Moja láska k zemi bude navždy naplnená

Rozpráva Dorothy Connellyová

Keď som bola malá, povedali mi, že pôjdem do pekla, lebo som domorodkyňa. Po rokoch, v roku 1936, som počula nahrávku jednej biblickej prednášky, ktorá namierila na peklo hadicu a v mojom srdci zapálila plamienok nádeje. Tento plamienok žiari teraz jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Skôr než vám vysvetlím, prečo je to tak, dovoľte mi, aby som vám povedala niečo o sebe.

NARODILA som sa okolo roku 1911. Hovorím „okolo“, pretože v tých dňoch sa domorodci vôbec nezaujímali o dátumy a rodné listy. Moji rodičia boli tvrdo pracujúci a bohabojní ľudia. Žili sme v malom mestečku Springsure neďaleko nádherného členitého pohoria Carnarvon v strednom Queenslande v Austrálii.

Môj otec bol vychovaný belošskou rodinou ako rímskokatolík. Napriek tomu mi moji domorodí rodičia vštepovali úctu k domorodým zvykom a lásku k zemi. Lovili sme kengury, emu, korytnačky, hady, ryby a veľké jedlé húsenice austrálskych drevotočov. Nikdy som však nesmela jesť emu. V našej rodine to bolo zakázané iba mne, lebo emu bol mojím osobným totemom. Podľa domorodých tradícií nazývaných „Vek snov“ má každý člen kmeňa svoj vlastný totem a zákaz, ktorý sa na danú vec vzťahuje, presadzujú členovia rodiny i kmeňa.

Hoci totemizmus má korene v poverčivosti, uplatňovanie tohto tabu bolo pripomienkou posvätnosti života. Domorodci nezabíjali zo zábavy. Pamätám si, ako som sa krčila pri otcovom výbuchu hnevu, keď ma ako malé dievča pristihol, že odtrhávam živým lúčnym kobylkám nohy. „To je ohavné!“ kričal. „Nevieš, že Boh nenávidí krutosť? Ako by sa ti páčilo, keby to niekto urobil tebe?“

Verili sme mnohým poverám. Napríklad ak sa jeden drobný vtáčik (monarch trasochvostovitý) hral blízko nášho tábora, znamenalo to zlú správu; alebo ak si nejaká sova sadla počas dňa na neďaleký peň, verili sme, že niekto onedlho umrie. Niektoré sny sme tiež považovali za predzvesti. Napríklad keď sa niekomu snívalo o kalnej vode, znamenalo to, že niekto z rodiny je chorý. Ale ak do vody vyrážalo blato, potom údajne niekto zomrel. Boli sme síce katolíci, ale to nám nebránilo držať sa kmeňových povier.

Moja rodina si uchovala aj jazyk domorodcov. Je to jeden z mnohých jazykov, ktoré sú na pokraji zániku. No príležitostne ho ešte používam, keď sa s inými rozprávam o Biblii. Väčšinou však hovoríme buď po anglicky, alebo miestnym pidginom.

Cenné školenie v detstve

Keď som mala asi desať rokov, naša rodina žila na dobytkárskej farme približne 30 kilometrov od mesta Springsure. Každý deň som chodila pešo niekoľko kilometrov do domu na farme, kde som vykonávala domáce práce. Ako dennú mzdu som dostávala trochu mlieka do malej plechovky a bochník chleba. Naša rodina žila v chatrčiach postavených z kôry stromov, v tradičných príbytkoch domorodcov. Keď pršalo, spávali sme cez noc v neďalekých jaskyniach. A či som považovala tento jednoduchý spôsob života za utrpenie? Nie. Domorodci žili takýmto životom už celé stáročia, a my sme ho proste prijali taký, aký je.

