Aký úžitok som mala z Božej starostlivosti

RÁNO 18. mája 1963 som sa prebudila oveľa šťastnejšia než zvyčajne. Začínal sa krásny, teplý, slnečný deň. Ale kým vám poviem, prečo bol ten deň pre mňa taký mimoriadny, dovoľte mi, aby som vám povedala niečo o sebe.

Narodila som sa 20. mája 1932 vo Philadelphii (Pennsylvánia, USA) ako najmladšia zo štyroch dcér v rodine. Moja matka zomrela, keď som mala dva roky, a keď som mala päť rokov, otec sa znova oženil. Časom pribudlo do našej rodiny šesť mladších bratov a sestier. Boli sme baptisti a v istom čase som dokonca pomýšľala na to, že sa stanem učiteľkou v nedeľnej škole.

Narodila som sa s reumatoidnou artritídou, ktorá spôsobila, že som mala veľmi ťažké detstvo. Keď som mala deväť rokov, lekár mi povedal, že rokmi sa mi choroba bude zhoršovať. Žiaľ, jeho predpoveď sa splnila. Ako 14-ročná som už nemohla chodiť. Napokon som mala ruky, chodidlá a nohy úplne zdeformované, a bedrové kĺby mi stuhli a boleli ma. Prsty sa mi tak zdeformovali, že písať, či len vziať niečo do rúk, bolo veľmi namáhavé. Pre svoj zdravotný stav som sa nemohla vrátiť do mestskej školy.

Keď som mala 14 rokov, prijali ma do nemocnice a ja som bola šťastná, že mi sestry dovolili pomáhať im aspoň s drobnými prácami. Tie práce sa mi veľmi páčili. Neskôr sa mi stav natoľko zhoršil, že som sa sama nemohla ani posadiť. Lekári povedali rodičom, že pre mňa nemôžu urobiť nič, a tak ma po troch mesiacoch strávených v nemocnici poslali domov.

Nasledujúce dva roky, do 16 rokov, som nerobila takmer nič, iba som ležala v posteli. Postarali sa mi o domáce vyučovanie, ale potom sa môj stav opäť zhoršil. Na pravom členku sa mi vytvoril vred a dostala som reumatickú horúčku, čo si vyžiadalo návrat do nemocnice. Tam som dosiahla vek 17 rokov. Opäť som zostala tri mesiace v nemocnici. Po návrate domov som už na domáce vyučovanie nemala nárok.

S blížiacim sa vekom 20 rokov som bola na tom veľmi biedne a veľa času som preplakala. Vedela som, že Boh existuje, a veľa ráz som sa modlila, aby mi pomohol.

Nádej do budúcnosti

Počas pobytu vo Všeobecnej nemocnici vo Philadelphii, kde mi liečili členok, som bola na izbe s dievčaťom, ktoré sa volalo Miriam Kellumová. Spriatelili sme sa. Keď prichádzala na návštevu Miriamina sestra Catherine Milesová, delila sa so mnou o informácie z Biblie. Po prepustení z nemocnice sa mi vždy dajako podarilo udržať kontakt s Catherine, ktorá bola Jehovovou svedkyňou.

Žiaľ, moja nevlastná matka ma vôbec nemala rada. Keď som mala 25 rokov, presťahovala som sa k svojej staršej sestre a Catherine sa náhodou presťahovala do domu hneď za rohom. Zavolala som jej a ona začala so mnou študovať Bibliu, používajúc ako študijnú pomôcku knihu Boh nech je pravdivý. Aká to bola radosť dozvedieť sa, že nebudem navždy kalika a že jedného dňa bude všetko zlo odstránené! (Príslovia 2:21, 22; Izaiáš 35:5, 6) Tieto pravdy sa mi páčili, spolu s nádejou na vzkriesenie a s vyhliadkou, že opäť uvidím svoju matku. — Skutky 24:15.

Hneď som začala navštevovať zhromaždenia Jehovových svedkov. Catherinin manžel ma zakaždým odniesol do auta a odviezol ma do sály Kráľovstva. Keď som chodievala na zhromaždenia, cítila som sa povzbudená láskou, ktorú mi tam prejavovali.

Prekonávam prekážky

Žiaľ, moja sestra sa s manželom rozišla, a tak som opäť musela bývať s otcom a nevlastnou matkou. Keďže moja nevlastná matka bola veľkou odporkyňou Jehovových svedkov, musela som od roku 1958 do roku 1963 študovať Bibliu tajne. Nedovolila žiadnym svedkom vojsť do domu. Študovala som s rôznymi svedkyňami cez telefón, alebo keď som bola v nemocnici.

