Teraz som šťastná, že žijem!
„Uvedomujete si, že zomriete, však?“ opýtal sa ma lekár. Bolo iróniou, že dva razy predtým by bola smrť vítanou úľavou. Ale tentoraz nie. Dovoľte, aby som to vysvetlila.
VYRÁSTLA som na Long Islande, na predmestí New Yorku, kde bol môj otec populárnym automobilovým pretekárom. Bol perfekcionista a vyžíval sa v pretekaní. Bol však aj nevypočítateľný a bolo veľmi ťažké zapáčiť sa mu. Naproti tomu mamička bola pokojnejšia, tichá osoba, ktorá mala taký strach z otcovho pretekania, že sa nemohla donútiť, aby sa na jeho preteky pozerala.
Môj starší brat i ja sme sa už ako malí naučili správať doma ticho, na čo bola mamička už navyknutá. Vyžadovalo si to však určité úsilie. Všetci sme žili v strachu z otca. To ma natoľko ovplyvňovalo, že som si nikdy nemyslela, že dokážem niečo urobiť dobre. Počas dospievania moja sebaúcta ešte poklesla, keď ma ako mladistvé dievča začal jeden rodinný „priateľ“ sexuálne obťažovať. Nebola som schopná vyrovnať sa so svojimi pocitmi a pokúsila som sa o samovraždu. To bolo prvý raz, keď som si myslela, že smrť by bola vítanou úľavou.
Cítila som sa bezcenná a nemilovaná, a preto sa u mňa vyvinula porucha jedenia, bežná u mladých žien s nedostatkom sebaúcty. Začala som žiť životom naplneným hľadaním vzrušenia, zneužívaním návykových látok, smilstvom a interrupciami, „hľadajúc lásku na nesprávnych miestach“, ako sa spieva v jednej piesni. Jazdila som na motocykloch, pretekala na autách, pestovala som športové potápanie a pravidelne som podnikala výlety do Las Vegas za hazardnými hrami. Hľadala som tiež rady u veštkyne a pre zábavu som používala aj tabuľku ouija, neuvedomujúc si nebezpečenstvo špiritizmu. — 5. Mojžišova 18:10–12.
Navyše ma moje hľadanie vzrušenia priviedlo k nelegálnym činnostiam — k predávaniu drog a ku krádežiam v obchodoch. Výsledkom môjho hľadania lásky a uznania bol dlhý rad priateľov a snúbencov. Všetky tieto činitele dovedna tvorili životný štýl, ktorý bol oveľa nebezpečnejší, ako som si uvedomovala.
Raz večer, keď som v depe pri automobilovej dráhe skombinovala alkohol s drogami, nerozumne som dovolila svojmu priateľovi, aby ma odviezol domov. Keď som na sedadle spolujazdca stratila vedomie, jemu sa zrejme stalo to isté. Prebral ma náraz pri autohavárii. S mnohými zraneniami ma previezli do nemocnice, ale napokon som sa uzdravila; poškodené zostalo iba pravé koleno.
Túžim po niečom lepšom
Hoci som si vlastný život vážila len málo, veľmi som sa zaujímala o bezpečnosť a práva detí a zvierat a o ochranu životného prostredia. Túžila som vidieť lepší svet a v úsilí pomôcť taký svet vytvoriť som bola činná v mnohých organizáciách. Táto túžba po lepšom svete bola tým, čo ma na začiatku pritiahlo k veciam, ktoré hovorila jedna spolupracovníčka, Jehovova svedkyňa. Zakaždým, keď sa v zamestnaní niečo nedarilo, frustrovane hovorievala: „To je tento systém.“ Keď som sa jej opýtala, čo tým myslí, vysvetlila mi, že zakrátko príde deň, keď bude život zbavený každej úzkosti. Keďže som si ju veľmi vážila, počúvala som so záujmom.
