Svet, ktorý sa učí nenávidieť

ĽUDIA majú sebectvo vrodené. Ak sebectvo nie je pod kontrolou, môže sa zmeniť na nenávisť. A ako keby vrodené sebectvo nebolo dosť zlé samo osebe, ľudská spoločnosť vlastne ľudí učí, aby boli sebeckí!

Pravdaže, nie vždy sa to dá zovšeobecniť, no niektoré postoje sú príliš rozšírené, než aby sa dali považovať len za odchýlky. Či sa politici nezaujímajú často viac o víťazstvo vo voľbách než o pomoc svojim voličom? Či sa obchodníci nezaujímajú často viac o zarábanie peňazí — ak je to nutné, aj nečestným spôsobom —, než aby zabránili preniknúť škodlivým produktom na trh? Či sa duchovní nezaujímajú často viac o to, aby boli populárni alebo aby získali peniaze, než aby viedli svoje stáda cestou morálky a lásky?

Začiatok je v detstve

Keď sú deti vychovávané v ovzduší povoľnosti, sú vlastne učené sebectvu, pretože ohľaduplnosť a nesebeckosť sú obetované na oltár ich detských túžob. Na základnej a strednej škole sa žiaci učia, aby sa snažili byť prví, nielen v školských predmetoch, ale aj v športe. Heslom je: „Ak si druhý, pokojne môžeš byť aj posledný!“

Videohry vyznačujúce sa násilím učia mladých ľudí riešiť problémy sebecky — jednoducho odstránením nepriateľa! To ani zďaleka nie je postoj podporujúci lásku! Vedúci amerického úradu pre zdravotníctvo pred vyše desaťročím varoval, že videohry predstavujú pre mladých ľudí hrozbu. Povedal: „Ide len o to, ako zničiť nepriateľa. V týchto hrách nie je nič konštruktívne.“ V jednom liste pre The New York Times sa uvádzalo, že mnohé videohry „uspokojujú najnižšie ľudské pudy“, a ďalej sa písalo: „Vychovávajú generáciu nemysliacich, nevrlých dospievajúcich.“ Jeden fanúšik videohier z Nemecka bol úprimný a pripustil pravdivosť tohto výroku, keď povedal: „Keď som ich hral, preniesol som sa do izolovaného sveta fantázie, kde platí primitívne heslo: ‚Zabi ty, inak zabijú teba.‘“

Keď sa nenávisť spojí s rasizmom, stáva sa ešte hrozivejšou. Nemci sú preto očividne znepokojení pravicovo ladenými videokazetami, ktoré demonštrujú násilie voči cudzincom, najmä voči Turkom. A majú dôvod obávať sa, lebo k 1. januáru 1994 Turci tvorili 27,9 percenta zo 6 878 100 zahraničných usadlíkov v Nemecku.

Rasistické cítenie živí to, čo nacionalizmus učí deti od malička, totiž že nie je nesprávne nenávidieť nepriateľov svojho národa. George M. Taber, prispievateľ do časopisu Time, v jednej svojej eseji poznamenal: „Zo všetkých politických izmov v histórii je nacionalizmus asi najsilnejší.“ Pokračoval vysvetlením: „V mene nacionalizmu sa prelialo viac krvi než z akéhokoľvek iného dôvodu okrem náboženstva. Demagógovia celé stáročia burcujú fanatické davy tým, že za všetky ťažkosti zvaľujú vinu na niektorú susednú etnickú skupinu.“

Dlhotrvajúca nenávisť k iným etnickým skupinám, rasám alebo národnostiam je príčinou mnohých problémov, ktoré dnešný svet má. A xenofóbia, strach z neznámych ľudí alebo z cudzincov, rastie. Je však zaujímavé, čo zistila skupina nemeckých sociológov — že xenofóbia je najvýraznejšia tam, kde žije len málo cudzincov. To, ako sa zdá, dokazuje, že xenofóbia je častejšie zapríčinená predsudkami než osobnou skúsenosťou. „Predsudky u mladých ľudí podporujú najmä ich priatelia a rodina,“ zistili sociológovia. A naozaj, 77 percent opýtaných schvaľovalo predsudky, aj keď nemali s cudzincami žiaden priamy kontakt alebo ich kontakt s nimi bol len veľmi malý.

