„Teraz je to už len Mia a Jehova“

V MÁJI 1991 už moje telo signalizovalo, že niečo nie je v poriadku. Po dlhej prechádzke alebo po dlhšej ceste na bicykli som pociťovala v ramenách a v nohách prudké bolesti a kĺby mi opuchali. Keď som v júli 1991 bola na svadbe jedného z mojich bratov, ochorela som. Potom som bola väčšinu času pripútaná na lôžko a na tvári a na tele sa mi urobili zvláštne červené fľaky.

Matka ma zobrala k lekárovi, ktorý ma rýchle poslal do nemocnice neďaleko nášho domu v meste Askim (Nórsko). Diagnóza znela: znížená činnosť obličiek a vysoký krvný tlak. Koncentráciu hemoglobínu som mala iba 7,3 gramu na deciliter oproti normálnej koncentrácii 11,5 až 16. Po dvoch dňoch ma previezli do väčšej nemocnice so špeciálnym oddelením na liečbu ochorení obličiek. Keď si lekár pozrel výsledky viacerých krvných testov, usúdil, že trpím chorobou, ktorá sa nazýva systémový lupus erythematosus a môj imunitný systém vytvára protilátky, ktoré napádajú moju krv a tkanivo obličiek. Dostávala som kortikosteroidy a chemoterapiu.

Keďže choroba a niektoré z liekov mi rozkladali krv, spornou otázkou sa stala transfúzia krvi. Pozbierala som všetky svoje sily, aby som im povedala: „Som oddaná a pokrstená svedkyňa a krv nechcem.“ (1. Mojžišova 9:4; Skutky 15:28, 29) Potom sa lekár súkromne porozprával s mojou matkou, ale matka mu vysvetlila, že by sme namiesto transfúzie krvi radi využili alternatívnu liečbu. Lekár povedal, že je ochotný rešpektovať môj postoj a urobí všetko, čo je v jeho silách, aby mi pomohol.

Lekárska správa, ktorej kópiu sme neskôr dostali, uvádzala: „Pacientka je dospelá, je pri plnom vedomí a je informovaná. Preto sme toho názoru, že je potrebné rešpektovať jej názor.“ V správe sa tiež hovorilo: „Nemocničné oddelenie je rozhodnuté rešpektovať rozhodnutie pacientky neprijať krv, aj keby následkom toho zomrela.“

Liečba

V nasledujúcich dňoch boli vyskúšané rôzne spôsoby liečby na zníženie krvného tlaku, aby sa zmiernil nápor na obličky. Môj organizmus však lieky neznášal a ja si pamätám iba to, že som opäť a opäť zvracala. Občas som sa cítila skľúčená a moji rodičia sa so mnou často modlili k Jehovovi o pomoc a silu. Po mesiaci, ktorý som strávila v nemocnici, mi dovolili ísť na víkend domov. Neskôr, keď ma druhý raz pustili domov na priepustku, som dostala silný epileptický záchvat, po ktorom nasledovali štyri slabšie. Choroba zasiahla centrálny nervový systém. Rýchle ma dopravili späť do nemocnice.

Lekári sa rozhodli poskytnúť mi alternatívnu liečbu. Z krvi mi extrahovali plazmu, a tak boli odstraňované protilátky napádajúce krvinky a tkanivo obličiek. Potom som dostala injekcie Ringerovho roztoku s albumínom. O tejto liečbe som sa rozprávala s lekármi a dala som im písomný súhlas na jej použitie.a Napriek tejto liečbe sa môj stav zhoršoval. Dala som tiež súhlas k liečbe imunoglobulínmi, ale vtedy mi ich nepodávali.b

Činnosť obličiek sa mi veľmi znížila. Koncentráciu endogénneho kreatinínu som mala 682 v porovnaní s normálom 55 až 110. Krvný tlak zostával vysoký a koncentrácia hemoglobínu sa udržiavala medzi 5 a 6 gramov na deciliter. Jedného dňa mi počet krvných doštičiek klesol na 17 000 na kubický milimeter krvi (normálny počet je od 150 000 do 450 000), čo vážne zvýšilo nebezpečenstvo krvácania. Našťastie, počet krvných doštičiek začal hneď stúpať. Nasledujúci deň sa ich počet zvýšil na 31 000 a tento vzostup pokračoval.

Láskyplná podpora

Na nemocničný personál zapôsobili všetky tie kvety, listy, pohľadnice a telefonáty, ktoré som dostávala od milujúcich kresťanských bratov a sestier z celého Nórska. Čudovali sa, ako môže mať 18-ročné dievča toľko priateľov. To nám poskytlo príležitosť povedať im o našej kresťanskej nádeji a o Jehovovej milujúcej organizácii. — Ján 5:28, 29; Zjavenie 21:3, 4.

Medzitým výbor pre styk s nemocnicami Jehovových svedkov usilovne pracoval, aby získal viac informácií o liečbe lupusu. Z našej nórskej kancelárie odbočky sme dostali článok, ktorý vyšiel v jednom lekárskom časopise. Opisoval dva komplikované prípady systémového lupusu erythematosu, v ktorých boli podávané dvom mladým ženám imunoglobulíny — s dobrými výsledkami. Počas rokovania moji rodičia požiadali lekárov, aby si článok prečítali a pozreli sa, či by táto informácia nemohla v mojom prípade pomôcť. Lekári mali rôzne názory na to, čo urobiť. Boli napríklad obavy z toho, že článok poskytuje obmedzené množstvo informácií o vedľajších účinkoch liečby imunoglobulínmi.

