťania v kancelárii odbočky spoločnosti Watch Tower v Bangui, hlavnom meste Stredoafrickej republiky, mali, prirodzene, veľký záujem o to, aby sa s týmito utečencami stretli a poskytli im pomoc. Päťkrát bol vyslaný zástupca s peniazmi, jedlom, oblečením a liekmi, ktoré štedro poskytli svedkovia z Bangui, vzdialeného asi 1130 kilometrov. I keď tí, čo túto štedrú pomoc poskytli, mali po finančnej stránke málo, radi urobili to, čo mohli.
Cesta do Mboki
Bratia z kancelárie odbočky chceli vedieť, čo by sa ešte dalo urobiť a ako by sa dalo utečencom pomôcť po duchovnej stránke. A tak sme sa s manželkou, v sprievode Symphoriena, zvláštneho priekopníka, a jeho manželky, vydali na cestu automobilom značky Land Cruiser, ktorý má pohon na štyri kolesá. Symphorien dobre poznal cestu a ovláda jazyk zande, jazyk utečencov v Mboki. Kým sme tam prišli, trvalo nám to štyri neľahké dni.
Posledných 400 kilometrov viedlo krásnym územím zvlneného vidieka s obrovskými baobabmi. Tu a tam sme prechádzali malými dedinami. Na tomto úseku cesty napočítala moja manželka presne 50 mostov, z ktorých mnohé boli vo veľmi zlom stave a daktoré boli nepriechodné. Niektoré mosty sme opravili pomocou kusov dreva a nahnitých brvien, auto zabralo všetkými štyrmi kolesami, pomodlili sme sa a veľmi opatrne sme postupovali ďalej. Ak bola neďaleko nejaká dedinka, chlapci pribehli na pomoc — za malú peňažnú odmenu. Boli sme prekvapení, že vo vysokej tráve a pod krami v okolí vždy našli trámy a dosky z mosta. A tak sme si kládli otázku, či ich nevzali a neuchovávali tam pre zákazníkov v núdzi.
Tri razy sme pomoc takýchto chlapcov odmietli, lebo mosty sa zdali na prejazd príliš nebezpečné. A tak sme zišli z cesty dolu do riečky, prešli cez kamene, potom znovu hore brehom a späť na cestu. Boli sme naozaj radi, že je obdobie sucha, lebo inak by sme túto cestu nemohli uskutočniť, iba ak vrtuľníkom!
Aké bude Mboki? Často nám to prichádzalo na myseľ, kým sme šli touto nekonečnou „piste“, čo je francúzske slovo, ktorým sa v Stredoafrickej republike označuje cesta či chodník, ktorého povrch tvorí piesok, skaly a štrk — a tisíce výmoľov.
Na štvrtý deň hneď popoludní Symphorien ukázal na niekoľko chatrčí z trávy obklopených papájami a maniokovými poliami. „Tu! Tu sa začína Mboki,“ vykríkol. To, čo sme videli, nás dosť prekvapilo. „Toto je Mboki? A kde je tábor?“ spýtali sme sa, lebo to, čo sme videli, nebol tábor, len naokolo roztrúsené domy. Boli to malé, no čisté chatrčky so strechou z trávy. Všade boli aj stromy a kríky. Ľudia sadia plodiny hneď vedľa svojho domu. Mboki nebolo typom tábora, aký sme očakávali; bola to veľká dedina dlhá asi 35 kilometrov.
Stretnutie s bratmi
Bratia v Mboki vedeli, že máme prísť, i keď si mysleli, že cesta nám bude trvať päť dní. Keď začuli naše auto, pribehli. Muži, ženy a deti sa vyhrnuli z chatrčí a usadlostí a prišli zo svojich polí, aby nás privítali. Každý sa usmieval, bol veselý a potriasal nám ruku, podľa možnosti aj niekoľkokrát. Vítali nás aj s dojčatami na rukách. Všetci nás chceli pozdraviť a privítali nás veľmi srdečne.
Pre jazykovú bariéru sme v tom okamihu nemohli s manželkou veľa urobiť. Skúšali sme to trochu po francúzsky, trochu jazykom sango, trochu po anglicky a po arabsky. Väčšina našich bratov hovorí, číta a píše jazykom zande. Symphorien musel pri vysvetľovaní účelu našej návštevy prekladať.
Pokračovali sme ďalej ešte niekoľko kilometrov a prišli sme k sále Kráľovstva. Bol to prvý „kostol“, ktorý v Mboki postavili utečenci nejakého vierovyznania. Prišli ďalší bratia so svojimi deťmi a so záujemcami, aby nám podali ruku. Spolu s bratmi nám prišlo podať ruku aj veľa detí zo susedstva.
