Keď sa zdá, že všetky oči sú upreté na vás

„Muky“ je slovo, ktoré Jerry používa na jej opis. „Zakaždým, keď som prišiel do triedy,“ hovorí, „začal som sa intenzívne potiť, mal som pocit, že ústa mám plné vaty, a myslel som si, že nebudem schopný rozprávať — ani keby mi išlo o život. Potom som začal pociťovať silnú horúčavu, ktorá mi stúpala z rúk a nôh hore až do tváre a očervenel som — akoby mi horelo celé telo.“

JERRY trpí sociálnou fóbiou, stavom, pre ktorý je príznačný intenzívny strach, že druhí ľudia sa budú naňho skúmavo pozerať a že bude na verejnosti ponížený. „Človek so sociálnou fóbiou je presvedčený, že sa naňho upierajú všetky oči,“ píše sa v brožúre, ktorú vydalo Americké združenie pre boj proti úzkostným poruchám. „Úzkosť môže viesť k panickým atakom vrátane takých príznakov, ako je búšenie srdca, mdloba, sťažené dýchanie a intenzívne potenie.“

Niektorí ľudia majú sklon podceňovať strach vyplývajúci zo sociálnej fóbie, hovoriac, že tí, čo ňou trpia, by sa mali prinútiť ignorovať svoju plachosť a „chodiť medzi ľudí a stýkať sa s nimi“. Je pravda, že na prekonávanie sociálnej fóbie je potrebná aj konfrontácia so strachom. Medzi plachosťou a sociálnou fóbiou je však veľký rozdiel. „Na rozdiel od obyčajnej plachosti,“ hovorí Jerilyn Rossová, „sociálna fóbia je taký vážny stav, že každodenne ruší človeka pri normálnej činnosti, v zamestnaní, v škole a rušivo pôsobí takmer vo všetkých medziľudských vzťahoch.“

Štúdie naznačujú, že sociálnou fóbiou je narušený život miliónov ľudí.a Uvažujme o niektorých úzkostných stavoch, ktoré sprevádzajú túto vyčerpávajúcu poruchu.

Rôzne druhy strachu pri sociálnej fóbii

Hovoriť pred publikom. Doug si spomína, ako ho prepadla panika, keď mal krátky príhovor ku skupine miestnych občanov. „Náhle ma oblial studený pot,“ hovorí. „Srdce mi búšilo. Chvel som sa a triasol. Hrdlo som mal zovreté a sotva som dokázal prehovoriť.“ Isteže, takmer každý znervóznie, keď sa má postaviť pred publikum. Ale postihnutý sociálnou fóbiou prežíva taký pocit hrôzy, ktorý je intenzívny a pretrvávajúci a nestráca sa ani získavaním praxe. Doug sa začal pozerať aj na najbežnejšiu príležitosť hovoriť tak, akoby mu ohrozovala život.

Jedenie v prítomnosti iných. Keďže ľudia postihnutí sociálnou fóbiou sú presvedčení, že ich každý pozorne sleduje, aj obyčajné jedenie sa pre nich môže stať strašnou nočnou morou. Boja sa, že sa im budú triasť ruky, že niečo rozlejú alebo si netrafia do úst, či dokonca že im príde zle. Takéto obavy sa stanú predpoveďou, ktorá sa zakrátko splní. Kniha Dying of Embarrassment (Zomierať od rozpakov) uvádza: „Čím viac si robíte starosti s tým, že urobíte niečo nešikovne, tým väčší strach budete pociťovať. Čím väčší strach budete mať, tým väčšia bude pravdepodobnosť, že sa naozaj začnete triasť alebo budú vaše pohyby trhané, nešikovné. Tento problém sa môže vystupňovať natoľko, že bude ťažké dostať jedlo či nápoj do úst bez toho, aby ste sa nepokvapkali či dačo nevyliali.“

Písanie v prítomnosti iných. Mnohí ľudia postihnutí sociálnou fóbiou sa boja, že sa im bude triasť ruka alebo že si ostatní všimnú, ako nečitateľne píšu, a tak ich zachváti panika, keď majú podpísať šek alebo čokoľvek napísať, ak ich niekto pozoruje. Napríklad Sam bol zdesený, keď zamestnávateľ žiadal, aby sa na začiatku každého pracovného dňa zapísal do knihy príchodov pod dohľadom bezpečnostnej služby. „Nedokázal som to,“ hovorí Sam. „Ruka sa mi triasla tak veľmi, že som si ju musel pridržiavať druhou rukou, aby som písal na linajku, a potom sa nedalo prečítať to, čo som napísal.“