V skutočnosti som rada, že mi život nebol takpovediac naservírovaný na striebornej tácke a že som mala milujúcich rodičov, ktorí ma viedli k disciplíne a k tvrdej práci a učili ma, ako si zabezpečiť živobytie zo zeme. V roku 1934, po tom, čo sme sa presťahovali do rezervácie blízko Woorabindy (Queensland), som prvý raz opustila domov a odišla som pracovať na západ na dobytkárske a ovčie farmy ako slúžka a pomocná pracovná sila. Práca ma nakoniec priviedla na východ, priamo na okraj pobrežného mesta Rockhampton. Tam som sa zoznámila so svojím dnes už zosnulým manželom Martinom Connellym, ktorý bol synom jedného Íra. Zosobášili sme sa v roku 1939.

Spoznávam biblickú pravdu

Vždy som mala hlbokú úctu k Biblii. Keď som bola dievča, domáca pani na dobytkárskej farme nás deti — domorodé i biele — často zhromaždila a rozprávala nám príbehy o Ježišovi. Raz nám vysvetlila význam Ježišových slov: ‚Nebráňte dietkam prichádzať ku mne.‘ (Matúš 19:14, King James Version) Po prvý raz odvtedy, čo mi bolo povedané, že budem zatratená v pekle, mi zažiaril lúč nádeje.

Neskôr som počula nahrávku prednášky spomínanej v úvode, ktorá hovorila o tom, že peklo nie je horúce. Hoci ma to podnietilo k premýšľaniu, s Jehovovými svedkami som nemala žiadny ďalší kontakt až do roku 1949. Vtedy sme žili v meste Emerald, asi 250 kilometrov na západ od Rockhamptonu. Navštívil nás R. Bennett Brickella a rozprával sa s nami o Biblii. Odvtedy sa náš domov stal aj Benovým domovom, kedykoľvek navštívil našu oblasť. Všetci, vrátane Martina a našich štyroch detí, sme k nemu mali hlbokú úctu. Hoci sa Martin vôbec nezaujímal o biblickú pravdu, k svedkom sa vždy správal láskavo a pohostinne, zvlášť k Benovi.

Ben mi dal mnoho pomôcok na štúdium Biblie, no ja som mala jeden závažný problém — nevedela som čítať. A tak Ben mne i deťom trpezlivo čítal Bibliu a biblickú literatúru a to, čo čítal, nám zároveň vysvetľoval. Aký to bol osviežujúci kontrast v porovnaní s duchovnými, ktorí keď si odbavili náboženské formality, si nikdy nenašli ani päť minút na to, aby nás učili čítať! Ben nám z Biblie ukázal, že Satan a jeho démoni sú pôvodcami mnohých povier, ktorými bolo spútané celé ľudstvo vrátane môjho ľudu. Ako veľmi som si začala ceniť Ježišove slová: „Pravda vás oslobodí“! — Ján 8:32.

Bola som nadšená, keď som sa dozvedela, že Božím predsavzatím je vytvoriť pozemský raj pre tých, ktorí poslúchajú Boha. Nadovšetko však túžim po vzkriesení mŕtvych; moja matka zomrela v roku 1939 a otec v roku 1951. Veľmi sa teším na ten deň, keď ich budem môcť objať a privítať opäť na zemi, ktorú tak veľmi milovali. A aké vzrušujúce bude učiť ich o Jehovovi Bohu a o jeho Kráľovstve!

Negramotná kazateľka

Čím viac moje biblické poznanie rástlo, tým viac som sa oň chcela deliť. Rozprávala som sa s príbuznými a s priateľmi, ale chcela som svoju službu ešte rozšíriť. Pri ďalšej Benovej návšteve v Emeralde som teda rýchlo vychystala deti a všetci sme šli spolu s ním kázať. Ukázal mi jednoduché ponuky a naučil ma spoliehať sa na Jehovu v modlitbách. Musím uznať, že moje ponuky neboli veľmi vycibrené, ale vychádzali priamo z môjho srdca.

