Milióny sa stávajú otrokmi

V DOBE, keď sa Olaudah Equiano narodil, prevážali lode z Európy afrických otrokov cez Atlantický oceán už dva a pol storočia. Ale otroctvo existovalo oveľa skôr. Zotročovanie ľudí, obyčajne v dôsledku vojen, sa od staroveku vyskytovalo v širokom rozsahu po celom svete.

Aj v Afrike prekvitalo otroctvo dlho pred príchodom lodí z Európy. The New Encyclopædia Britannica uvádza: „Počas celej zaznamenanej histórie boli v černošskej Afrike vlastníci otrokov... Otrokárstvo sa praktizovalo všade, a to aj pred vznikom islamu. V islamskom svete sa vo veľkom obchodovalo s čiernymi otrokmi, ktorých dovážali z Afriky.“

Transatlantický obchod s otrokmi sa však odlišoval rozsahom a dobou trvania. Podľa najpresnejších odhadov bolo od 16. do 19. storočia preplavených cez Atlantický oceán asi 10 až 12 miliónov otrokov.

Trojuholníková trasa

Zakrátko po výprave Krištofa Kolumba v roku 1492 európski kolonizátori otvorili na americkom území bane a založili trstinové plantáže. Okrem zotročovania miestnych ľudí začali Európania dovážať otrokov aj z Afriky.a Preprava otrokov cez Atlantický oceán sa v polovici 16. storočia začala ako nepatrný potôčik, ale v Equianových dňoch, v polovici 18. storočia, sa zmenila na príval — každý rok to bolo 60 000 zajatcov!

Lode z Európy sa všeobecne držali trojuholníkovej trasy. Najprv smerovali z Európy na juh do Afriky. Potom sa plavili strednou časťou (stredným úsekom trojuholníka) do Ameriky. Nakoniec sa preplavili naspäť do Európy.

Kapitáni v každom vrchole tohto trojuholníka obchodovali. Lode vychádzali z európskych prístavov ťažko naložené tovarom — textilom, železom, zbraňami a alkoholom. Keď dosiahli západné pobrežie Afriky, kapitáni tento tovar vymieňali za otrokov, ktorých zabezpečovali africkí dodávatelia. Otrokov natlačili do lodí, ktoré potom vyplávali do Ameriky. Na americkom území kapitáni predali otrokov a naložili tovar, ktorý bol výsledkom namáhavej práce otrokov — cukor, rum, melasu, tabak, ryžu a od 80. rokov 18. storočia bavlnu. Lode sa potom plavili naspäť do Európy, čo bol posledný úsek cesty.

Pre európskych a afrických obchodníkov, ako aj pre kolonizátorov na americkom kontinente znamenal obchod s tým, čo označovali ako živý náklad, prostriedok na zarobenie peňazí. Pre tých, ktorí boli zotročovaní — pre manželov a manželky, otcov a matky, synov a dcéry — znamenal tento obchod brutalitu a hrôzu.

Odkiaľ títo otroci pochádzali? Niektorých uniesli, ako to bolo v prípade Olaudaha Equiana, ale väčšina bola zajatá vo vojnách, ktoré viedli medzi sebou africké štáty. Dodávateľmi boli Afričania. Historik Philip Curtin, odborník v oblasti obchodu s otrokmi, píše: „Európania rýchlo zistili, že Afrika je pre ich zdravie príliš nebezpečná, než aby sa osobne zúčastňovali nájazdov na otrokov. Zotročovanie sa stalo úlohou, ktorú vykonávali iba Afričania... Prísun ľudí pre obchod s otrokmi pochádzal hlavne zo zajatcov.“

Stredný úsek

Plavba na americký kontinent bola hrôzostrašnou skúsenosťou. Afričanov nechali pochodovať spútaných reťazami v skupinách k pobrežiu, kde niekedy celé mesiace chradli v kamenných pevnostiach alebo v menších drevených barakoch. Keď konečne prišla otrokárska loď, ktorá smerovala na americký kontinent, zajatci mali často už slabé zdravie následkom zlého zaobchádzania, ktoré museli znášať. Ale malo prísť ešte niečo horšie.

Po vyvlečení na palubu, vyzlečení donaha a prehliadnutí lodným lekárom či kapitánom mužov spútali a odviedli do podpalubia. Aby kapitáni mali čo najväčší zisk, do nákladného priestoru pod palubou natlačili čo najviac otrokov. Ženy a deti dostali väčšiu voľnosť pohybu, hoci boli takto vystavené sexuálnemu zneužitiu členmi posádky.

