Sľub, ktorý som rozhodnutý dodržať

ROZPRÁVA MARIAN CIBULSKI

VO FEBRUÁRI 1945 som bol ako 20-ročný mladík vojakom Sovietskej armády, ktorá zahnala Nemcov stovky kilometrov späť do ich vlastnej krajiny. Denne som videl hrôzy vojny a všade vôkol seba som videl zomierať svojich kamarátov. Priblížili sme sa k mestu Breslau v Nemecku, čo je dnešný Vroclav v Poľsku. Tam som jedného večera, unavený zabíjaním a utrpením, sľúbil Bohu, že ak dá, aby som sa bezpečne vrátil domov, zasvätím svoj život konaniu jeho vôle.

O tri mesiace bolo Nemecko porazené. Keď som bol v decembri 1945 prepustený z armády, s námahou som prešiel pešo až do Rogizna na Ukrajine, dedinky blízko Ľvova, kde sa narodil môj otec. Nasledujúce ráno som stretol jedného Jehovovho svedka, ktorý mi vydal dôkladné svedectvo o Božom Kráľovstve. Hoci som už Bibliu trochu poznal a čítal som nejakú literatúru od svedkov už predtým, teraz sa to dotklo môjho srdca. Uvedomil som si, že toto stretnutie nejako súvisí s mojím sľubom.

Spĺňam svoj sľub

Onedlho som dostal prácu ako učiteľ na základnej škole. Ale ani nie o dva roky, keď riaditeľ oblastnej školskej správy rozhodol, že deti musia dostávať ateistické vzdelanie, som bol prepustený. Približne v tom čase, v máji 1947, som sa začal zúčastňovať na verejnom kazateľskom diele spolu s Jehovovými svedkami. Svedkovia ma povzbudili, aby som sa presťahoval na juh do mesta Borislav, kde som si rýchlo našiel prácu ako elektrikár.

V Borislave som sa stretol s ľuďmi, ktorí sa stali svedkami v tridsiatych rokoch. Mali mnoho biblických publikácií — ktorých čítaniu som venoval veľa času — vrátane zväzkov Štúdií Písiem, ako aj väčšiny kníh, ktoré napísal Joseph F. Rutherford, niekdajší prezident spoločnosti Watch Tower. Čítal som aj staré výtlačky časopisu Strážna veža a Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!), ktoré mali niektorí svedkovia. Čo na mňa však zapôsobilo najviac, bola zbierka listov, ktorú napísali nemeckí svedkovia, ktorí boli odsúdení na smrť za Hitlerovho režimu. Tieto listy boli preložené do poľštiny, rozmnožené na cyklostyle a potom zviazané do brožúrky. Neskôr mi spomienky na rýdzosť nemeckých bratov pomohli získať silu, aby som vytrval v skúškach.

Nakoniec som bol v roku 1949 pokrstený v jednom z jazier pri Borislave, čím som verejne splnil svoj sľub, ktorým som sa na fronte zaviazal, že budem slúžiť Bohu. Teraz to však bol sľub založený na presnom poznaní.

Začínajú sa skúšky

Krátko nato ma prepustili zo zamestnania. A tak som sa vo februári 1950 presťahoval do neďalekého mesta Stryj, kde som si opäť našiel prácu ako elektrikár. Kresťanskí bratia ma tam vrúcne privítali, a dokonca ma požiadali, aby som viedol každoročnú Pamätnú slávnosť na pripomienku smrti Ježiša Krista, ktorá sa mala sláviť o niekoľko týždňov.

V tom čase sa provokácie a hrozby proti svedkom stupňovali. Sledovali nás príslušníci KGB, Výboru štátnej bezpečnosti. A tak sme boli veľmi opatrní, keďže sme rátali s možnosťou, že budeme zatknutí a vypočúvaní. Spievanie piesní Kráľovstva na zhromaždeniach nám pomáhalo zostať duchovne silnými.

Tretieho júla 1950 som bol požiadaný, aby som podpísal takzvanú Štokholmskú výzvu, ktorá vyzývala ľudstvo do boja proti jadrovým zbraniam a ktorú údajne podpísalo vyše 273 000 000 ľudí, hlavne z komunistických krajín. Keď som to odmietol urobiť s odôvodnením, že som politicky neutrálny, bol som opäť prepustený zo zamestnania. Po tejto udalosti som bol zatknutý, súdený a odsúdený na 25 rokov väzenia v pracovnom tábore.

