Svedectvo ich viery

ROK 1995 bol rokom 50. výročia oslobodenia nacistických koncentračných táborov. V celej Európe si obete nacizmu pripomínali túto udalosť veľkými zhromaždeniami, ktorých sa zúčastnili aj hlavy štátov — v Osvienčime, Bergen-Belsene, Buchenwalde, Dachau, Ravensbrücku, Sachsenhausene a v ďalších táboroch. Myšlienka, ktorá sa opakovane dostávala do popredia, bola: „Kiež nikdy nezabudneme!“

To bol dôvod, prečo Jehovovi svedkovia v roku 50. výročia usporiadali v Európe výstavy. Mnohí svedkovia boli internovaní Hitlerovou vládou za to, že odmietali zdraviť hitlerovským pozdravom a podporovať vojnové úsilie. Od roku 1933 bolo tisíce Jehovových svedkov uväznených a následkom zlého zaobchádzania zomreli.

Verejnosť však vo všeobecnosti nevie o tom, čo prežili. Táto skutočnosť dala podnet na vznik výrazu „obete zabudnuté dejinami“. Skupina svedkov, ktorí prežili, vyjadrila želanie zachovať pamiatku na svoje rodiny a spoluväzňov, ktorí boli prenasledovaní, väznení, mučení alebo zavraždení, a zverejniť svedectvo o viere a odvahe, ktoré zanechali títo Bibelforscher, meno, ktorým Jehovových svedkov nazývali v koncentračných táboroch.

Dňa 29. septembra 1994 sa v americkom Pamätnom múzeu holokaustu, ktoré sa nachádza vo Washingtone, D. C., konal seminár o Jehovových svedkoch väznených v koncentračných táboroch. Prežijúci svedkovia sa zišli vo Francúzsku na dvoch veľkých spomienkových stretnutiach — 28. marca 1995 v Štrasburgu a 30. marca 1995 v Paríži. Bolo veľmi dojímavé počuť týchto mužov a ženy pokročilých vekom, ktorí sú aj po päťdesiatich rokoch verní Bohu, ako rozprávajú svoje zážitky. Dňa 27. apríla sa konalo podobné stretnutie v Brandenburgu (Nemecko) neďaleko Berlína, kde boli mnohí svedkovia popravení sťatím. Na druhý deň sa veľa prežijúcich zúčastnilo slávností zorganizovaných spolkovým štátom Brandenburg a navštívili rôzne tábory.

Francúzska výstava

Na týchto stretnutiach sa konala výstava na tému „Mémoire de Témoins“ (Svedectvo svedkov). Od mája 1995 do apríla 1996 prešla 42 mestami vo Francúzsku a rôznymi mestami v Belgicku a v tých oblastiach Švajčiarska, kde sa hovorí po francúzsky. Muži a ženy predstavení na výstave sú v prvom rade svedkami Jehovu Boha. Ale sú aj svedkami utrpenia, ktoré oni a ďalší znášali v koncentračných táboroch. Sú živým dôkazom ideológie neznášanlivosti, ktorá zapríčinila utrpenie a smrť miliónov ľudí pre ich rasu alebo náboženstvo. Svedectvo svedkov ďalej odhaľuje, ako takzvaní kresťania dali prednosť pseudomesiášovi Hitlerovi pred Ježišom Kristom, nenávisti pred láskou k blížnemu a násiliu pred mierom.

Výstava pozostávala približne zo 70 panelov usporiadaných v časovom slede udalostí, ktoré zahŕňali otvorenie táborov v Dachau a Oranienburgu v marci 1933, norimberské zákony o „ochrane germánskej krvi“, ktoré boli prijaté v septembri 1935, Anschluss čiže pripojenie Rakúska k Nemecku v marci 1938, Kristallnacht (Krištáľová noc) v novembri 1938, počas ktorej bolo vyplienených tisíce židovských obchodov a viac ako 30 000 ľudí bolo uväznených a deportovaných, postupný zákaz Jehovových svedkov, vpád do Sovietskeho zväzu v júni 1941 a usmrcovanie duševne chorých od roku 1939 do roku 1941.

Viaceré panely ukazovali ideologické školenie mládeže v organizácii Hitlerjugend i to, ako boli masy fascinované obrovskými manifestáciami v Norimbergu, ktoré nacisti usporadúvali. Fotografie pripomínali, ako Jehovovi svedkovia odmietali sľubovať vernosť führerovi a zdraviť hitlerovským pozdravom. Na iných paneloch bolo vidno, ako boli Jehovovi svedkovia obeťami nesprávnych informácií a ako počnúc rokom 1935 rozširovali časopisy a traktáty odhaľujúce nacistické ukrutnosti.

