Podnecovaná nádejou vytrvávať v skúškach

ROZPRÁVA MIČIKO OGAWOVÁ

Dňa 29. apríla 1969 mi zavolali z polície. Môj manžel Seikiči bol pri dopravnej nehode zranený a je v nemocnici. Nechala som svojich dvoch malých synov u priateľky a ponáhľala som sa tam. Seikiči je odvtedy nevládny a už nikdy znovu nenadobudol vedomie. Dovoľte mi porozprávať vám o svojej rodine a o tom, ako sme sa s tým vyrovnali.

NARODILA som sa vo februári 1940 v Sande blízko Kóbe v Japonsku. So Seikičim sme sa poznali, odkedy sme spolu chodili do materskej školy. Vzali sme sa 16. februára 1964. Môj manžel toho veľa nenahovoril, ale mal veľmi rád deti. Po čase sme mali dvoch chlapcov, Rjusukeho a Koheiho.

Seikiči bol zamestnaný v stavebnej firme v Tokiu, a tak keď sme sa vzali, žili sme na jednom z jeho predmestí. V októbri 1967 ma navštívila mladá žena, ktorá sa predstavila ako učiteľka Biblie. „Nie, ďakujem. Mám vlastnú Bibliu,“ povedala som.

„Mohla by som vašu Bibliu vidieť?“ spýtala sa.

Vzala som Bibliu z poličky — patrila Seikičimu — a podala som jej ju. Ukázala mi v nej meno Jehova. Vôbec som nevedela, že to je Božie meno. Keď táto žena videla moje dve malé deti, prečítala mi z Biblie: „Vychovávaj chlapca podľa cesty, ktorá je pre neho; aj keď zostarne, neodbočí z nej.“ (Príslovia 22:6) Naozaj som chcela vedieť, ako mám úspešne vychovávať svoje deti. A tak som hneď chcela študovať Bibliu.

Pozvala som ženu dovnútra a začali sme hovoriť o brožúre „Hľa, robím všetky veci nové“. Pomyslela som si: ‚Aké by to bolo nádherné, keby sme sa ako rodina mohli tešiť zo šťastného života!‘ Keď sa Seikiči vrátil domov, povedala som mu: „Chcem študovať Bibliu.“

„Zlatko, nepotrebuješ sa takto vzdelávať,“ povedal. „Pomôžem ti spoznať všetko, čo budeš chcieť.“ Napriek tomu som raz do týždňa začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a čoskoro som začala navštevovať ich zhromaždenia.

Začiatok našich skúšok

Keď som prišla v tú noc v apríli 1969 do nemocnice, ako som už spomenula, bola som šokovaná, keď som zistila, že Seikičiho priateľ, manžel tej ženy, u ktorej som nechala našich synov, bol tiež v taxíku, keď sa stala nehoda. Priateľ môjho manžela o týždeň zomrel.

V tú noc mi lekári v nemocnici povedali, aby som sa spojila so všetkými, o ktorých si myslím, že by mali Seikičiho vidieť, lebo neočakávali, že bude žiť. Mal zlomeninu lebečnej spodiny a zmliaždenie mozgu. Nasledujúci deň prišli do nemocnice príbuzní z oblasti Kóbe.

Z nemocničných reproduktorov znel naliehavý oznam: „Žiadame všetkých príbuzných Seikičiho Ogawu, aby ho okamžite navštívili!“ Ponáhľali sme sa na jednotku intenzívnej starostlivosti a jeden po druhom sme sa s ním lúčili. Jeho kritický stav však trval celý mesiac. Konečná diagnóza ukázala, že tento stav bude trvať dlhý čas.

A tak bol Seikiči sanitkou prevezený z Tokia do Kóbe, čo je vzdialenosť asi 650 kilometrov. Videla som ho odchádzať a ja som cestovala domov v rýchlovlaku a modlila som sa, aby to prežil. Neskôr v ten večer som ho videla živého v nemocnici v Kóbe a bola som veľmi šťastná. Šeptom som mu povedala: ‚Miláčik, zvládol si to!‘

Život s rodičmi

Vrátila som sa so synmi k mojim rodičom do Sandy, kde deti začali chodiť do materskej školy. Kúpila som si sezónny lístok na vlak do Kóbe, čo bolo asi 40 kilometrov, a so svokrou sme sa dennodenne striedali v dochádzaní do nemocnice po celý nasledujúci rok. Kládla som si otázky: ‚Preberie sa dnes Seikiči? Čo prvé mi povie? Ako by som mu odpovedala?‘ Premýšľala som tiež, zvlášť keď som náhodou uvidela šťastne vyzerajúcu rodinu: ‚Keby tak Seikiči bol zdravý, potom by našim synom bolo dobre.‘ Z očí sa mi rinuli slzy.

Niekoľko prvých rokov, keď som v novinách čítala, že niekto nadobudol vedomie po niekoľkých mesiacoch kómy, myslela som, že aj Seikiči sa môže opäť prebudiť. Preto som raz švagrovi povedala: „Chcem ho dať do nemocnice na severovýchode Honšu.“ Povedal mi však, že preňho niet lieku, a poradil mi, aby som peňažné prostriedky, ktoré sme mali, použila pre ostatných členov rodiny.

