Mladí, ktorí majú ‚silu nad to, čo je prirodzené‘

SI MLADÝ. Máš iba dvanásť rokov. Máš rodinu, ktorá ťa miluje. Máš spolužiakov, ktorých si si obľúbil. Chodievaš k moru a na výlety do hôr. Pri pohľade na nočnú oblohu posiatu hviezdami pociťuješ bázeň. Máš celý život pred sebou.

A naraz máš rakovinu. Taká správa je ranou aj pre šesťdesiatročného človeka. No keď máš 12 rokov, je úplne zdrvujúca.

Lenae Martinezová

Tak to bolo v prípade dvanásťročnej Lenae Martinezovej. Dúfala, že bude žiť navždy na rajskej zemi. Jej nádej bola podopretá biblickým školením, ktoré jej poskytovali rodičia, Jehovovi svedkovia. A či vari aj ona sama nečítala v Biblii, že zem bude trvať naveky, že bola stvorená na to, aby bola vždy obývaná a že mierni ľudia ju zdedia navždy? — Kazateľ 1:4; Izaiáš 45:18; Matúš 5:5.

Teraz však bola v nemocnici Valley Children’s Hospital vo Fresne (Kalifornia, USA). Dôvodom jej prijatia do nemocnice bol nález, ktorý naznačoval infekciu obličky. Testy však ukázali, že má leukémiu. Lekári, ktorí Lenae liečili, rozhodli, že by mala dostať transfúziu červených krviniek a krvných doštičiek a okamžite by sa malo začať s chemoterapiou.

Lenae povedala, že nechce nijakú krv ani krvné produkty, lebo bola vyučovaná, že to Boh zakazuje, ako to vidno z Biblie z 3. knihy Mojžišovej a z knihy Skutkov. „Totiž svätý duch a my sami sme uznali za dobré nepridávať vám nijaké ďalšie bremeno okrem týchto nevyhnutných vecí: Aby ste sa zdržiavali obetovaného modlám, krvi, zaduseného a smilstva.“ (Skutky 15:28, 29) Rodičia ju v tom podporili, ale Lenae zdôraznila, že je to jej rozhodnutie a že je pre ňu veľmi dôležité.

Lekári sa viac ráz rozprávali s Lenae a s jej rodičmi. No i tak v jedno popoludnie prišli zase. Lenae o tejto návšteve povedala: „Cítila som sa už veľmi slabá po všetkých tých bolestiach a vyvrátila som množstvo krvi. Kládli mi tie isté otázky, ibaže iným spôsobom. Opäť som im povedala: ‚Nechcem nijakú krv ani krvné produkty. Ak by to bolo nevyhnutné, radšej by som prijala smrť, než porušila svoj sľub Jehovovi Bohu konať jeho vôľu.‘“

Lenae pokračovala: „Nasledujúce ráno prišli opäť. Počet krvných doštičiek klesal a stále som mala vysokú horúčku. Môžem povedať, že tentoraz ma lekár počúval pozornejšie. No i tak sa im môj postoj nepáčil; povedali, že som na 12 rokov veľmi vyspelá. Neskôr prišiel môj detský lekár a povedal mi, že mu je to ľúto, no nepomôže mi nič, iba chemoterapia a transfúzie. Odišiel a povedal, že príde neskôr.

Keď odišiel, začala som usedavo plakať, pretože od narodenia sa o mňa staral a teraz som mala pocit, akoby ma zrádzal. Keď neskôr prišiel, povedala som mu, aké pocity vo mne vyvolal — že mu na mne už nezáleží. To ho prekvapilo a povedal, že je mu to ľúto. Nechcel ma zraniť. Pozrel sa na mňa a povedal: ‚Nuž, Lenae, keď to má byť takto, nech je to tak, potom sa uvidíme v nebi.‘ Dal si dole okuliare a so slzami v očiach mi povedal, že ma má veľmi rád, a mocne ma objal. Poďakovala som sa mu a povedala: ‚Ďakujem vám. Aj ja vás mám veľmi rada, Dr. Gillespie, no ja mám nádej žiť po vzkriesení na rajskej zemi.‘“

Potom vošli dvaja lekári a právnik, povedali rodičom Lenae, že s ňou chcú hovoriť osamote, a požiadali ich, aby vyšli von, čo aj urobili. Počas celého rozhovoru boli lekári veľmi ohľaduplní a láskaví a zapôsobilo na nich jej jasné vyjadrovanie a hlboké presvedčenie.

Keď sa s ňou rozprávali sami, povedali jej, že zomiera na leukémiu, a dodali: „Ale krvná transfúzia ti predĺži život. Ak odmietneš krv, o niekoľko dní zomrieš.“

„Ak prijmem krv,“ spýtala sa Lenae, „o koľko mi to predĺži život?“

„Približne o tri až šesť mesiacov,“ odpovedali.