Osobné zážitky

Asi na 40 paneloch boli opísané zážitky obyčajných mužov a žien z celej Európy, ktorí boli pre svoju vieru prenasledovaní a dokonca zabíjaní. Tí, čo prežili pobyt v táboroch, podporili výstavu svojou prítomnosťou a návštevníci ich pozorne počúvali. Deti boli fascinované rozprávaním príbehu Louisa Arzta. Pochádzal z mesta Mulhouse vo Francúzsku. Vzali ho od rodičov a do Nemecka ho poslali preto, lebo v škole odmietal hovoriť „Heil Hitler!“ „Jeden vojak SS ma bil, lebo som odmietol zdraviť Hitlera. Dostal som 30 rán. O dva dni ma objal okolo pliec a snažil sa pôsobiť na moje city. ‚Len si pomysli na svoju matku. Bola by taká šťastná, keby ťa videla! A nemusíš urobiť nič, len povedať „Heil Hitler!“ a môžeš nasadnúť do vlaku.‘ Pre 12-ročného chlapca to bolo ťažké,“ dodal. Mnohých dojali zážitky Josepha Hisigera, ktorý so spoluväzňom protestantom vymenil celotýždenný prídel chleba za Bibliu.

Ďalšou zaujímavosťou výstavy boli interview s bývalými väzňami natočené na videopáskach. Niektoré rozhovory boli urobené priamo na miestach táborov — napríklad v rakúskom Ebensee a v nemeckom Buchenwalde a Sachsenhausene. Ďalšie interview opisovali rôzne stránky života v táboroch alebo zachytávali spomienky svedkov, ktorí boli deportovaní ako deti.

Slávnostné otvorenie

Každá výstava sa začínala krátkym otváracím ceremoniálom, na ktorom jeden z bývalých väzňov objasnil, ako Jehovovi svedkovia svojím duchovným postojom odolávali nacizmu. Bývalí väzni nesvedkovia, ako i viacerí historici a úradníci vrátane bývalého ministra francúzskej vlády láskavo prijali pozvanie predniesť prejav.

Jeden bývalý väzeň, ktorý spoznal Jehovových svedkov v Buchenwalde, o nich povedal: „Neviem o nijakej inej skupine väzňov okrem Židov, s ktorými by zaobchádzali tak hanebne: bili ich, ponižovali, urážali, dávali im najodpornejšie práce. Bez viery by to neboli vydržali. Prechovávam k nim najhlbšiu úctu a obdiv.“

Ohlasy

Výstavu navštívilo vyše 100 000 ľudí. V niektorých mestách stáli stovky ľudí v rade — medzi nimi aj veľa mladých — aby sa dostali do výstavnej siene. Veľa návštevníkov vyjadrilo svoje pocity napísaním niekoľkých slov do knihy návštev. Napríklad jedno dievča napísalo: „Volám sa Sabrina. Mám desať rokov a rada by som bola taká statočná ako Ruth, aby som sa páčila Jehovovi.“a

O výstave sa zmieňovali aj masmédiá. Dá sa povedať, že v každom meste vyšiel v miestnych novinách jeden alebo dva články. Často aj miestne rozhlasové stanice výstavu propagovali a vysielali programy, v ktorých prinášali interview s bývalými väzňami. Miestna televízia prinášala krátke správy. V jednej televíznej správe sa o výstave hovorilo ako o „prostom, no strašnom príbehu, ktorý nazerá do hlbín toho najhroznejšieho. Výstava je ‚svedectvom svedkov‘ a skladá poklonu dôstojnosti, ktorá nemôže byť nikdy odňatá.“

Účastníkom 50. výročia oslobodenia sa toto výročie nadlho vryje do mysle. Hoci spomínať na bolestné zážitky nebolo vždy ľahké, svedkovia sa o ne podelili s inými a spomienky oživili. Takto mohli posilniť vieru iných. Považovali za výsadu, že sa tejto výstavy mohli zúčastniť a rozptýliť niektoré predsudky a neznalosť, ktorá pretrváva ešte i po 50 rokoch. Svedkovia však predovšetkým načerpali uspokojenie z vedomia, že ich svedectvo prináša česť ich Bohu Jehovovi a zaisťuje, aby ani iní nikdy nezabudli, čo jeho svedkovia vytrpeli.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 16]

Články v časopise „Zlatý vek“ odhaľovali hrôzy nacizmu

[Obrázok na strane 16]

Asi 70 panelov rozprávalo príbehy o tom, ako nacisti prenasledovali mužov, ženy a deti, ktorí odmietli zaprieť svoju vieru

[Obrázok na stranách 16, 17]

Niektorí Jehovovi svedkovia, ktorých Hitlerova vláda deportovala a internovala, rozprávali svoje zážitky