Z tábora do tábora

V decembri 1950 mnohých z nás naložili do vagóna na prevážanie dobytka a poslali nás asi 3000 kilometrov ďaleko do oblasti blízko severnej časti pohoria Ural, ktoré sčasti oddeľuje ázijskú časť Ruska od jeho európskej časti. Tam ma neustále prekladali z jedného tábora do druhého. Všade to však bolo rovnaké — ťažká práca a nedostatok jedla. Dva alebo tri mesiace v táboroch stačili na to, aby sa z mladých a zdravých mužov stali živé mŕtvoly. Mnohí zomreli. Netrúfali sme si ani len snívať o tom, že prežijeme, zvlášť tí z nás, čo mali také dlhodobé tresty.

Ten rok, počas ktorého som nemal nijakú biblickú literatúru ani kontakt s ostatnými svedkami, bol pre mňa najkritickejší. Odlúčenosť mi spôsobovala nesmierne muky. Duchovne ma však posilňovalo to, že niektorí väzni počúvali, keď som im rozprával o Božom Kráľovstve. Napokon boli moje vrúcne modlitby vypočuté a bol som preložený asi 2000 kilometrov juhovýchodne do veľkého komplexu táborov v novozaloženom meste Angarsk vo východnej Sibíri. Tam sa stavala veľká chemická továreň a väčšinu práce tam vykonávali väzni.

Pridelili ma do tábora číslo 13, ktorý bol blízko stavby. Tam som sa hneď stretol so spolusvedkami, ktorí mi poskytli najnovšie čísla Strážnej veže a Informátora, ako bola vtedy nazývaná Naša služba Kráľovstva. To vám bola duchovná hostina! Ale ako sa tam dostala?

V apríli 1951 boli tisíce svedkov z Ukrajiny deportované do vyhnanstva na Sibír, mnohí z nich práve do oblastí neďaleko Angarska. Títo bratia si zadovážili Strážnu vežu a iné publikácie, tajne ich rozmnožovali a potom ich prepašovali do táborov. Podarilo sa nám obstarať si aj Bibliu. Rozobrali sme ju na niekoľko častí, ktoré sme si potom medzi sebou rozdelili. V prípade razie by sme teda prišli len o časť Biblie. V táboroch sme dokonca mávali štúdium Strážnej veže a teokratickú školu!

Koncom roku 1952 som bol preložený do tábora číslo 8. Nasledujúci marec sme slávili Pamätnú slávnosť v malej miestnosti, kde si väzni odkladali svoje osobné veci. Prítomných nás bolo len 12 — traja svedkovia a deväť záujemcov. Vrchnosti sa nejako dozvedeli o našom stretnutí, a preto ma vypovedali do trestného tábora číslo 12, lebo som bol — ako to oni nazývali — „zákerným agitátorom“. Piati ďalší svedkovia, ktorí boli tiež potrestaní za kázanie, boli v tomto tábore už predo mnou. Tam sme boli nútení kopať veľkú základovú jamu iba krompáčmi a lopatami.

Mnohí väzni v tábore číslo 12 boli najhoršími zločincami. Správcovia si nepochybne mysleli, že keď nás preložia k nim, podkope to našu morálnu silu. Ale my sme sa s nimi rozprávali o Božom Kráľovstve a v ubytovniach sme spievali piesne Kráľovstva. Keď sme raz dospievali, na vodcu mužov v tábore to tak zapôsobilo, že pristúpil k jednému svedkovi a povedal: „Nech sa vás niekto dotkne, a odrazím mu hlavu!“ Niektorí zločinci sa dokonca naučili naše piesne Kráľovstva a spievali s nami!

V polovici roku 1953 boli mnohí svedkovia z okolitých táborov preložení do tábora číslo 1. Spočiatku sme v tábore číslo 1 mali 48 svedkov, no ani nie za tri roky stúpol náš počet na 64 svedkov. Áno, 16 ľudí v tom čase zaujalo postoj na strane biblickej pravdy a dali sa pokrstiť! Napriek tomu, že správcovia tábora neustále vyhľadávali dôkazy o náboženskej činnosti, boli sme schopní usporadúvať zhromaždenia a krsty v budove, kde boli umyvárne, pretože ju mal na starosti jeden Jehovov svedok.

