Ako sa vyrovnať s panickými atakmi

Robert spokojne sedel vo svojej kancelárii. Naraz mu začalo prudko búšiť srdce. Vzpriamil sa a na čelo mu vyrazil pot. Robert bol presvedčený, že má srdcový infarkt. Siahol po telefóne. „Deje sa so mnou niečo hrozné,“ jachtal. „Cítim sa, akoby som mal omdlieť.“

TOTO nebola Robertova prvá skúsenosť s panickým atakom. Žiaľ, nebola ani posledná. Neskôr sa ho zmocnil rovnaký pocit v reštaurácii a v obchodnom dome. Panika ho prepadla dokonca na návšteve u priateľov. Zakrátko bol jediným „bezpečným“ miestom pre Roberta jeho domov. Postupne upadal do depresie. „Uvažoval som dokonca o samovražde,“ priznáva.

O šesť mesiacov sa Robertovi náhodou dostal do rúk novinový článok o panických atakoch a o agorafóbii. To, čo sa dozvedel, mu zachránilo život.

Prečo tá panika?

Panika je normálna reakcia organizmu na nebezpečenstvo. Predstavte si, že pri prechádzaní cez cestu náhle zbadáte auto, ktoré sa rúti priamo na vás. Okamžité fyzikálne a chemické zmeny vo vašom tele vám umožnia s vypätím všetkých síl uniknúť do bezpečia.

No teraz si predstavte, že vás ten istý pocit paniky zachváti bez nejakej zjavnej príčiny. Dr. R. Reid Wilson hovorí: „Panické ataky vznikajú vtedy, keď strach oklame mozog a donúti ho myslieť si, že hrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Predstavte si, že stojíte medzi regálmi v samoobsluhe, nikto vás neruší. Cvak. Zapol sa poplašný signál. ‚Pozor! Všetky systémy pripraviť na boj!‘“

Iba ľudia, ktorí zažili také záchvaty, môžu úplne pochopiť ich intenzitu. Časopis American Health ich opisuje ako „náhly príval adrenalínu, ktorý spôsobuje poplach v organizme päť minút alebo hodinu, alebo celý deň a potom zmizne tak rýchle a záhadne, ako sa objavil, zanechajúc vás ochabnutého, vyčerpaného a v obavách pred ďalším záchvatom“.

Príčiny paniky

Panické ataky sa obyčajne začínajú u mladých dospelých a postihujú viac ženy než mužov. Čo ich spôsobuje? Jasnú odpoveď ešte nepoznáme. Niektorí hovoria, že postihnutí majú biologickú predispozíciu pre nejakú abnormalitu v limbickom systéme mozgu. Mnohí si myslia, že tento stav môže byť zdedený, zatiaľ čo ďalší tvrdia, že chemická rovnováha v mozgu je narušená činiteľmi vyvolávajúcimi stres.

V niektorých prípadoch sú záchvaty vyvolané spomienkami na traumatické zážitky, napríklad na vojnu, znásilnenie alebo na zneužívanie v detstve. Jeden prieskum odhalil, že percento tých, ktorí boli v mladosti obeťami krvismilstva a trpia touto poruchou, je 13 ráz vyššie než percento ľudí všeobecne. Vskutku, zatiaľ čo panické ataky a iné syndrómy sú samostatnými problémami, môžu byť aj tým, čo pisateľka E. Sue Blumová nazýva „špice zasadené do osi krvismilstva“.

Všetky panické ataky nie sú, pravdaže, vyvolané traumou. Ale keď je to tak, Dr. Wayne Kritsberg upozorňuje, že „liečba druhotných následkov zneužívania namiesto liečby pôvodnej traumy nebude trvalým riešením problému. Bolo by to ako užívanie sirupu proti kašľu na liečbu zápalu pľúc.“

Dajú sa panické ataky liečiť?