Telefonovanie. Dr. John R. Marshall hovorí, že mnohí z jeho pacientov sa priznali, že vždy, keď je to možné, sa telefonovaniu vyhnú. „Obávajú sa, že nedokážu primerane reagovať,“ hovorí. „Ďalší sa boja, že nebudú vedieť, čo by mali povedať, že bude nasledovať trápne ticho a vo chvíli, keď rozhovor začne viaznuť, hlas sa im následkom strachu zmení, bude sa im triasť alebo preskakovať. Boja sa, že by mohli zadŕhať, koktať alebo iným trápnym spôsobom dať najavo, akí sú rozrušení.“

Kontakt s ľuďmi. Niektorí ľudia postihnutí sociálnou fóbiou sa boja skutočne každej situácie, v ktorej sa dostanú do styku s ľuďmi. Často sú mimoriadne vystrašení najmä pri zrakovom kontakte. „Ľudia s vážnou sociálnou fóbiou často pociťujú úzkostnú neistotu z toho, kam sa majú pozerať a ako reagovať, keď sa na nich pozrú iní ľudia,“ uvádza publikácia The Harvard Mental Health Letter. „Vyhýbajú sa zrakovému kontaktu, lebo sa cítia tak, akoby nevedeli, kedy sa pozrieť a kedy odvrátiť zrak. Predstavujú si, že iní si budú ich upretý pohľad nesprávne vysvetľovať.“

Existujú aj ďalšie obavy súvisiace so sociálnou fóbiou. Mnohí ľudia sú napríklad vystrašení, keď majú použiť verejnú toaletu. Niektorí ľudia sa boja nakupovať, keď sa na nich pozerá predavačka. „Som taká nesvoja, že často ani nevidím, na čo sa pozerám,“ hovorí istá žena. „Vždy očakávam alebo si predstavujem, že osoba za pultom ma požiada, aby som sa už rozhodla, čo vlastne chcem, a prestala plytvať jej časom.“

Ako sa snažia fóbiu zvládnuť?

Ľudia, ktorí nemajú túto poruchu, ťažko pochopia trápenie spojené so sociálnou fóbiou. Jeden postihnutý opisuje svoju skúsenosť ako „najstrašnejšie rozpaky, aké si človek dokáže predstaviť!“ Ďalšia pacientka priznáva: „Stále myslím na samovraždu.“

Žiaľ, mnohí ľudia trpiaci sociálnou fóbiou sa obrátia k alkoholu v snahe nájsť úľavu vo svojej úzkosti.b I keď to môže priniesť dočasnú úľavu, z dlhodobého hľadiska môže pitie alkoholu iba zväčšiť problémy postihnutého. Dr. John R. Marshall hovorí: „Nejeden z mojich pacientov, ktorý nemá skúsenosti s pitím pri spoločenských príležitostiach, sa spil do nemoty v snahe upokojiť sa pred spoločenskou udalosťou alebo počas nej, a tak sa iba viac znemožnil práve v očiach tých, ktorých sa tak veľmi obával.“

Azda najčastejšou stratégiou, ako sa postihnutí snažia zvládnuť sociálnu fóbiu, je vyhýbavé správanie. Áno, mnohí sa jednoducho vyhýbajú situáciám, ktorých sa obávajú. „Vyhýbala som sa toľkým situáciám, koľkým len bolo možné, dokonca aj telefonovaniu,“ hovorí Lorraine, ktorá trpí sociálnou fóbiou. Časom však mnohí postihnutí zistia, že vyhýbanie sa z nich skôr urobí väzňov, než by ich ochránilo. „Samota a nuda ma zakrátko premohli,“ hovorí Lorraine.

Vyhýbanie sa môže stať „pascou samoväzby“, varuje Jerilyn Rossová. „A zakaždým, keď sa niečomu vyhnete, nasledujúci raz ľahšie do tejto pasce izolácie padnete — kým sa vyhýbanie nestane takmer automatickou reakciou.“ Niektorí postihnutí automaticky odmietajú pozvanie na obed alebo také pracovné príležitosti, pri ktorých by prichádzali do kontaktu s ľuďmi. Výsledkom je to, že sa nikdy nenaučia čeliť svojmu strachu a ovládnuť ho. Ako hovorí psychológ Dr. Richard Heimberg, „ich život je naplnený predstavami o odmietnutiach, ku ktorým nikdy nedošlo, a predstavami o tom, ako zlyhali v zamestnaní, ktoré nikdy neskúsili, lebo sa mu vyhýbali“.

Pre postihnutých sociálnou fóbiou máme však dobrú správu: dá sa liečiť. Samozrejme, nie je možné — a ani žiaduce — odstrániť všetky formy strachu. No tí, ktorí trpia sociálnou fóbiou, sa môžu naučiť svoj strach ovládať a Biblia obsahuje praktické rady, ktoré im môžu pomôcť.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázky na strane 5]

Pre tých, čo trpia sociálnou fóbiou, sa aj bežný kontakt s ľuďmi môže stať strašnou nočnou morou