Sloboda a rodina

V roku 1956 bola väčšina svedkov z táborov prepustená, vďaka čomu boli hlásatelia dobrého posolstva rozptýlení do všetkých kútov obrovského územia Sovietskeho zväzu. Trest mi bol znížený z 25 rokov odňatia slobody najprv na 10 rokov a potom na 6 rokov a 6 mesiacov. A tak som bol vo februári 1957 prepustený na slobodu aj ja.

Najprv som šiel do Biriusinska, sibírskeho mesta vzdialeného asi 600 kilometrov na severozápad od Angarska. Do tejto oblasti boli deportovaní mnohí svedkovia z Ukrajiny, a tak som sa tešil z toho, že som sa s nimi mohol podeliť o svoje skúsenosti, ako aj dozvedieť sa viac o našich spoločných známych spolusvedkoch. Odtiaľ som sa presťahoval do Borislavu na Ukrajine, kde žila jedna ukrajinská svedkyňa menom Jevgenija Bachinskaja. Z väzenia bola prepustená o rok skôr ako ja.

Jevgenija bola odvážna svedkyňa, ktorá bola v roku 1950 odsúdená na trest smrti za kazateľskú činnosť. Po 18 dňoch strávených v cele smrti jej znížili trest na 25 rokov v osobitnom tábore. Koncom roku 1957, keď som sa vrátil na Ukrajinu, sme sa zosobášili. Po sobáši sme sa chceli usadiť v Borislave, kde som bol deväť rokov predtým pokrstený. No namiesto toho som dostal 48 hodín na to, aby som opustil Ukrajinu!

Presťahoval som sa na Kaukaz na juhu Ruska, kam za mnou neskôr prišla aj Jevgenija. No po šiestich mesiacoch života v malej búde sme sa rozhodli presťahovať do Biriusinska, kde sme sa pripojili k našim kresťanským bratom a sestrám, ktorí boli vo vyhnanstve. V Biriusinsku bolo asi 500 svedkov a päť zborov, a ja som bol v jednom z týchto zborov vymenovaný za predsedajúceho dozorcu. V roku 1959 sa nám narodila dcéra Oksana a v roku 1960 sa narodila Marianna. Už od detstva s nami chodili na všetky zhromaždenia, vyrastajúc v duchovnom rytme zborovej činnosti na Sibíri.

Úrady na Sibíri boli pomerne tolerantné voči našej zborovej činnosti, aspoň v porovnaní s prísnymi obmedzeniami, ktoré boli na naše dielo uvalené na Ukrajine. Stále však nebolo jednoduché zabezpečiť, aby sa celý zbor mohol stretávať naraz. Pohreby boli pre nás príležitosťou na zhromaždenie vo veľkom počte. Pri týchto príležitostiach niekoľko bratov prednieslo poučné biblické prednášky. No keď sa úrady dozvedeli, čo sa tam deje, vždy zakročili. Napríklad pri jednej príležitosti bol pohrebný sprievod zastavený a truhlu násilím odniesli na cintorín a uložili do hrobu.

Späť na Ukrajinu

V roku 1965 sme sa vrátili na Ukrajinu a usadili sme sa v Kremenčugu. V tomto meste, ktoré leží asi 800 kilometrov na východ od Borislavu, bolo iba 12 svedkov. Bývali sme tam približne päť rokov a väčšinu času som slúžil zborom ako cestujúci dozorca. V roku 1969, keď mali dievčatá deväť a desať rokov, sme boli požiadaní, aby sme sa presťahovali na juh, pomôcť bratom v malom mestečku Moločansk.

V Moločansku ma KGB predvolala na výsluch, ktorý trval niekoľko hodín. Dovedna som bol predvolaný šesťkrát! Pri každom vypočúvaní mi sľúbili žiarivú budúcnosť, ak sa zrieknem svojej príslušnosti k „jehovistom“. Nakoniec príslušníkom KGB došla trpezlivosť, a tak som bol spolu s ďalším svedkom odsúdený na jeden rok väzenia.

Keď som si trest odpykal, presťahoval som sa s rodinou v roku 1973 do malej dedinky blízko Kremenčugu. Tajne sme organizovali zhromaždenia v našom dome; v roku 1974 sme u nás slávili aj Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. Nasledujúce ráno nám urobili domovú prehliadku a ja som bol zatknutý.