Panické ataky možno ovládnuť. Mnohým ľuďom, ktorých strach drží priviazaných doma, pomohla expozívna terapia. Pri tejto liečbe je pacient vystavený situácii, ktorej sa obáva, a pomáhajú mu zostať v nej, kým panika neustúpi. Ľudia, ktorí majú ťažkosti so srdcom, astmu, peptický žalúdkový vred, zápal hrubého čreva alebo podobné choroby, by sa mali poradiť s lekárom, skôr než takú liečbu skúsia.

Na zmiernenie nahromadenej úzkosti možno použiť relaxačné techniky.a O niektorých sa hovorí v sprievodnom rámčeku „Ako sa upokojiť“. No nečakajte, kým sa vás panika zmocní. Tieto techniky sa najlepšie nacvičujú v období, keď je strach malý. Keď spôsoby na upokojenie zvládnete, môžu sa záchvaty zoslabiť alebo im v budúcnosti budete môcť predchádzať.

Panike sa darí u perfekcionistov a u osôb s nedostatočnou sebaúctou. „Keď som mával záchvaty úzkosti, môj život ovládal pán Negatívny,“ hovorí jeden postihnutý. „Povedal som si, že keď pociťujem úzkosť, som menejcenný, a preto neschopný vzbudiť lásku.“ Zmena takého postoja môže zmenšiť úzkosť, ktorá vedie k panike.b

Veľkú cenu má zveriť sa so svojím strachom dôvernému priateľovi. Keď sa postihnutý vyrozpráva, môže mu to pomôcť odlíšiť problémy, ktoré musí vydržať, od problémov, ktoré je možné riešiť. Nemala by sa prehliadať ani modlitba. Žalm 55:22 hovorí: „Uvrhni svoje bremeno na Jehovu, a on ťa sám podporí. Nikdy nedovolí, aby sa spravodlivý potácal.“

Panický atak často vyvolávajú skôr nahromadené malé, zdanlivo bezvýznamné ťažkosti než jediný obrovský problém — podobne ako môže príliš veľa menších elektrických spotrebičov napojených na jeden okruh prepáliť poistku. Jedným riešením je napísať si každý problém na kartičku a kartičky zoradiť od najjednoduchších problémov po najvážnejšie. Zaoberajte sa naraz iba jedným problémom. Keď si svoje obavy napíšete, pomôže vám to považovať ich za niečo, čomu môžete čeliť a riešiť to, a nie za niečo, čoho sa bojíte a obchádzate to.

Niektorým postihnutým pomáha užívanie predpísaných liekov na upokojenie alebo antidepresív. Tu je však namieste opatrnosť. „Nemyslím si, že samotné lieky sú riešením,“ hovorí poradca Melvin Green. „Mali by sa používať ako pomoc, zatiaľ čo hľadáme riešenie... Lieky vám môžu pomôcť lepšie znášať každodenný život a to vám môže poskytnúť príležitosť hľadať inú pomoc na riešenie príčin agorafóbie a pracovať na uzdravení.“

Duchovný problém?

„Myslela som si, že kresťania by nemali prežívať záchvaty úzkosti,“ hovorí Brenda, „lebo Ježiš povedal: ‚Nikdy nebuďte úzkostliví.‘ Usúdila som, že sa iste dostatočne nespolieham na Boha.“ No kontext Ježišových slov v Matúšovi 6:34 ukazuje, že Ježiš nehovoril o panickej poruche. Skôr zdôrazňoval nebezpečenstvo, že by sme sa viac starali o materiálne veci než o duchovné.

Áno, touto poruchou môžu byť postihnutí aj tí, čo kladú duchovné záujmy na prvé miesto, ako to ukazuje skúsenosť jednej ženy z Fínska.

„Môj manžel i ja sme Jehovovi svedkovia a práve sme kázali od dverí k dverám. Naraz sa mi zatočila hlava. Myslenie sa mi zablokovalo. Všetko sa zdalo neskutočné a bála som sa, že stratím rovnováhu. Pri ďalších dverách som vôbec nedokázala sledovať rozhovor.