Najprv som domácim povedala, že neviem čítať; a potom som ich poprosila, aby si prečítali biblické pasáže, ktoré som im ukázala. Tieto pasáže som sa naučila naspamäť. Sem-tam sa mi v tomto prevažne belošskom obvode ušli prekvapené pohľady, ale ľudia boli málokedy hrubí. Časom som sa naučila čítať. Ako veľmi to posilnilo moju dôveru a duchovnosť!

Moja prvá návšteva zjazdu

V marci roku 1951, keď som oddala svoj život Jehovovi, som zažila ďalšie dva míľniky v mojom živote: krst vo vode a prvú návštevu zjazdu Jehovových svedkov. To však znamenalo cestovať do veľkého mesta Sydney — desivá predstava pre dievča z vidieka. Ba čo viac, nemala som peniaze na lístok na vlak. Čo som teda mohla robiť?

Rozhodla som sa získať peniaze na vlak hazardnou hrou. ‚Veď to robím pre Jehovu,‘ uvažovala som, ‚a tak mi určite pomôže vyhrať.‘ Po niekoľkých kolách hry s kartami som mala pocit, že mi naozaj pomohol, lebo som mala dosť peňazí na cestu tam i späť.

Ben vedel o mojich plánoch ísť do Sydney, a tak sa ma pri svojej ďalšej návšteve spýtal, či mám dosť peňazí. „Nuž áno!“ odpovedala som. „Peniaze na vlak som získala v hazardnej hre.“ Ben sčervenel ako paprika a ja som hneď vedela, že som povedala niečo nesprávne. A tak som na obranu rýchlo dodala: „Čo sa deje? Veď som ich neukradla!“

Keď sa Ben znovu upokojil, láskavo mi vysvetlil, prečo kresťania nehrajú hazardné hry, a potom upokojujúco dodal: „Nie je to však tvoja chyba. Ja som ti to nepovedal.“

Cítila som, že som vítaná

Na tom štvordňovom zjazde, ktorý sa konal 22.–25. marca 1951, som prvýkrát videla tak veľa svedkov naraz. Keďže som dovtedy poznala iba Bena a hŕstku ďalších, obávala som sa, ako budem prijatá. A tak si viete predstaviť, aké vzrušenie som prežívala, keď ma moji budúci duchovní bratia a sestry vrúcne privítali, a to bez najmenšieho náznaku predsudkov. Skutočne som sa tam cítila uvoľnene, ako doma.

Ten zjazd mám stále v živej pamäti, zvlášť preto, lebo som bola jednou z tých 160 ľudí, ktorí boli vtedy pokrstení v zátoke Botany Bay. Bola som zrejme jedným z prvých austrálskych domorodcov, ktorí sa stali Jehovovými svedkami. Moja fotografia sa objavila v nedeľných novinách, a dokonca aj v týždennom žurnáli v kinách.

Jediný svedok v meste

Mesiac po mojom návrate zo Sydney sme sa s rodinou presťahovali do baníckeho mestečka Mount Isa na severozápade Queenslandu. Šesť rokov sme žili v chatrči ako správcovia veľkého kusa zeme ležiaceho hneď za mestom. Steny našej chatrče sme postavili z dreva, ktoré sme vyrúbali v neďalekom buši. Strechu sme urobili zo starých sudov na asfalt, ktoré sme na boku rozrezali a vyrovnali. Martin sa zamestnal pri železnici, no jeho pitie mu zničilo zdravie. Potom som sa stala jediným živiteľom našej rodiny. Martin napokon v roku 1971 zomrel.

Spočiatku som bola jediným svedkom v Mount Isa. Ben naše mesto navštevoval približne každých šesť mesiacov, lebo Mount Isa patrilo do jeho rozsiahleho svedeckého obvodu. Ak bol náhodou v našom meste v období Slávnosti na pamiatku smrti Ježiša Krista — čo bola pre Bena zvlášť významná udalosť, keďže mal nádej na nebeský život —, slávil ju s mojou rodinou, niekedy vonku pod stromom.