Proces, pracovný tábor a vyhnanstvo

Súdny proces prebiehal za zatvorenými dverami, prístup bol možný len na pozvánku. Prítomní boli vysokí úradníci a čelní predstavitelia komunity, proste spoločenská smotánka. Rozhodol som sa, že nebudem mať advokáta, a na svoju obhajobu som dostal 45 minút. Deň pred procesom pokľakla Jevgenija spolu s našimi dcérami v modlitbe a prosili nie o to, aby som dostal ľahší trest alebo aby som bol zbavený obvinenia, ale iba o to, aby bolo vydané účinné svedectvo o Kráľovstve a o Jehovovom svätom mene.

Proces sa začal tým, že sudca prečítal niekoľko pasáží z časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! Reakcia obecenstva však nebola taká, akú sudca očakával. Keď ľudia počuli, že tento zlý svet v Armagedone pominie a že nad zemou bude vládnuť Božie Kráľovstvo, boli zmätení — nevedeli, čomu majú vlastne veriť. Sudca si čoskoro uvedomil svoju chybu, a preto keď som predkladal záverečné argumenty, snažil sa stále prerušovať moju obhajobu, a tým nejako odčiniť svoju chybu. No tým, že čítal priamo z našich publikácií, pomohol mi vydať znamenité svedectvo, a moje srdce preto prekypovalo vďačnosťou. Napriek tomu som bol odsúdený na päť rokov nútených prác a potom na päť rokov do vyhnanstva.

Nasledujúcich päť rokov som strávil medzi nenapraviteľnými zločincami na ďalekom severe v pracovnom tábore Jodva v Komijskej autonómnej sovietskej socialistickej republike. V tom čase som mal mnoho príležitostí vydať svedectvo o Kráľovstve približne 1200 väzňom, ako aj členom správy tábora. Po prepustení v roku 1979 som bol poslaný do vyhnanstva za polárny kruh do mesta Vorkuta. Krátko po tom, čo som si vo Vorkute našiel zamestnanie a byt, sa ku mne pripojila moja rodina.

Vorkuta je smutne preslávená tým, že bola postavená za cenu života mnohých väzňov vrátane mnohých Jehovových svedkov, ktorí tu boli väznení v predchádzajúcich desaťročiach. Dnes je to mesto ako každé iné, pracovné tábory tu už nikde neuvidíte. No vo večne zamrznutej pôde mesta a jeho okolia sú pochované telá mnohých mučeníkov, ktorí obetovali svoj život na chválu Jehovu.

Radosť z náboženskej slobody

V roku 1989 sme z Vorkuty cestovali do Poľska, aby sme sa mohli zúčastniť na dvoch medzinárodných zjazdoch Jehovových svedkov. Nehanbili sme sa za slzy, ktoré nám stekali po tvári, keď sme videli, ako sa desaťtisíce našich kresťanských bratov a sestier vo Varšave a Katoviciach tešia zo vzájomného spoločenstva bez toho, že by sa museli báť, že budú zatknutí. Náš sen sa nám splnil. Do Vorkuty sme sa vrátili s obnoveným rozhodnutím slúžiť záujmom Kráľovstva.

Podnebie za polárnym kruhom je však veľmi drsné a Jevgenija mala následkom toho zdravotné ťažkosti. A tak sme sa neskôr v tom istom roku presťahovali späť do Kremenčugu, kde sa dodnes radujeme zo služby Jehovovi v slobodnejších podmienkach. Obaja naši zaťovia slúžia ako zboroví starší tu na Ukrajine. A naše dcéry, hoci vychovávajú štyri deti, slúžia ako priekopníčky čiže služobníčky celým časom.

Z času na čas si spomeniem na to bojové pole v roku 1945 a na sľub, ktorý som dal pred vyše polstoročím. Jehova mi na to, aby som ho bol schopný splniť, poskytol presné poznanie, to isté poznanie, ktoré umožnilo miliónom ďalších ľudí dať podobný sľub — že budú slúžiť Jehovovi navždy.

[Mapy/obrázok na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

RUSKO

Vorkuta

Ľvov

Borislav

UKRAJINA

Kremenčug

Moločansk

Kaukaz

Biriusinsk

Angarsk

S našimi dvoma dcérami, ich manželmi a ich štyrmi deťmi

[Prameň ilustrácie]

Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.