Naučiť sa sebectvu nie je ťažké, lebo po nedokonalých rodičoch sme všetci zdedili určitú mieru sebectva. Ale akú úlohu v boji medzi láskou a nenávisťou hrá náboženstvo?

Čo učí náboženstvo?

Ľudia si vo všeobecnosti myslia, že náboženstvo podporuje lásku. No ak je to tak, prečo sú náboženské rozdiely základnou príčinou napätia v Severnom Írsku, na Strednom východe a v Indii, a to sme spomenuli len tri príklady? Pravdaže, niektorí ľudia tvrdia, že z týchto nepokojov treba viniť rozdiely politické, nie náboženské. To je však otázne. Nech je to akokoľvek, je zrejmé, že organizovanému náboženstvu sa nepodarilo vštepiť ľuďom lásku, ktorá by bola dostatočne silná na prekonanie politickej a etnickej predpojatosti. Mnoho katolíkov a pravoslávnych i ďalších veriacich v skutočnosti ospravedlňuje predsudky, ktoré vedú k násiliu.

Nie je nič zlé na tom, ak sa niekto snaží vyvrátiť náuky a zvyky nejakej náboženskej skupiny, keď si o nich myslí, že nie sú správne. No má na základe toho právo použiť násilie v boji proti tej náboženskej skupine alebo jej členom? The Encyclopedia of Religion otvorene priznáva: „V histórii Blízkeho východu a Európy náboženskí vodcovia opakovane vyvolávali násilné útoky proti iným náboženským skupinám.“

Táto encyklopédia odhaľuje, že násilie je neoddeliteľnou súčasťou náboženstva, keď hovorí: „Darvinisti nie sú jediní, kto prijíma konflikt ako nevyhnutný v spoločenskom i psychologickom vývojovom procese. Náboženstvo slúžilo ako nekonečný zdroj konfliktov, násilia, a teda vývoja.“

Násilie nemôže byť ospravedlnené tým, že je potrebné pre vývoj, lebo by to bolo v rozpore so známou zásadou, ktorú vyslovil Ježiš Kristus, keď sa ho apoštol Peter snažil brániť. Peter „siahol rukou, vytiahol meč a udrel otroka veľkňaza a odťal mu ucho. Tu mu Ježiš povedal: ‚Daj svoj meč späť na miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú.‘“ — Matúš 26:51, 52; Ján 18:10, 11.

Násilie namierené proti jednotlivcom — či už sú dobrí alebo zlí — nie je cestou lásky. A tak ľudia, ktorí sa uchyľujú k násiliu, odporujú svojmu vyhláseniu, že svojím konaním napodobňujú milujúceho Boha. Spisovateľ Amos Oz nedávno poznamenal: „Pre náboženských fanatikov je typické... že ‚príkazy‘, ktoré dostali od Boha, sú vždy v podstate jedným a tým istým príkazom: Budeš zabíjať. Vyzerá to skôr tak, že bohom všetkých fanatikov je diabol.“

Biblia hovorí niečo podobné: „Podľa toho sa rozpoznajú Božie deti a Diablove deti: Ten, kto nekoná spravodlivosť, nepochádza z Boha, ani ten, kto nemiluje svojho brata. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah, a vy viete, že v žiadnom vrahovi nezostáva večný život. Ak niekto vyhlasuje: ‚Milujem Boha,‘ a predsa nenávidí svojho brata, je luhár. Lebo ten, kto nemiluje svojho brata, ktorého videl, nemôže milovať Boha, ktorého nevidel. A toto prikázanie máme od neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.“ — 1. Jána 3:10, 15; 4:20, 21.

