Prestane niekedy nenávisť?

KEĎ ste videli čo len niekoľko televíznych správ, nenávisť nie je pre vás nič nové. Nenávisť je spoločným menovateľom masakier, ktoré, zdá sa, takmer denne zanechávajú svoje krvavé stopy. Od Belfastu po Bosnu, od Jeruzalema až po Johannesburg sú vraždení nešťastní náhodní okoloidúci.

Útočníci svoje obete obyčajne ani nepoznajú. Jediným „zločinom“ obetí je to, že možno patria k tej „druhej strane“. V tejto desivej zámene môžu byť také vraždy odvetou za dajaké predošlé ukrutnosti alebo nejakou formou „etnickej čistky“. Každý prejav násilia slúži na rozdúchanie plameňov nenávisti medzi znepriatelenými skupinami.

Zdá sa, že tento strašný kolobeh nenávisti vzrastá. Krvná pomsta prepuká medzi kmeňmi, rasami a etnickými či náboženskými skupinami. Môže byť nenávisť niekedy odstránená? Aby sme na to mohli odpovedať, musíme pochopiť príčiny nenávisti, keďže sme sa so sklonom k nenávisti nenarodili.

Siatie semien nenávisti

Zlata Filipovićová, mladé bosnianske dievča zo Sarajeva, sa ešte nenaučila nenávidieť. Vo svojom denníku živo opisuje etnické násilie: „Stále sa pýtam: Prečo? Za čo? Kto je na vine? Pýtam sa, ale odpovede niet... Medzi mojimi priateľkami, medzi našimi priateľmi, v našej rodine sú Srbi a Chorváti a moslimovia... Stýkame sa s dobrými, nie so zlými ľuďmi. A medzi dobrými ľuďmi sú Srbi a Chorváti a moslimovia tak ako aj medzi zlými.“

Naproti tomu veľa dospelých zmýšľa inak. Sú presvedčení, že majú dostatočný dôvod nenávidieť. Prečo?

Nespravodlivosť. Azda najzávažnejším podnetom pre nenávisť je nespravodlivosť a útlak. Ako hovorí Biblia, „samotný útlak môže spôsobiť, že múdry koná pomätene“. (Kazateľ 7:7) Keď sú ľudia prenasledovaní alebo sa s nimi zaobchádza kruto, je ľahké, aby v sebe živili nenávisť voči utláčateľom. A hoci sa to môže zdať nezmyselné či „pomätené“, nenávisť je často namierená proti celej skupine.

I keď nespravodlivosť, či už skutočná alebo domnelá, môže byť základnou príčinou nenávisti, nie je jedinou. Ďalšou sú predsudky.

Predsudky. Predsudky často pramenia z toho, že určitú etnickú alebo národnostnú skupinu nepoznáme. Následkom klebiet, tradičného nepriateľstva alebo zlej skúsenosti s jedným alebo dvoma jedincami môže človek pripisovať negatívne vlastnosti celej rase alebo národu. Keď raz predsudok zapustí korene, môže spôsobiť, že ľudia budú slepí voči skutočnosti. „Niektorých ľudí nenávidíme, pretože ich nepoznáme; a nechceme ich spoznať, pretože ich nenávidíme,“ napísal anglický spisovateľ Charles Caleb Colton.

Naproti tomu politici a historici môžu úmyselne podporovať predsudky pre politické alebo nacionalistické ciele. Najvýraznejším príkladom bol Hitler. Georg, bývalý člen Hitlerovej mládeže, hovorí: „Nacistická propaganda nás najprv učila nenávidieť Židov, potom Rusov, potom všetkých ‚nepriateľov Ríše‘. Ako dospievajúci som veril tomu, čo mi povedali. Neskôr som zistil, že som bol podvedený.“ Tak ako v nacistickom Nemecku a inde, rasové a etnické predsudky boli ospravedlňované odvolávaním sa na nacionalizmus, ďalší zdroj nenávisti.