Tento strašný zážitok som mala v roku 1970. Bol to prvý z celého radu čudných záchvatov, ktoré ma ničili ďalšie dve desaťročia. Opakovane som sa ocitala v zmätenom svete, neschopná jasne myslieť. Mávala som závraty a srdce mi búšilo. Zajakávala som sa alebo som úplne zabudla, čo chcem povedať.

Bola som mladá, energická a šťastná služobníčka z radov Jehovových svedkov a slúžila som celým časom. Ako rada som pomáhala ďalším ľuďom porozumieť Biblii! Ale tieto záchvaty boli ustavičným trápením. Kládla som si otázku: ‚Čo sa so mnou deje?‘ Neurológ diagnostikoval môj stav ako temporálnu epilepsiu. Nasledujúcich desať rokov som užívala lieky, ktoré mi predpísal. Čudovala som sa však, prečo majú taký slabý účinok. Začala som prijímať svoj stav ako niečo, čo jednoducho budem musieť znášať.

Po nejakom čase som pochopila, že mojou chorobou nie je epilepsia a lieky sú neúčinné. Dokonca aj bežné nákupy boli neprekonateľnou úlohou. Bála som sa, že cestou sa s niekým stretnem. Musela som zmobilizovať všetky svoje sily, aby som chodila na kresťanské zhromaždenia. Často som tam sedela spotená, hlava sa mi točila, ruky som mala na spánkoch, srdce mi búšilo a myseľ som mala prázdnu. Niekedy som v celom tele pociťovala napätie a kŕče. Jednu chvíľu som bola presvedčená, že zomriem.

Služba mi pomohla vydržať to, hoci bol takmer zázrak, že som v nej vôbec mohla pokračovať. Viesť biblické štúdiá bolo niekedy také krušné, že ich musela viesť moja partnerka. Je pravda, že kázanie je tímová práca a napokon je to Boh, kto dáva vzrast. (1. Korinťanom 3:6, 7) Ľudia podobní ovciam počujú a reagujú aj napriek obmedzeniam učiteľa.

Jedného dňa v marci 1991 mi manžel ukázal brožúrku o panickej poruche. Opísané príznaky sa presne zhodovali s mojimi! Prečítala som si o tejto poruche viac, chodila som na prednášky a potom som si dohodla návštevu u odborného lekára. Po dvoch desaťročiach bol môj problém konečne rozpoznaný. Bola som na ceste k uzdraveniu!

Väčšine ľudí s panickou poruchou môže pomôcť správna liečba. Veľkou oporou môžu byť aj priatelia, ktorí majú porozumenie. Namiesto toho, aby utrápeného obviňovali, že je nespoločenský, priateľ s rozlišovacou schopnosťou si uvedomí, že človek s panickou poruchou nie je taký úmyselne. — Porovnaj 1. Tesaloničanom 5:14.

Keď sa pozerám na uplynulých 20 rokov, som vďačná, že napriek tomu všetkému som mohla zostať v službe celým časom. Bola požehnaním a hodna tej námahy. Súčasne si uvedomujem, že niektorí sa musia — ako napríklad Epafroditus — pre slabé zdravie vzdať výsad služby. Jehova tým nie je sklamaný. Neočakáva viac, než môže človek v rozumnej miere dať.

Žiť s touto poruchou ma naučilo nebrať sa príliš vážne. Umožnilo mi to chápať druhých, ktorí majú tiež nejaké obmedzenia. No predovšetkým mi to pomohlo priblížiť sa k Jehovovi. Po celý čas svojho utrpenia som opakovane videla, že je opravdivým zdrojom sily a útechy.“

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 22]

Ako sa upokojiť

Dýchajte pokojne. Panické ataky sú často sprevádzané zrýchleným dýchaním. Na upokojenie dýchania skúste toto cvičenie: Ľahnite si na brucho. Pri vdychovaní napočítajte do šesť, aj pri vydychovaní napočítajte do šesť. Ďalej skúste takto zhlboka dýchať pri sedení na podlahe. Potom to skúste v stoji. Dýchajte zhlboka, bránicou a cvičte takto denne, kým sa vám to nestane prirodzeným. Niektorým ľuďom pomáha, keď si pri tomto cvičení predstavujú krásne okolie.