Ďalšou prekážkou bolo, že moja nevlastná matka ma niekedy odmietala kŕmiť a kúpať. Raz mi osem mesiacov neumyla vlasy. Nedovoľovala mi čítať nijakú poštu, ktorú predtým neschválila. No Jehovova starostlivosť bola zjavná, pretože môj brat dovolil, aby mi posielali poštu do jeho domu. Toto usporiadanie umožňovalo Pat Smithovej, kresťanskej sestre, s ktorou som si písala, udržiavať so mnou kontakt a poskytovať mi povzbudenie z Písma. Môj brat mi tajne nosil jej listy; ja som napísala odpoveď a on potajomky odnášal listy z nášho domu.

Roku 1963 som sa musela vrátiť do nemocnice a Pat Smithová tam pokračovala so mnou v štúdiu. Jedného dňa sa ma opýtala: „Chcela by si sa dať na našom krajskom zjazde pokrstiť?“

„Áno,“ odpovedala som.

Bola som na rehabilitačnom oddelení a mohla som dostať na jeden deň priepustku. V deň krajského zjazdu prišla Pat po mňa spolu s ďalšími svedkami. Aby som mohla byť pokrstená, bratia ma museli zdvihnúť ponad okraj bazéna a ponoriť do vody. Teraz som bola jednou z Jehovových služobníčok! Bolo to 18. mája 1963, v deň, na ktorý nikdy nezabudnem.

Do opatrovateľského domova a späť

V novembri som mala odísť z nemocnice. Nechcela som sa vrátiť domov, lebo som vedela, že moja služba Jehovovi tam bude obmedzovaná. Preto som si vybavila prijatie do opatrovateľského domova. Tam som sa začala zúčastňovať na službe písaním listov ľuďom, s ktorými sa svedkovia mohli v službe z domu do domu len ťažko skontaktovať. Čítala som aj úmrtné oznámenia a písala som príbuzným tých, čo nedávno zomreli, pridajúc niekoľko povzbudzujúcich veršov z Biblie.

V máji 1964 som sa potom presťahovala k najstaršej sestre a k jej manželovi do New Yorku. Sestrin manžel mi kúpil môj prvý invalidný vozík a začala som chodiť na zhromaždenia. Akou radosťou to pre mňa bolo, keď som počas pobytu v New Yorku mala svoju prvú úlohu v teokratickej škole kazateľskej služby!

Začiatkom roku 1965 ma pozvali priatelia z Philadelphie, aby som dva týždne strávila u nich. Keď som bola vo Philadelphii, napísala mi sestra, že ma už viac nechce a aby som zostala tam, kde som. Opäť som si vybavila pobyt v opatrovateľskom ústave. Zatiaľ čo som tam žila, ďalej som chodila na zhromaždenia a vydávala som svedectvo písaním listov. Bolo to práve v tomto období, keď som mohla svoju službu rozšíriť natoľko, že som sa mohla podieľať na pomocnej priekopníckej službe.

Prijímam láskyplnú starostlivosť

Ďalším dokladom Jehovovej starostlivosti bola pomoc, ktorú mi poskytoval zbor Jehovových svedkov Philadelphia-západ. Okrem toho, že ma brávali na kresťanské zhromaždenia, poskytovali mi aj potreby na písanie a iné veci potrebné na moju službu.

Roku 1970 bola ďalším dokladom Jehovovej starostlivosti možnosť zariadiť, že som sa mohla presťahovať k Maude Washingtonovej, kresťanskej sestre, ktorá bola zdravotnou sestrou v dôchodku. Hoci mala takmer 70 rokov, ochotne sa o mňa starala počas dvoch nasledujúcich rokov, až kým už nevládala.

Počas môjho pobytu u Maude bratia zo zboru Ridge vo Philadelphii sa namáhali, aby zaistili, že som mohla chodiť na všetky zhromaždenia. To znamenalo, že ma museli tri razy do týždňa niesť tri poschodia hore aj dolu. Aká som len vďačná tým bratom, ktorí sa tak svedomite snažili, aby mi pomohli dostať sa na zhromaždenia!

Roku 1972, keď sa sestra Washingtonová už nemohla o mňa starať, rozhodla som sa prenajať si vlastný byt. Táto zmena by nebola možná bez obetavej pomoci a lásky kresťanských sestier zo zboru Ridge. Zariadili si veci tak, že ma mohli nakŕmiť, okúpať a postarať sa o moje osobné potreby. Ďalšie sestry mi pomáhali s nákupmi a starali sa aj o iné potrebné záležitosti.

Sestry prichádzali vždy skoro ráno, aby ma mohli nakŕmiť a obliecť. Potom mi pomohli posadiť sa do invalidného kresla, odtlačili ma k písaciemu stolu v kútiku izby blízko okna. Tam som sedávala a venovala som sa službe prostredníctvom telefónu a písania listov. Túto časť bytu som nazvala rajský kútik, pretože som ho vyzdobila mnohými teokratickými obrázkami. Tak som strávila celý deň v službe, až kým večer neprišla niektorá zo sestier, aby ma uložila do postele.