„Čo môžem urobiť za šesť mesiacov?“ opýtala sa.

„Zosilnieš. Budeš môcť robiť veľa vecí. Môžeš navštíviť Disney World. Môžeš navštíviť veľa ďalších miest.“

Lenae krátko rozmýšľala, potom odvetila: „Celý svoj život — 12 rokov — som slúžila Jehovovi. Sľúbil mi večný život v raji, ak ho budem poslúchať. Neodvrátim sa teraz od neho pre šesť mesiacov života. Chcem zostať verná, až kým nezomriem. Viem, že potom ma v patričnom čase vzkriesi zo smrti a dá mi večný život. Potom budem mať dosť času na všetko, čo chcem robiť.“

Na lekárov i na právnika to očividne zapôsobilo. Pochválili ju, vyšli von a povedali rodičom, že uvažuje a hovorí ako dospelá a je schopná robiť vlastné rozhodnutia. Etickému výboru nemocnice Valley Children’s Hospital odporučili, aby bola Lenae považovaná za zrelú neplnoletú. Tento výbor, ktorý sa skladal z lekárov a ďalších zdravotníckych odborníkov vrátane profesora etiky zo Štátnej univerzity vo Fresne, rozhodol dovoliť Lenae, aby sa v otázke liečby rozhodovala sama. Považovali Lenae za zrelú neplnoletú. Nežiadali nijaký súdny príkaz.

Dňa 22. septembra 1993 po dlhej, ťažkej noci, ráno o pol siedmej Lenae usnula v smrti v náručí svojej matky. Dôstojnosť a pokoj tej noci sa vryli do mysle všetkých prítomných. Pri spomienkovom prejave bolo prítomných 482 osôb vrátane lekárov, zdravotných sestier a učiteľov, na ktorých zapôsobila Lenaeina viera a rýdzosť.

Rodičia a priatelia Lenae boli veľmi vďační za to, že lekári, sestry, ako aj správa nemocnice Valley Children’s Hospital boli takí vnímaví pri posudzovaní zrelosti tohto neplnoletého dievčaťa, a za to, že na rozhodnutie nebol potrebný súdny proces.

Crystal Mooreová

Taká ohľaduplnosť nebola prejavená sedemnásťročnej Crystal Mooreovej, keď bola prijatá do nemocnice Columbia Presbyterian Medical Center v meste New York. Trpela na vredový zápal hrubého čreva. Pri nástupe do nemocnice Crystal i jej rodičia opakovane zdôrazňovali, že odmieta prijať krv. Nechcela zomrieť; chcela liečbu, ktorá by bola v súlade s biblickým príkazom zdržiavať sa krvi. — Skutky 15:28, 29.

Tím lekárov, ktorý sa o Crystal staral, bol presvedčený, že jej stav si vyžaduje krvnú transfúziu. Jeden lekár otvorene vyhlásil: „Ak Crystal nedostane krvnú transfúziu do štvrtka 15. júna, potom bude v piatok 16. júna mŕtva!“ No 16. júna Crystal nebola mŕtva a nemocnica sa obrátila na Najvyšší súd štátu New York o udelenie právomoci vnútiť transfúziu.

Na zasadnutí súdu, ktoré bolo v to ráno v rýchlosti zvolané v nemocnici, jeden z lekárov potvrdil, že Crystal okamžite potrebuje dve jednotky krvi a neskôr bude možno potrebovať najmenej ďalších desať jednotiek. Ďalej povedal, že ak sa Crystal bude snažiť odporovať transfúziám, priviaže ju za zápästia a za nohy k posteli, aby mohla byť procedúra uskutočnená. Crystal povedala lekárom, že ak sa budú pokúšať vnútiť jej transfúziu, bude „kričať a vrieskať“, a že ako Jehovova svedkyňa pokladá akékoľvek násilné podanie krvi za také odporné ako znásilnenie.

Na pojednávaní bola Crystal odopretá možnosť, aby preukázala pred súdom svoju schopnosť rozhodovať sa a hovoriť sama za seba, a to napriek tomu, že jej právny zástupca o to opakovane žiadal. Hoci Crystal práve predtým dostala cenu v školskej súťaži o najlepšieho študenta ako uznanie za výborné študijné výsledky a získala vedúce postavenie na strednej škole, sudkyňa odmietla povoliť, aby Crystal verejne vypovedala o odmietaní krvi. To sa rovnalo popretiu Crystalinho práva na zákonný proces, práva na rozhodovanie o svojom tele, práva na osobné súkromie a práva na náboženskú slobodu.