Žiaľ, stratili sme vzájomný kontakt, ale nikdy som nezabudla na to, čo povedala. Uvedomovala som si, že jedného dňa budem musieť urobiť vo svojom spôsobe života podstatné zmeny, aby som sa páčila Bohu. Ale ešte som na to nebola pripravená. No svojim perspektívnym manželským partnerom som oznamovala, že raz sa stanem Jehovovou svedkyňou a ak sa im to nepáči, teraz je čas rozísť sa.
Výsledkom bolo, že môj posledný priateľ sa chcel dozvedieť viac, hovoriac, že ak to zaujíma mňa, možno to bude zaujímať aj jeho. Tak sme začali hľadať Jehovových svedkov. Namiesto toho našli oni nás, keď zazvonili pri mojich dverách. Začalo sa biblické štúdium, no môj priateľ sa napokon rozhodol prestať a vrátil sa k svojej manželke.
Moje biblické štúdium bolo často nepravidelné. Nejaký čas mi trvalo, kým som prijala Jehovov názor na svätosť života. Len čo som však zmenila svoj spôsob myslenia, pochopila som, že sa musím vzdať parašutizmu a prestať fajčiť. Ako pre mňa život nadobúdal cenu, bola som pripravená usadiť sa a už neriskovať. Dňa 18. októbra 1985 som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Vôbec som netušila, že čoskoro bude môj život na vážkach.
Opäť chcem zomrieť
O niekoľko mesiacov — 22. marca 1986 večer — som bola pred svojím domom a vyberala som z auta bielizeň, keď do mňa vrazilo rýchlo idúce auto a vlieklo ma viac ako 30 metrov! Stala som sa obeťou nehody, po ktorej vodič ušiel. Aj keď som utrpela zranenia hlavy, stále som bola pri vedomí.
Tvárou k zemi v strede tmavej cesty som dokázala myslieť iba na tú hrôzu, že ma prejde ďalšie auto. Bolesť bola mučivá, silnejšia, než som mohla zniesť. Tak som sa stále modlila k Jehovovi, aby ma nechal zomrieť. (Jób 14:13) Zrazu sa objavila jedna žena, ktorá bola náhodou zdravotnou sestrou. Požiadala som ju, aby mi upravila polohu nôh, lebo boli rozdrvené. Urobila to a z časti svojho oblečenia zhotovila aj turniket na zastavenie krvácania z komplikovaných zlomenín mojej nohy. Moje topánky sa našli vo vzdialenosti jedného bloku domov, plné krvi!
Okoloidúci si neuvedomovali, že som nešoférovala, a stále sa ma pýtali, kde mám auto. Keďže som nevedela, ako ďaleko ma odvlieklo, myslela som si, že som ešte vedľa svojho auta! Keď prišli zdravotníci, mysleli si, že zomieram. Zavolali teda kriminálnu políciu, lebo zabitie autom sa môže hodnotiť ako zločin. Vinného vodiča nakoniec zatkli. Celý priestor ohradili ako miesto zločinu a moje auto zabavili ako dôkaz. Obidvoje dvere z pravej strany auta boli odtrhnuté.
Čelím kríze
Medzitým, keď ma privážali na miestne traumatologické oddelenie, som stále, dokonca aj cez kyslíkovú masku, opakovala: „Žiadnu krv, žiadnu krv. Som Jehovova svedkyňa!“ Posledné, čo si pamätám, boli veľké krajčírske nožnice, ktoré som cítila kĺzať hore chrbtom, a naliehavé, hlasné príkazy traumatologického tímu.
Keď som sa prebrala, žasla som, že ešte žijem. Vynárala som sa z bezvedomia a opäť doň upadala. Zakaždým, keď som sa prebrala, žiadala som svoju rodinu, aby sa skontaktovali s manželmi, s ktorými som študovala Bibliu. Moja rodina bola nešťastná, že som sa stala Jehovovou svedkyňou, a tak radšej „zabudli“ svedkov informovať. Ale ja som naliehala — bola to prvá vec, o ktorú som žiadala zakaždým, keď som otvorila oči. Napokon sa moja vytrvalosť vyplatila, a keď som sa jedného dňa prebudila, boli tam. Aká úľava! Jehovov ľud vedel, kde som.