Roku 1974 si môj zdravotný stav vyžiadal pobyt v nemocnici. Keď som bola v nemocnici, lekári sa ma snažili donútiť, aby som prijala krv. Asi o týždeň, keď sa mi stav zlepšil, prišli ma navštíviť dvaja lekári. „Ó, vás dvoch si pamätám,“ povedala som im. „Vy ste sa ma snažili presvedčiť, aby som prijala krv.“

„Áno,“ odpovedali, „ale vedeli sme, že nebudeme mať úspech.“ Mala som príležitosť vydať lekárom svedectvo o biblickom sľube vzkriesenia a o rajskej zemi. — Žalm 37:29; Ján 5:28, 29.

Prvých desať rokov, čo som žila sama, mohla som chodiť na kresťanské zhromaždenia. Nikdy som ich nevynechala, iba keď som bola chorá. Keď bolo zlé počasie, bratia a sestry mi nohy zabalili do deky a zakryli mi ich, aby zostali suché. Príležitostne ma navštívil cestujúci dozorca. Počas svojich návštev ma „sprevádzal“ na biblickom štúdiu, ktoré som viedla cez telefón. Býval to pre mňa čas veľkej radosti.

Vyrovnávam sa so zhoršujúcou sa situáciou

Roku 1982 dospela moja choroba do takého štádia, že som sa už nemohla dostať z postele. Nemohla som chodiť na zhromaždenia ani robiť priekopnícku službu, na ktorej som sa bez prestávky podieľala 17 rokov. Tieto okolnosti spôsobili, že som bola veľmi smutná a často som plakala. Ale Jehovova starostlivosť bola očividná — kresťanskí starší zariadili, aby sa zborové štúdium knihy konalo v mojom malom byte. Aká som im vďačná za toto opatrenie!

Keďže som bola celý deň upútaná na lôžko a nemohla som sa dostať k pracovnému stolu, začala som sa cvičiť v písaní na papieri, ktorý som mala položený na hrudi. Spočiatku sa moje písmo nedalo čítať, ale usilovným cvičením sa stalo čitateľným. Istý čas som opäť mohla vydávať svedectvo písaním listov a to mi prinášalo určitú radosť. Žiaľ, môj stav sa ďalej zhoršoval a už sa viac nemôžem podieľať na tomto odvetví služby.

Hoci som od roku 1982 fyzicky nebola schopná zúčastniť sa oblastných zjazdov, snažím sa v čase zjazdu vžiť do atmosféry tejto udalosti. Niektorá kresťanská sestra mi prinesie menovku a pripevní mi ju na nočnú košeľu. Zapnem si aj televízor a prepnem na baseballovú hru na Štadióne veteránov vo Philadelphii a myslím na to, kde som sedávala počas našich zjazdov. Zjazdový program obyčajne niekto nahrá, a tak si ho môžem celý vypočuť.

Nevzdávam sa

Hoci v službe už nemôžem robiť toľko ako predtým, stále si uvedomujem, že je potrebné rozprávať ľuďom o biblických pravdách. Keď som sa mohla zúčastňovať priekopníckej služby a pomáhať mnohým záujemcom študovať Bibliu, bolo to pre mňa zdrojom radosti. Hoci nebolo jednoduché žiť posledných 22 rokov osamote, tešila som sa, že môžem bez prekážok slúžiť Jehovovi, čo by som nebola mohla, keby som bola zostala doma.

Videla som tiež, že je potrebné, aby som usilovne pracovala na zmene svojej osobnosti. Nevyjadrovala som sa vždy vľúdne, keď som dávala pokyny tým, ktorí sa dobrovoľne podujali pomáhať mi. (Kolosanom 4:6) Ďalej sa modlím k Jehovovi, aby mi pomohol zlepšiť sa v tejto oblasti. Som skutočne vďačná za ducha trpezlivosti a odpúšťania, ktorého prejavovali tí, ktorí to s láskou celé tie roky znášali. Ich láskyplná pomoc je požehnaním, za ktoré ďakujem im aj Jehovovi.

Hoci som už roky fyzicky neschopná navštevovať zhromaždenia — za celý ten čas som vôbec nevyšla z bytu okrem jednej príležitosti, keď som musela ísť do nemocnice — stále som veselá a šťastná. Je pravda, že niekedy som skľúčená, ale Jehova mi pomáha, aby som sa hneď z toho dostala. Teraz počúvam program zhromaždení cez telefonické spojenie so sálou Kráľovstva. Keďže som sa spoliehala na Jehovu v modlitbách a dôverovala som mu, nikdy som sa necítila osamelá. Áno, môžem skutočne povedať, že som mala úžitok z Jehovovej starostlivosti. — Rozprávala Celeste Jonesová.

[Obrázok na strane 24]

Túto časť bytu, kde som sa zapájala do služby, som nazvala rajský kútik