Vzduch v podpalubí odporne zapáchal. Equiano opisuje svoje dojmy takto: „Stiesnený priestor a horúčava spolu s množstvom ľudí na lodi, ktorá bola taká plná, že každý mal sotva miesto na otočenie, nás skoro udusili. To vyvolalo výdatné potenie, takže rôzne odporné zápachy spôsobili, že vzduch bol čoskoro nevhodný na dýchanie a vyvolal choroby medzi otrokmi, z ktorých mnohí zomreli... Pišťanie žien a stenanie umierajúcich vytvorilo z toho všetkého takmer nepredstaviteľnú scénu hrôzy.“ Zajatci museli tieto podmienky počas cesty krížom cez more znášať asi dva mesiace, niekedy aj dlhšie.

V týchto otrasných nehygienických podmienkach prekvitali choroby. Často sa vyskytovali epidémie dyzentérie a kiahní; úmrtnosť bola vysoká. Správy ukazujú, že do 50. rokov 18. storočia zomieral na lodi 1 z 5 Afričanov. Mŕtvych vyhadzovali cez palubu.

Príchod na americký kontinent

Keď sa lode s otrokmi blížili k americkému kontinentu, posádka pripravovala Afričanov na predaj. Zajatcom uvoľnili reťaze, vykŕmili ich a natreli palmovým olejom, aby vyzerali zdravo a aby im zamaskovali boľavé miesta a rany.

Kapitáni predávali svojich zajatcov väčšinou na dražbe, ale niekedy zorganizovali „naháňačku“, čo si vyžadovalo, aby kupci dopredu zaplatili pevne stanovenú cenu. Equiano píše: „Na signál sa kupci naraz nahrnuli do vyhradeného priestoru, kde boli otroci, a vyberali si otroka, ktorý sa im zo skupiny najviac páčil. Sprievodný hurhaj, krik a nedočkavosť, ktorú bolo vidieť vo výraze tvárí kupcov, ešte pridali k obavám vystrašených Afričanov.“

Equiano dodáva: „Týmto spôsobom sú bezohľadne oddelení príbuzní a priatelia, a väčšina z nich sa už nikdy neuvidí.“ Obzvlášť tvrdá rana to bola pre rodiny, ktorým sa nejakým spôsobom podarilo ostať spolu počas zlého sna prežitého v predchádzajúcich mesiacoch.

Práca a bič

Africkí otroci dorábali na plantážach kávu, ryžu, tabak, bavlnu, a hlavne cukor. Iní sa lopotili v baniach. Niektorí pracovali ako stolári, zámočníci, hodinári, puškári a námorníci. Ďalší zase pracovali v domácnostiach — ako sluhovia a slúžky, pestúnky, krajčírky a kuchárky. Otroci klčovali krajinu, stavali cesty a budovy, kopali kanály.

Avšak bez ohľadu na prácu, ktorú otroci vykonávali, boli považovaní za majetok. Podľa zákona mal pán nad svojím majetkom absolútnu moc. Otroctvo však neprežívalo iba odopieraním práv a slobôd. Prežívalo aj pomocou biča. Autorita majiteľov otrokov a ich dozorcov závisela od schopnosti spôsobiť bolesť. A tej spôsobili veľa.

Aby majitelia odradili otrokov od vzbury a udržali si ich pod kontrolou, zaviedli ponižujúce telesné tresty, dokonca aj za malé priestupky. Equiano píše: „Otrokom v Západnej Indii úplne bežne vypaľovali iniciálky mena ich pána a na krk im zavesili ťažké železné háky. Aj pri tých najbezvýznamnejších príležitostiach ich zaťažili reťazami a často k tomu pridali aj mučiace nástroje. Železný náhubok, mučidlá na mliaždenie prstov a tak ďalej... sa niekedy nasadzovali za najnepatrnejšie chyby. Videl som černocha, ktorého bili dovtedy, kým mu nezlomili niekoľko kostí, a to iba za to, že mu vykypelo z hrnca.“

Niekedy sa otroci rozhodli pre vzburu. Väčšina vzbúr však bola neúspešná a otrokov s nemilosrdnou krutosťou potrestali.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 5]

Mŕtvych vyhadzovali cez palubu

[Prameň ilustrácie]

Culver Pictures

[Obrázok na strane 5]

Do podpalubia natlačili čo najviac otrokov

[Prameň ilustrácie]

Schomburg Center for Research in Black Culture / The New York Public Library / Astor, Lenox and Tilden Foundations