Nátlak prijať krv

Bola som v nemocnici už takmer osem týždňov. Raz v noci som pocítila v žalúdku silné bolesti a v stolici som mala krv následkom vnútorného krvácania. Privolali chirurga. Povedal, že okamžite potrebujem operáciu a transfúziu krvi, inak v priebehu niekoľkých hodín zomriem. Tento chirurg povedal mojej sestre, ktorá sedela pri mojej posteli, že by bolo lepšie, keby ma presvedčila prijať krv, inak bude zodpovedná za moju smrť. To ma nazlostilo, pretože rozhodnutie odmietnuť krv bolo mojím vlastným rozhodnutím.

Lekári chceli so mnou hovoriť osamote, aby sa uistili, že to rozhodnutie bolo skutočne mojím rozhodnutím a že si plne uvedomujem to, o čom boli oni presvedčení, že bude nasledovať po odmietnutí krvi. Po 15 minútach sa uistili, že nemienim zmeniť svoj názor. Namiesto operácie mi lekári začali podávať antibiotiká na zdolanie infekcie.

Na druhý deň, čo bolo 30. septembra, deň po rozhovore s lekármi, mi koncentrácia hemoglobínu klesla zo 6,5 na 3,5. Previezli ma na jednotku intenzívnej starostlivosti. Bola som taká slabá, že som potrebovala kyslíkovú masku na dodávanie kyslíka. Aj keď som bola v tomto kritickom období po celý čas viac-menej pri vedomí, nespomínam si na nič. A tak o tom, čo sa dialo nasledujúcich niekoľko dní, mi neskôr povedala moja rodina a dvaja kresťanskí starší.

Môj život je na vážkach

V tom čase sa lekári dohodli, že mi budú injekciami do žily podávať imunoglobulíny. Od 9. do 11. októbra som dostávala jednu šesťgramovú dávku imunoglobulínov denne. Nebola som schopná udržať moč a stolicu a zdravotné sestry ustavične vymieňali posteľnú bielizeň. Koncentrácia hemoglobínu stále klesala. V lekárskej správe sa píše: „Najnižšiu koncentráciu hemoglobínu mala 1,4, po čom mala ďalšiu melenu [stolicu obsahujúcu krv], a preto bolo rozhodnuté upustiť od ďalších odberov na krvný obraz. V tom čase vlastne zomierala.“

Teraz sa lekári vzdali všetkej nádeje na zlepšenie, tvrdiac, že ak by som aj prežila, mala by som poškodený mozog a možno by som bola aj čiastočne ochrnutá. Boli si takí istí, že už nie je nič, čo by mohli urobiť, že 12. októbra sa rozhodli prestať s aktívnou liečbou a podávali mi iba tekutiny. Môj otec, ktorý ma stále povzbudzoval, aby som bojovala ďalej, sedel pri mojej posteli a hovoril: „Teraz je to už len Mia a Jehova.“

V tomto kritickom období bol pri mojej posteli spolu s mojou rodinou vždy aj niekto zo zboru. Jeden z nich si spomína: „V sobotu večer 12. októbra nikto neveril, že Mia prežije noc. Ale v nedeľu ráno bola ešte nažive. Popoludní ťažko dýchala a každý čakal, že to je koniec. Celá rodina sa zhromaždila pri jej posteli. Zhlboka sa nadychovala a potom — zdalo sa to celú večnosť, kým vydýchla. Jej rodičia trpeli najväčšou bolesťou, akú môžu rodičia prežívať — videli, ako ich milované dieťa pomaly zomiera. Jej otec povedal, aby sme sa všetci obrátili v modlitbe k Jehovovi. Potom sme sa potichu rozprávali a dúfali sme, že Mia už nebude musieť dlho trpieť.

Ale Mia nezomrela. Lekári a sestry nikdy nevideli nič také — aby niekto žil s takým zlým krvným obrazom. Krvácanie ustalo, a tak sa situácia nezhoršovala. Nedeľná noc pominula a Mia ešte stále žila.“

Obrat

V pondelok 14. októbra ráno ma prišiel pozrieť jeden z lekárov. Driemala som a na tú príhodu sa nepamätám. Lekár stál pri mojej posteli a matka povedala: „Je tu lekár a prišiel ti zaželať dobré ráno.“ Mojou reakciou bolo jasne počuteľné „dobré ráno“. Neočakával to, bol prekvapený a dojatý.

Môj mozog bol v poriadku a neochrnula som. Liečba pokračovala. Dostávala som erytropoetín a do žily železitý dextrán, ako aj dve dávky imunoglobulínov denne. Môj stav sa pomaly zlepšoval. Dňa 16. októbra mi hemoglobín stúpol na 2,6 a 17. októbra na 3,0. Dňa 12. novembra ma prepustili z nemocnice s koncentráciou hemoglobínu 8,0.

Nevieme s istotou, prečo sa zastavilo ničenie mojich červených krviniek, alebo prečo hladina hemoglobínu tak rýchle stúpala. Dôležitú úlohu zrejme zohrali injekcie imunoglobulínov, erytropoetín a železitý dextrán. Do začiatku mája 1992 bola koncentrácia hemoglobínu normálna, 12,3, a aj zostala v normálnom rozmedzí.

Teraz som na podpornej liečbe, aby bol môj stav pod kontrolou, a darí sa mi dobre. Dňa 28. novembra 1992 som sa vydala za spolukresťana a teraz slúžime Jehovovi spoločne. Moja choroba, ako aj poslúchnutie Jehovovho zákona o krvi ma priblížilo k Jehovovi. Teraz sa teším, že mu budem slúžiť zo všetkých síl po celú večnosť. — Rozprávala Mia Bjørndalová.

[Poznámky pod čiarou]