Pravé náboženstvo musí nasledovať vzor lásky, čo zahŕňa prejavovanie lásky aj nepriateľom. O Jehovovi čítame: „Pôsobí, aby jeho slnko vychádzalo nad zlými a nad dobrými a dáva dážď na spravodlivých a nespravodlivých.“ (Matúš 5:44, 45; pozri aj 1. Jána 4:7–10.) Aký je to rozdiel oproti Satanovi, bohu nenávisti! Ten láka a zvádza ľudí, aby žili hýrivým, zločinným a sebeckým spôsobom života, a aby si tak život naplnili bolesťou a trápením. A robí to aj napriek tomu, že veľmi dobre vie, že tento zvrátený spôsob života napokon povedie k ich zničeniu. Je takýto boh hodný toho, aby mu ľudia slúžili, keď nie je schopný — a očividne ani nechce — zachrániť svojich nasledovníkov?

Strach, hnev alebo pocit krivdy

To, že tieto činitele spúšťajú nenávisť, sa dá ľahko dokázať. Správa v časopise Time hovorí: „Od nepokojných tridsiatych rokov nebola európska rôznorodá skupina krajne pravicových hnutí schopná využiť vo svoj prospech tak veľa zdanlivých príležitostí... Ľudia, obávajúc sa o svoju prácu, sa v chladnom hneve obracajú proti neschopnosti centristických vlád a z cudzincov v svojom strede si robia obetných baránkov.“ Jörg Schindler v novinách Rheinischer Merkur/​Christ und Welt upozornil na desiatky tisíc politických utečencov, ktorí prúdia do Nemecka posledných vyše dvadsať rokov. The German Tribune varuje: „Rasizmus je v celej Európe na vzostupe.“ Príliv toľkých imigrantov vyvoláva pocity nenávisti. Ľudia sa sťažujú: ‚Stoja nás peniaze, oberajú nás o prácu, sú nebezpeční pre naše dcéry.‘ Theodore Zeldin, člen správnej rady St. Antony’s College v Oxforde, povedal, že ľudia „sú násilní, lebo sa cítia ohrození alebo ponížení. To sú príčiny ich hnevu, ktoré si vyžadujú pozornosť.“

Novinárka britskej televízie Joan Bakewellová opisuje náš svet, svet, ktorý učí svojich občanov nenávidieť, vhodnými slovami: „Nie som ortodoxná kresťanka, ale uznávam, že v Ježišovom učení je hlboká a absolútna pravda: zlo je katastrofálny nedostatok lásky... Viem, že žijeme v spoločnosti, ktorá pripisuje malý význam učeniu o láske. Vskutku, je to spoločnosť taká povrchná, že takéto učenie odmieta ako naivné, sentimentálne, utopistické a vysmieva sa predstavám, že by pozornosť a nesebeckosť mali stáť pred ziskom a sebeckosťou. ‚Buď realistický,‘ hovorí spoločnosť, keď potvrdzuje poslednú dohodu, keď podvádza vo svojich záväzkoch a keď zľahčuje dôkazy, z ktorých je jasné, že koná nesprávne. Takýto svet produkuje neúspešných ľudí, samotárov, ľudí, ktorí neuspeli v prioritách spoločnosti, ako je úspech, sebaúcta a šťastná rodina.“

Je jasné, že boh tohto sveta, Satan, učí ľudstvo nenávidieť. Ale ako jednotlivci sa môžeme naučiť milovať. Nasledujúci článok ukáže, že to je možné.

[Obrázok na strane 7]

Mohli by videohry učiť vaše deti nenávisti?

[Obrázok na strane 8]

Vojnové násilie je príznakom nevedomosti a nenávisti

[Prameň ilustrácie]

Pascal Beaudenon/​Sipa Press