Aj keď súd nedovolil Crystal verejne vypovedať, členovia súdu ju asi na dvadsať minút navštívili v nemocničnej izbe. Po návšteve sudkyňa povedala, že Crystal je „očividne veľmi inteligentná“ a „veľmi pohotová“, a vysvetlila, že Crystal „bola určite pri jasnom vedomí“ a „plne schopná vyjadrovať sa“. Napriek týmto postrehom súd neúprosne odmietol poskytnúť Crystal príležitosť, aby sa mohla rozhodovať o svojej liečbe sama.

V nedeľu 18. júna ráno potrebovala Crystal okamžitú operáciu, s čím súhlasila, ale aj naďalej odmietala krv. Pri tejto operácii stratila sotva jeden deciliter krvi. No lekári napriek tomu tvrdili, že možno bude potrebná pooperačná transfúzia krvi. Ďalší lekár povedal, že nie je potrebná nijaká transfúzia. On sám posledných trinásť rokov bežne liečil podobné prípady bez krvi a nikdy neboli potrebné žiadne pooperačné transfúzie.

Dňa 22. júna 1989 súd dočasne zveril Crystal pod ochranný dozor nemocnice, aby jej mohla byť podaná transfúzia, no iba v prípade „nutnosti ochrániť a zachrániť jej život“. Toto poručenstvo sa skončilo, keď bola Crystal prepustená z nemocnice. Crystal nepotrebovala krv ani jej nijaká krv nebola podaná, ale je zarážajúce, ako s ňou súd zaobchádzal.

Po prepustení z nemocnice Crystal skončila strednú školu s vyznamenaním. Krátko nato sa ako jedna z Jehovových svedkov stala služobníčkou celým časom. Stala sa sprievodkyňou v zjazdovej sále Jehovových svedkov v Jersey City a dobrovoľne sa prihlásila do skupiny, ktorá stavia a prestavuje sály Kráľovstva.

Lekári v nemocnici Columbia Presbyterian Medical Center však povedali, že ak 15. júna nedostane transfúziu, 16. júna bude mŕtva, a v prípade, že bude odporovať transfúzii, bude priviazaná za zápästia a za nohy o posteľ. Keď chcú lekári dosiahnuť súdny príkaz, aby mohli podať krv, a sebavedome vyhlasujú, že ak im sudca okamžite nevyhovie, pacient zomrie, pripomeňte im prípad Crystal Mooreovej.

Lisa Kosacková

Lisina prvá noc v Nemocnici pre choré deti v Toronte bola horšia než nočná mora. Lisa bola prijatá o štvrtej hodine popoludní a hneď sa podrobila celému radu vyšetrení. Do nemocničnej izby sa dostala až o štvrť na dvanásť v noci. O polnoci — nuž ale, nech Lisa sama povie, čo sa stalo potom. „O polnoci vošla zdravotná sestra a povedala: ‚Mám ti dať trochu krvi.‘ Vykríkla som: ‚Nemôžem prijať krv, lebo som Jehovova svedkyňa! Dúfam, že to viete! Dúfam, že to viete!‘ ‚Áno, viem to,‘ povedala sestra a hneď mi vytiahla infúziu a dala krv. Kričala som a pochytila ma hystéria.“

Aké bezcitné a kruté zaobchádzanie s chorým, vystrašeným dvanásťročným dievčatkom uprostred noci, v cudzom prostredí! Rodičia vzali Lisu do torontskej Nemocnice pre choré deti v nádeji, že tu nájdu láskavých lekárov ochotných spolupracovať. Namiesto toho o polnoci bola ich dcéra podrobená trýznivej transfúzii napriek svojmu postoju i postoju rodičov, že prijať krv alebo krvné produkty je prestúpením Božieho zákona, a preto nesmú byť použité. — Skutky 15:28, 29.

Nasledujúce ráno nemocnica žiadala súdny príkaz na podanie transfúzií. Súd trval päť dní a predsedal mu sudca David R. Main. Konal sa v jednej miestnosti v nemocnici a počas všetkých piatich dní bola Lisa prítomná. Mala akútnu myeloidnú leukémiu, chorobu obyčajne smrteľnú, aj keď lekári tvrdili, že je tridsať percent vyliečených. Naordinovali početné transfúzie krvi spolu s intenzívnou chemoterapiou — liečbou spojenou s mimoriadnymi bolesťami a vedľajšími účinkami oslabujúcimi organizmus.