Moja radosť však netrvala dlho, lebo krvný obraz sa mi začal zhoršovať a dostala som vysokú horúčku. Odstránili mi kosti, o ktorých sa predpokladalo, že spôsobujú infekciu, a do nohy mi dali štyri kovové prúty. Ale vysoká horúčka sa zakrátko vrátila a noha mi očernela. Nastúpila gangréna a môj život závisel od amputácie nohy.
Nátlak prijať krv
Keďže môj krvný obraz sa povážlivo zhoršoval, operácia bez transfúzie bola považovaná za nemožnú. Boli zvolaní lekári, zdravotné sestry, členovia rodiny a bývalí priatelia, aby na mňa vyvíjali nátlak. Potom si začali pri dverách mojej izby šepkať. Začula som, že lekári čosi plánujú, no nemohla som rozpoznať, čo to je. Našťastie, jedna svedkyňa, ktorá ma navštívila, náhodou vypočula ich plán pokúsiť sa vnútiť mi transfúziu. Ihneď sa skontaktovala s miestnymi kresťanskými staršími, ktorí mi prišli na pomoc.
Lekári privolali psychiatra, aby zhodnotil môj duševný stav. Jasným úmyslom bolo vyhlásiť ma za nesvojprávnu, a tak moje želanie odsunúť bokom. Tento plán zlyhal. Potom pozvali duchovného, ktorý sám prijal transfúziu krvi, aby ma presvedčil, že prijať krv je dovolené. Nakoniec moja rodina získala súdny príkaz, aby ma prinútila prijať krv.
Asi o druhej hodine ráno vpochodoval do mojej izby tím lekárov, súdna stenografka, súdny zriadenec, právnici zastupujúci nemocnicu a sudca. Začalo sa súdne zasadnutie. Nemala som pripravené nijaké poznámky, nemala som Bibliu, žiadneho zástupcu a bola som pod vplyvom silných liekov proti bolesti. Aký bol výsledok tohto zasadnutia? Sudca zrušil súdny príkaz, hovoriac, že rýdzosť Jehovových svedkov teraz naňho zapôsobila ešte viac než kedykoľvek predtým.
Nemocnica v Camdene (New Jersey) súhlasila s tým, že sa ujme môjho prípadu. Keďže správa nemocnice v New Yorku bola rozzúrená, odopreli mi akúkoľvek liečbu vrátane liekov proti bolesti. Odmietli tiež dovoliť pristáť helikoptére, ktorá ma mala previezť do nemocnice v New Jersey. Vďaka Jehovovi som prežila prevoz sanitným autom. Pri príchode som počula slová spomenuté na začiatku tohto príbehu: „Uvedomujete si, že zomriete, však?“
Úspešná operácia
Bola som taká slabá, že sestra mi musela pomôcť napísať krížik na formulár, ktorým som dávala súhlas na operáciu. Pravú nohu mi mali nad kolenom amputovať. Po operácii mi hladina hemoglobínu klesla pod 2 a lekári sa obávali vážneho poškodenia mozgu. To preto, že som nereagovala, keď mi do ucha kričali „Virginia, Virginia“, meno napísané na prijímacích dokladoch. Ale keď som neskôr začula, ako mi niekto ticho šepká do ucha „Ginger, Ginger“, otvorila som oči a zbadala som muža, ktorého som nikdy predtým nevidela.
Bill Turpin bol z jedného miestneho zboru Jehovových svedkov v New Jersey. Od svedkov v New Yorku sa dozvedel prezývku, pod ktorou som bola známa celý svoj život. Formuloval otázky, na ktoré som mohla odpovedať pohybom očných viečok, lebo som bola napojená na respirátor a nemohla som hovoriť. „Chceš, aby som ťa aj naďalej navštevoval,“ opýtal sa, „a povedal o tebe svedkom v New Yorku?“ Rýchle som niekoľkokrát zažmurkala viečkami. Brat Turpin riskoval, keď sa vkradol do mojej izby, lebo moja rodina nariadila, že ma svedkovia nemajú navštevovať.