Ben u nás obyčajne nezostával dlho, a tak väčšinu svedeckej práce sme spolu s deťmi vykonávali sami. Áno, boli sme sami; ale Jehovov duch i jeho milujúca organizácia nás posilňovali. Verní cestujúci dozorcovia spolu s manželkami zápasili s vyčerpávajúcimi horúčavami, muchami, prachom a prekonávali hrboľaté cesty, len aby mohli prísť do Mount Isa a povzbudiť nás, a to aj napriek tomu, že po celé roky sme boli iba veľmi malá skupina. Príležitostne nás navštevovali aj svedkovia z novovytvoreného susedného zboru v Darwine, ktorý je od nás vzdialený vyše 1200 kilometrov.

Založenie zboru

V decembri 1953 bol v Mount Isa založený zbor. Ben bol vymenovaný za dozorcu a ja s dcérou Ann sme boli jediní ďalší zvestovatelia, ktorí sa vtedy podieľali na službe. Čoskoro sa však do nášho mesta prisťahovali ďalší svedkovia. Náš obvod začal vydávať rastúcu úrodu učeníkov, časom dokonca aj viacerých spomedzi domorodcov.

Zbor ďalej rástol, a tak sa čoskoro stalo zjavným, že potrebujeme sálu Kráľovstva na zhromaždenia. V máji roku 1960 sme po mnohej namáhavej práci dokončili stavbu našej novej sály. Počas nasledujúcich pätnástich rokov sme ju dvakrát zväčšovali. No do polovice sedemdesiatych rokov sme už mali asi 120 zvestovateľov, a tak bola naša sála opäť príliš malá. Preto sme postavili peknú 250-miestnu sálu Kráľovstva, ktorá bola zasvätená v roku 1981. Keďže má dostatočne veľkú kapacitu, používa sa aj na väčšie zhromaždenia nazývané krajské zjazdy.

Vzrast medzi domorodcami

Ďalšou vzrušujúcou udalosťou bolo pre mňa založenie študijnej skupiny domorodcov a ostrovanov pri zbore Mount Isa. Ostrovania sú domorodci, ktorí pochádzajú z ostrovov blízko austrálskej pevniny. Prvoradým cieľom tejto skupiny je dôkladnejšie vydávanie svedectva domorodcom, lebo niektorí z nich sa cítia menej uvoľnene v prítomnosti bielych ľudí.

Po celej Austrálii je rozptýlených asi 20 ďalších podobných skupín domorodcov. Okrem toho boli založené zbory domorodcov v mestách Adelaide, Cairns, Ipswich, Perth a Townsville. Do týchto skupín a zborov chodí asi 500 ľudí vrátane niektorých členov mojej rodiny. Takmer 10 percent z domorodých zvestovateľov tvoria priekopníci čiže služobníci celým časom!

V roku 1975 som dostala cukrovku a počas rokov si táto choroba, ktorá postihuje veľmi veľa domorodcov, vyžiadala svoju daň. Čítanie je pre mňa stále ťažšie. No Jehova ma naďalej podporuje a dáva mi radosť.

Som vďačná za odvážnych služobníkov, ktorí pomáhali mne i mojej rodine. Ich nezdolná horlivosť, ich láska a duchovné poklady, ktoré prinášali na svojich bicykloch, keď cestovali po prašných, opustených cestách a chodníkoch queenslandského buša, nám umožnili spoznať biblickú pravdu. Dnes s dôverou očakávam ten deň, v ktorom bude moja láska k zemi navždy naplnená.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapa/obrázok na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Perth

Darwin

Cairns

Townsville

Mount Isa

Rockhampton

Emerald

Springsure

Woorabinda

Ipswich

Sydney

Adelaide

Dorothy dnes

[Obrázok na strane 13]

Precvičovanie ponuky s Benom v polovici päťdesiatych rokov