Kresťanský starší v jednom zo zborov Jehovových svedkov v Kóbe býval blízko nemocnice a zastavovala som sa u neho, keď som išla navštíviť Seikičiho. Jeho manželka viedla so mnou raz za týždeň biblické štúdium. A ich dve deti prichádzali do našej nemocničnej izby a prinášali nám audiokazety z kresťanských zhromaždení. Táto rodina ma veľmi povzbudila a priniesla mi veľkú útechu.

Podporovaná nádejou

Raz nás cestujúci dozorca Jehovových svedkov navštívil v nemocnici a prečítal mi Rimanom 8:18–25. Okrem iného sa tam hovorí: „Myslím, že utrpenia v terajšom čase nie sú ničím v porovnaní so slávou, ktorá má byť zjavená na nás... Vieme totiž, že celé tvorstvo ešte stále spolu stená a spolu trpí v bolesti až dosiaľ... Či človek ešte dúfa v niečo, čo vidí? Keď však dúfame v to, čo nevidíme, stále to s vytrvalosťou očakávame.“

Rozhovor o našej kresťanskej nádeji mi pripomenul, že súčasné utrpenia sú malé v porovnaní s radosťou, ktorú sľúbil Ježiš — so životom na prichádzajúcej rajskej zemi. (Lukáš 23:43) Tento rozhovor mi pomohol čeliť súčasnej realite v nádeji a zamerať sa na budúce skutočné požehnania nového sveta. — 2. Korinťanom 4:17, 18; Zjavenie 21:3, 4.

V júni 1970 bol Seikiči prevezený do nemocnice v Sande, kde som žila spolu s rodičmi. Keď som v januári nasledujúceho roku dostala dokument od nášho právnika, ktorým bol môj manžel vyhlásený za nespôsobilého následkom nehody, bola som veľmi smutná a nemohla som zadržať slzy. Svokra mi často hovorievala: „Je mi veľmi ľúto, Mičiko, že sa tak trápiš kvôli môjmu synovi.“ Hovorievala tiež: „Kiež by som bola na jeho mieste ja!“ Plakali sme spolu.

Môj otec naliehal, aby som si našla prácu na plný úväzok, ale ja som bola rozhodnutá starať sa o Seikičiho. Napriek tomu, že sa zdalo, že je v bezvedomí, reagoval na teplo a chlad a ovplyvňoval ho spôsob starostlivosti, ktorá mu bola poskytnutá. Otec chcel, aby som sa znovu vydala, ale ja som si uvedomovala, že by to nebolo vhodné, keďže môj manžel stále žije. (Rimanom 7:2) Odvtedy, keď si otec vypil, hovorieval: „Keď zomriem, vezmem Seikičiho so sebou.“

Na moju veľkú radosť bol v roku 1971 v Sande vytvorený zbor. Potom, 28. júla 1973, som mohla symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Bolo to na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov vo výstavnom areáli Expo v Osake.

Neskôr v roku 1973 dostal môj syn Kohei akútny zápal obličiek a päť mesiacov bol v nemocnici. Môj otec bol tiež v nemocnici, pretože mal tuberkulózu. A tak som od 1. januára 1974 navštevovala otca, manžela aj syna v troch rôznych nemocniciach. Keď som každú nedeľu išla za Koheim s mojím starším synom Rjusukem, študovala som s nimi knihu Počúvať veľkého Učiteľa. Potom som s Rjusukem išla na zhromaždenie v Kóbe a vracali sme sa domov so srdcom naplneným radosťou.

Vždy som bola vďačná za tých, ktorí mi pomáhali starať sa o Seikičiho. Rozhodla som sa, že sa s nimi podelím o biblické poznanie. Keď jednej opatrovateľke pri požiari zomrela sestra, zareagovala, keď som jej ukázala úžasnú nádej na vzkriesenie sľúbenú v Biblii. (Jób 14:13–15; Ján 5:28, 29) Začala som s ňou viesť biblické štúdium v nemocnici a nakoniec bola na zjazde v roku 1978 pokrstená.

Moje deti, zdroj radosti

Vychovávať deti bez manželovej pomoci bolo náročné, ale bolo to aj odmeňujúce! Učila som ich zdvorilosti a záujmu o pocity druhých. Keď mal Rjusuke iba tri roky, ospravedlnil sa vždy, keď sa nesprával slušne, a povedal: „Mami, prepáč.“ Kohei bol tak trochu spurný a občas prejavoval nevôľu, keď som sa ho snažila naprávať. Raz si dokonca s krikom ľahol pred obchodom, keď niečo chcel. No dohovárala som mu a prejavila som náklonnosť a trpezlivosť. Po čase sa stal z neho poslušný, dobrý chlapec. To mi pomohlo presvedčiť sa, že Biblia je skutočne Božie Slovo. — 2. Timotejovi 3:15–17.