Bratia pripravili pre nás, svojich hostí, dva domčeky. Boli veľmi čisté. Boli pripravené vedrá s čistou vodou a čakali na nás. Priniesli sme si so sebou jedlo a pitnú vodu, pretože sme očakávali to najhoršie a aj preto, aby sme našich bratov nezaťažovali. Kým sme vykladali z auta, prišlo dievča a spýtalo sa, na aký spôsob by sme v ten večer chceli mať pripravené kurča — pečené, alebo varené v omáčke? Niečo také sme vôbec nečakali; spýtali sme sa, čo mali oni v pláne jesť k tomu. Odpoveď znela: maniok. Zvolili sme si teda kurča v pikantnej omáčke. Náš obrovský hlad bol v ten večer dobre uspokojený. No sýtili nás každý deň — na obed i večer. Sotva sme tomu mohli uveriť — utečenci nás sýtili a starali sa o nás, hoci sami nemali veľa.
Šťastný malý zbor
Boli sme tu na takom odľahlom mieste, ale medzi 21 bratmi. Len dvaja z nich sem prišli už ako pokrstení. Ostatní boli v čase, keď prišli, ešte záujemcovia. Pokračovali v štúdiu a boli pokrstení v priebehu posledných dvoch rokov. Ďalší štyria boli pokrstení v neďalekej rieke počas našej návštevy.
Vynikajúcim príkladom je Faustino. Kým prišiel do Mboki, naučil sa základné biblické pravdy od priateľa. Faustino si cenil to, čo sa učil. Čoskoro začali s priateľom kázať druhým ľuďom, no narazili na odpor a boli uväznení za „poburovanie obyvateľstva“ svojím náboženstvom. Faustinov priateľ sa vo väzení zo strachu vzdal a bol prepustený. Faustino bol o dva mesiace súdený. Bolo však jasné, že obvinenia proti nemu sú neopodstatnené, a tak bol prepustený. Keď oblasť, kde žil Faustino, zasiahla vojna, utiekol do Stredoafrickej republiky, kde sa stretol s bratmi a pokračoval v štúdiu Biblie. V júli 1991 bol pokrstený a v roku 1992 začal slúžiť celým časom ako pravidelný priekopník.
Šťastný a priateľský malý zbor v Mboki teraz pozostáva z jedného zvláštneho priekopníka a z 21 zvestovateľov. Dvaja anglicky hovoriaci bratia slúžia ako starší a môžu udržiavať dobrý kontakt s kanceláriou odbočky v Bangui. Čakali sme, že naši bratia utečenci budú v strašnom, zúfalom stave, ale nebolo to tak. Hoci po hmotnej stránke boli chudobní, nikto sa nesťažoval, neznepokojoval ani nereptal. Keď sem bratia prišli, postavili si chatrče a domy a začali pestovať plodiny a chovať kurčatá. Majú menej, než mali kedysi, no sú živí a sú so spolukresťanmi.
Keďže v Mboki je 17 až 20 tisíc utečencov a každý mesiac prichádzajú ďalší, naši bratia majú pre službu veľké pole. Boli sme s nimi v kazateľskej službe a bolo to naozaj veľmi zaujímavé. Často používajú Bibliu v jazyku zande. V Hebrejských písmach a na niektorých miestach v Kresťanských gréckych písmach obsahuje tento preklad Božie meno. Pre týchto ľudí Boh nie je jednoducho „Mboli“ („Boh“ v jazyku zande), ale „Jekova“, ako vyslovujú Božie osobné meno. „Mboli Jekova“ je bežné vyjadrenie. Protestantské preklady v mnohých iných afrických jazykoch sa tohto správneho prekladu nedržia; miesto toho nahrádzajú „Jehova“ označením „Nzapa“, „Nzambe“ alebo ďalšími africkými označeniami Boha.
Tak ako prorokoval Ježiš, dobré posolstvo o Kráľovstve sa káže po celom svete, dokonca aj v Mboki. (Matúš 24:14) Zbor je teraz dobre zásobený Bibliami, knihami, časopismi, brožúrkami a traktátmi vo všetkých jazykoch, v ktorých literatúru potrebujú. V budúcnosti bude možno k dispozícii aj viac publikácií v jazyku zande.
Očakávajú trvalý domov
Prvý večer sme premietli diapozitívy Spoločnosti „Šťastní účastníci zjazdov vo východnej Európe chvália Jehovu“. Nasledujúci večer boli na programe diapozitívy „Privádzať mnohých k spravodlivosti v čase konca“. Premietanie sa konalo vonku, hneď vedľa sály Kráľovstva, pod jasnou oblohou a striebristým mesiacom. Aká to bola atmosféra! Diapozitívy si prišli pozrieť stovky ľudí a naši bratia boli šťastní a hrdí, že obyvateľstvu predkladajú niečo mimoriadne.
Keď prišiel pondelok, pripravili sme sa na cestu späť. Bude to ďalšia štvordňová jazda po tých istých cestách a cez tých istých 50 mostov. Jedna sestra trvala na tom, že nám na cestu pripraví nejaké jedlo — ďalšie dve kurčatá, už upečené a ochutené cesnakom. Voňali tak dobre počas ranných hodín v Land Cruiseri. Napoludnie sme sa zastavili v buši a pochutnali sme si na pečenom kurčati, zatiaľ čo sme mysleli na našich bratov v Mboki. Hoci boli nútení stať sa utečencami, ďalej verne slúžia Jehovovi, očakávajúc trvalý pokojný domov na novej zemi, ktorú sľúbil Boh. (2. Petra 3:13) — Poslané.