Nacionalizmus, kmeňová nevraživosť a rasizmus. Historik Peter Gay opisuje v knihe Cultivation of Hatred (Pestovanie nenávisti), čo sa stalo po vypuknutí prvej svetovej vojny: „V boji prívržencov jednotlivých strán vytlačil nacionalizmus všetko ostatné. Láska k vlasti a nenávisť k nepriateľom sa ukázali ako najmocnejšie zdôvodnenie agresie, ktorá vznikla ako následok vývoja v devätnástom storočí.“ Nemecké nacionalistické cítenie popularizovalo bojovú pieseň známu ako „Hymna nenávisti“. Vojnoví štváči v Británii a vo Francúzsku, vysvetľuje historik Gay, vymysleli príbehy o nemeckých vojakoch, ktorí znásilňujú ženy a zabíjajú deti. Siegfried Sassoon, anglický vojak, opisuje podstatu britskej vojnovej propagandy: „Zdalo sa, že človek bol stvorený na to, aby zabíjal Nemcov.“

Podobne ako nacionalizmus aj nadmerné vyvyšovanie etnickej skupiny alebo rasy môže slúžiť na roznecovanie nenávisti k iným etnickým skupinám či rasám. V mnohých afrických krajinách kmeňová nevraživosť aj naďalej vyvoláva násilie, zatiaľ čo západnú Európu a Severnú Ameriku ešte sužuje rasizmus. Ďalším rozdeľujúcim prvkom, ktorý možno spojiť s nacionalizmom, je náboženstvo.

Náboženstvo. Mnohé z najúpornejších konfliktov sveta majú v sebe silný náboženský prvok. V Severnom Írsku, na Strednom východe a inde sú ľudia pre svoje náboženstvo nenávidení. Pred vyše dvoma storočiami napísal anglický spisovateľ Jonathan Swift: „Máme práve toľko náboženstva, aby nás viedlo k nenávisti, ale nie dosť na to, aby sme sa vzájomne milovali.“

Roku 1933 Hitler informoval biskupa v Osnabrücku: ‚Čo sa týka Židov, iba pokračujem v tej istej politike, ktorú katolícka cirkev prijala pred 1500 rokmi.‘ Väčšina nemeckých cirkevných vodcov jeho nenávistné pogromy nikdy neodsúdila. Paul Johnson v knihe A History of Christianity píše, že „cirkev exkomunikovala katolíkov, ktorí do svojho závetu napísali, že chcú byť spopolnení... ale nezakázala im pracovať v koncentračných či vyhladzovacích táboroch“.

Niektorí náboženskí vodcovia zašli až za ospravedlňovanie nenávisti — požehnávali ju. Roku 1936 pri vypuknutí španielskej občianskej vojny pápež Pius XI. odsúdil republikánov za ich ‚skutočne satanskú nenávisť k Bohu‘ — i keď na strane republikánov boli aj katolícki kňazi. Podobne kardinál Gomá, ktorý bol počas občianskej vojny španielskym primasom, tvrdil, že ‚obnovenie pokoja bolo bez ozbrojeného boja nemožné‘.

Niet náznaku, že by náboženská nenávisť poľavovala. Časopis Human Rights Without Frontiers roku 1992 verejne odsúdil spôsob, akým predstavitelia gréckej ortodoxnej cirkvi roznecovali nenávisť voči Jehovovým svedkom. Okrem mnohých iných prípadov časopis uviedol prípad kňaza gréckej ortodoxnej cirkvi, ktorý podal žalobu proti dvom 14-ročným svedkom. Ako znela obžaloba? Obvinil ich, že ‚sa ho snažili primať, aby zmenil svoje náboženstvo‘.

Následky nenávisti

Pre nespravodlivosť, predsudky, nacionalizmus a náboženstvo sú semená nenávisti rozsievané a zalievané všade na svete. Nevyhnutným následkom je hnev, agresivita, vojny a ničenie. Biblický výrok v 1. Jána 3:15 nám pomáha pochopiť vážnosť tejto skutočnosti: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.“ Isteže, tam, kde sa darí nenávisti, mier — ak vôbec existuje — je neistý.

Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny, ktorý prežil holokaust, píše: „Povinnosťou prežijúcich je svedčiť o tom, čo sa stalo... Musíme varovať ľudí, že tieto veci sa môžu stať, že zlo môže byť rozpútané. Rasová nenávisť, násilie, slepý obdiv — to stále prekvitá.“ Dejiny 20. storočia poskytujú dôkaz, že nenávisť nie je ohňom, ktorý postupne sám zhasne.

Bude niekedy nenávisť z ľudských sŕdc vykorenená? Je nenávisť vždy ničivá, alebo má aj svoju pozitívnu stránku? Pozrime sa.