Po šiestich mesiacoch v nemocnici som mohla robiť len základné úkony, napríklad najesť sa a vyčistiť si zuby. Napokon som dostala umelú nohu a s vozíkom na chodenie som sa mohla trochu pohybovať. Keď som v septembri 1986 odchádzala z nemocnice a vrátila som sa do svojho bytu, ďalších šesť mesiacov som mala doma opatrovateľku, ktorá mi pomáhala.
Pomoc nášho bratstva
Ešte skôr než som sa vrátila domov, som si skutočne začala uvedomovať, čo znamená byť súčasťou kresťanského bratstva. (Marek 10:29, 30) Bratia a sestry sa láskyplne starali nielen o moje fyzické, ale aj o moje duchovné potreby. S ich láskavou pomocou som opäť mohla chodiť na kresťanské zhromaždenia a časom sa dokonca podieľať na službe, ktorá sa nazýva pomocná priekopnícka služba.
Súdny proces s vodičom auta, na ktorý sa obyčajne čaká najmenej päť rokov, bol na prekvapenie môjho obhajcu v priebehu niekoľkých mesiacov ukončený. Za odškodné som sa mohla presťahovať do vhodnejšieho domu. Okrem toho som si kúpila dodávkové auto vybavené zdvihákom na invalidný vozík a ručným ovládaním. A tak som v roku 1988 vstúpila do radov pravidelných priekopníkov, venujúc kazateľskej činnosti aspoň 1000 hodín ročne. Za tie roky som pracovala na územiach štátov Severná Dakota, Alabama a Kentucky. Svojou dodávkou som najazdila vyše 160 000 kilometrov, väčšinu z toho v kresťanskej službe.
Pri jazdách na svojom elektrickom trojkolesovom skútri som mala veľa zábavných zážitkov. Dva razy som sa prevrátila, keď som spolupracovala s manželkou cestujúceho dozorcu. Raz som v Alabame chybne predpokladala, že na skútri môžem preskočiť malý potok, a skončila som na zemi, celá od blata. No zmysel pre humor a fakt, že neberiem samu seba príliš vážne, mi pomáha udržiavať si pozitívny postoj.
Silu mi dodáva istá nádej
Niekedy boli moje zdravotné ťažkosti takmer neznesiteľné. Pred niekoľkými rokmi som dva razy musela prerušiť priekopnícku službu, lebo sa zdalo, že možno bude potrebné amputovať aj druhú nohu. Aj teraz mi ustavične hrozí strata druhej nohy a posledných päť rokov som úplne odkázaná na invalidný vozík. Roku 1994 som si zlomila ruku. Opäť som potrebovala pomoc pri kúpaní, obliekaní, varení a upratovaní a všade ma bolo treba voziť. No s podporou bratov a sestier som mohla aj v tejto situácii pokračovať v priekopníckej službe.
Celý svoj život som hľadala niečo, čo sa zdalo vzrušujúce, ale teraz si uvedomujem, že najvzrušujúcejšia doba je ešte len pred nami. Moje presvedčenie, že Boh vo svojom novom, rýchlo sa približujúcom svete uzdraví všetky súčasné neduhy, spôsobuje, že teraz som šťastná, že žijem. (Izaiáš 35:4–6) Teším sa, že v tom novom svete budem plávať s veľrybami a delfínmi, s levicou a jej mláďatami budem podnikať výlety do hôr a robiť niečo také jednoduché, ako prechádzať sa po pláži. Poskytuje mi to radosť, keď si predstavujem, ako robím všetky tieto veci, ktoré pre nás Boh pripravil, aby sme sa z nich v pozemskom raji tešili. — Rozprávala Ginger Klaussová.
[Obrázok na strane 21]
Keď boli hazardné hry súčasťou môjho života
[Obrázok na strane 23]
Božie sľuby mi dodávajú silu