Keď Rjusuke išiel na strednú školu, vysvetlil učiteľom, prečo sa nemôže zúčastniť cvičenia v bojových umeniach. (Izaiáš 2:4) Raz prišiel zo školy prekypujúc radosťou, pretože na stretnutí s viacerými učiteľmi bol schopný zodpovedať ich otázky.

Zdravé spoločenstvo so zborom bolo pre mojich synov veľmi užitočné. Kresťanskí starší ich často pozývali na večeru a pamätali na nich aj pri svojom rodinnom štúdiu Biblie a rekreačných činnostiach. Mali tiež príležitosti byť v príjemnom spoločenstve a zároveň sa zapojiť do rôznych športov. Rjusuke symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi ponorením do vody v roku 1979 a Kohei bol pokrstený v nasledujúcom roku.

Naša služba celým časom

Raz počas návštevy krajského dozorcu som sa pred ním vyjadrila, že by som chcela byť priekopníčkou, ako sa nazývajú služobníci celým časom z radov Jehovových svedkov. Pretože moje okolnosti v tom čase boli také, že tento krok by nebol rozumný, láskavo mi pripomenul potrebu vychovávať svojich synov pevne v biblickej pravde. „Dôležité je,“ povedal, „mať priekopníckeho ducha.“ Tak som slúžila ako pomocná priekopníčka spolu so svojimi synmi počas ich školských prázdnin. Táto činnosť mi veľmi pomohla udržať si radosť a pokoj mysle, kým som sa starala o Seikičiho.

Napokon v septembri 1979 som sa mohla pripojiť k radom pravidelných priekopníkov. V máji 1984, rok po tom, čo Rjusuke skončil strednú školu, sa aj on stal priekopníkom. Kohei sa k nemu pripojil v priekopníckej práci v septembri 1984. A tak sme všetci traja mali radosť z tejto formy služby celým časom. Keď sa obzriem späť na dvadsať rokov priekopníckej služby, počas ktorých som mala výsadu pomôcť mnohým ľuďom slúžiť Jehovovi, cítim, že táto činnosť mi pomohla prenášať sa cez skúšky.

Rjusuke slúžil ako dobrovoľník pri stavebných prácach na sále určenej na vzdelávanie pri zjazdovej sále v Kansai. Neskôr slúžil sedem rokov ako správca zjazdovej haly v Hjogu. Teraz, keď slúži ako kresťanský starší v susednom zbore v Kóbe, stará sa aj o mňa. Kohei slúži od roku 1985 ako dobrovoľný pracovník v kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Ebine.

Podporovaná mnohými požehnaniami

Mnoho rokov som chodievala niekoľkokrát týždenne do nemocnice navštíviť Seikičiho a okúpať ho. Moja starostlivosť bola iba doplnkom tej, ktorú mu poskytovala stála ošetrovateľka. V septembri 1996 sa po 27 rokoch strávených v nemocniciach Seikiči so svojou ošetrovateľkou vrátil domov. Môže prijímať tekutú potravu cez nosovú hadičku. Hoci má oči stále zatvorené, nepatrne zareaguje, keď mu niečo povieme. Bolí ma, keď vidím, že Seikiči je v takom stave, ale podopiera ma úžasná nádej do budúcnosti.

Tesne pred Seikičiho návratom som ponúkla ubytovanie cestujúcemu dozorcovi a jeho manželke, a tak sme rok žili piati v našom pomerne malom dome. Nikdy som si nemyslela, že tu budem môcť znova žiť so Seikičim, a ďakujem za to Jehovovi. Po mnoho rokov som si veľmi želala, aby Seikiči otvoril oči, ale teraz si len želám, aby sa diala Jehovova vôľa.

Môžem pravdivo povedať: „Jehovovo požehnanie — je to, čo obohacuje, a on k nemu nepridáva žiadnu bolesť.“ (Príslovia 10:22) Hoci šťastný život so zdravým Seikičim trval iba krátko, som požehnaná dvoma synmi, ktorí ‚pamätajú na svojho Vznešeného Stvoriteľa‘. Za to som taká vďačná! — Kazateľ 12:1.

Rada by som pokračovala v priekopníckej službe — a tak pomáhala druhým nájsť „skutočný život“ — a zároveň chcem poskytovať milujúcu starostlivosť Seikičimu. (1. Timotejovi 6:19) Moja skúsenosť ma naučila, aké pravdivé sú žalmistove slová: „Uvrhni svoje bremeno na Jehovu, a on ťa sám podporí. Nikdy nedovolí, aby sa spravodlivý potácal.“ — Žalm 55:22.

[Obrázok na strane 13]

S manželom a s Rjusukem

[Obrázok na strane 13]

Seikiči s našimi dvoma synmi šesť mesiacov pred nehodou

[Obrázok na strane 15]

Boli sme požehnaní dvoma synmi, Rjusukem a Koheim (hore), ktorí ‚pamätajú na svojho Vznešeného Stvoriteľa‘