Uvažujte pokojne. ‚Čo keď zamdliem?‘ ‚Čo keď tam nebude nikto, kto by mi pomohol?‘ ‚Čo keď mi zlyhá srdce?‘ Takéto katastrofické myšlienky vyvolávajú paniku. Keďže tieto myšlienky sa obyčajne týkajú budúcich katastrof alebo minulých záchvatov, snažte sa sústrediť na momentálnu situáciu. „Sústredenie sa na súčasnosť prináša okamžité upokojenie,“ hovorí Dr. Alan Goldstein. Niektorí navrhujú, aby ste nosili na zápästí gumičku. Keď sa vás zmocňujú katastrofické myšlienky, roztrhnite ju a povedzte si: „Stop!“ Prerušte strach, skôr než môže prerásť do paniky.

Reagujte pokojne. Keď vás prepadne panika, nebojujte s ňou. Je to len pocit a pocity vám nemusia ublížiť. Predstavte si, že ste pri oceáne a pozorujete vlny. Dvíhajú sa, dosahujú vrchol a potom sa rozplynú. Panika má rovnaký priebeh. Namiesto toho, aby ste s vlnou bojovali, nechajte sa unášať. Ten pocit pominie. Keď sa skončí, nevracajte sa späť ani ho viac nerozoberajte. Je preč ako záchvat kýchania či bolesť hlavy.

Panika je ako dajaký násilník. Provokujte ho, a zaútočí; neprovokujte ho, a možno odíde. Dr. R. Reid Wilson vysvetľuje, že cvičenia na upokojenie „nie sú určené na to, aby ste v tom momente vedeli lepšie s panikou ‚bojovať‘ alebo ju rýchlejšie ‚zahnať‘. Namiesto toho ich považujte za spôsob, ako prečkať čas, zatiaľ čo sa panika snaží vyprovokovať vás k boju.“

[Rámček na strane 23]

Agorafóbia, strach zo strachu

U mnohých ľudí, ktorí trpia panickými atakmi, sa vyvinie aj agorafóbia. Hoci bola definovaná ako strach z verejných miest, agorafóbiu možno presnejšie označiť ako strach zo strachu. Ľudia postihnutí agorafóbiou sa tak veľmi boja strachu, že sa vyhýbajú všetkým miestam, kde dostali predošlé záchvaty. Zakrátko im zostane jediné „bezpečné“ miesto — obyčajne domov.

„Predstavte si, že odchádzate z domu,“ hovorí pisateľ Melvin Green. „Zrazu, z ničoho nič, sa objaví najväčší muž, akého ste kedy videli. Má baseballovú palicu a bez príčiny vás udrie po hlave. Potácate sa späť do domu, žasnúc nad tým, čo sa práve stalo. Keď sa cítite lepšie, vyzriete z dverí a všetko sa zdá v poriadku. Opäť sa vydáte po chodníku. Zrazu je tam ten muž znovu a zase dostanete po hlave. Vrátite sa späť do domu, kde ste v bezpečí. Vyzriete zadnými dverami... je tam. Pozriete sa z okna... je tam. Viete, že keď odídete z bezpečia domu, opäť vás udrie po hlave. Otázka znie: Odišli by ste z domu?“

Veľa agorafobikov prirovnáva svoje pocity k tomuto znázorneniu a myslí si, že ich stav je beznádejný. Ale Dr. Alan Goldstein uisťuje: „Nie ste jediný, nie ste sám... Môžete si pomôcť.“