Na štvrtý deň Lisa vydala súdu svedectvo. Jednou z otázok, ktoré jej kládli, bolo, ako sa cíti po nanútenej polnočnej transfúzii. Vysvetlila, že sa cíti ako pes, ktorý bol použitý na pokus, že cíti, že bola znásilnená, a tiež to, že niektorí ľudia si myslia, že s ňou môžu robiť, čo chcú, pretože je neplnoletá. Protivil sa jej pohľad na to, ako do nej vtekala krv iného človeka, a pýtala sa, či z toho nedostane aids alebo hepatitídu, alebo nejakú inú infekčnú chorobu. A čo je hlavné, bola znepokojená, čo si Jehova pomyslí o tom, že prestúpila jeho zákon, ktorý zakazuje prijímať do tela krv niekoho iného. Povedala, že ak by sa to niekedy opakovalo, „bude zápasiť a zhodí transfúzny stojan a vytrhne si ihlu z ruky bez ohľadu na to, ako to bude bolieť, a prederaví vrecko s krvou“.

Jej právna zástupkyňa sa spýtala: „Aký pocit v tebe vyvoláva to, že Spoločnosť na pomoc deťom žiada, aby si bola odňatá z opatery svojich rodičov a aby si bola zverená do jej opatery?“

„Nuž, veľmi, veľmi ma to zlostí; myslím si, že sú krutí, lebo moji rodičia ma nikdy nebili, milujú ma a ja milujem ich a kedykoľvek som ochorela na angínu alebo nádchu, alebo na dačo iné, starali sa o mňa. Celý ich život bol sústredený na mňa, a teraz len preto, že niekto má iný názor, by mal ktosi prísť a jednoducho ma od nich vziať; myslím si, že je to veľmi, veľmi podlé, a poriadne ma to rozčuľuje.“

„Chceš zomrieť?“

„Nie, myslím si, že nikto nechce zomrieť, ale ak predsa zomriem, nemám strach, lebo viem, že mám nádej na večný život v raji na zemi.“

Sotva ostalo nejaké oko suché, keď Lisa odvážne hovorila o hroziacej smrti, o svojej viere v Jehovu a odhodlaní zostať poslušnou Božiemu zákonu o svätosti krvi.

„Lisa,“ pokračovala jej právna zástupkyňa, „bude v tom nejaký rozdiel, ak budeš vedieť, že súd ti nariaďuje prijať transfúzie?“

„Nie, pretože ja zostanem verná svojmu Bohu a poslušná jeho prikázaniam, lebo Boh je oveľa nadradenejší než akýkoľvek súd alebo človek.“

„Lisa, čo by si chcela, ako by mal sudca rozhodnúť v tomto prípade?“

„Nuž, bola by som rada, keby sudca v tomto prípade rozhodol poslať ma jednoducho späť k rodičom a zveriť ma znova do ich opatery, takže budem môcť byť šťastná a budem môcť ísť domov a byť v príjemnom prostredí.“

A sudca Main rozhodol práve tak. Nasledujú výňatky z jeho rozhodnutia:

„L. povedala súdu jasne a s celou vážnosťou, že ak sa pokúsia dať jej transfúziu krvi, bude proti transfúzii bojovať zo všetkých síl. Povedala, a ja jej verím, že bude kričať a zápasiť a že si vytrhne injekčné zariadenie z ruky a bude sa pokúšať zničiť krv vo vrecku nad posteľou. Odmietam vydať akékoľvek nariadenie, ktoré by spôsobilo tomuto dieťaťu také utrpenie.“

K nanútenej polnočnej transfúzii sudca povedal:

„Musím konštatovať, že bola na základe svojho náboženstva a svojho veku diskriminovaná podľa paragrafu 15(1). Za týchto okolností bolo podaním transfúzie porušené jej právo na osobnú bezpečnosť podľa paragrafu 7.“

Zaujímavé je, akým dojmom naňho Lisa zapôsobila:

„L. je pekná, mimoriadne inteligentná, pohotová, zdvorilá, citlivá, a čo je najdôležitejšie, je odvážna. Má múdrosť a zrelosť, ktorá hodne prevyšuje jej vek a ja si myslím, že je správne povedať, že má všetky pozitívne vlastnosti, ktoré by každý rodič chcel u svojho dieťaťa. Má dobre premyslené, pevné a jasné náboženské presvedčenie. Podľa môjho názoru by jej náboženské presvedčenie neotriasli ani nezmenili nijaké rady z akéhokoľvek zdroja ani na nátlak jej rodičov, ani nikoho iného, vrátane príkazu tohto súdu. Som presvedčený, že L. K. by mala byť poskytnutá možnosť bojovať s touto chorobou dôstojne a s pokojom mysle.“

„Žiadosť zamietnutá.“

V ten deň Lisa a jej rodina odišli z nemocnice. Naozaj bojovala so svojou chorobou dôstojne a s pokojnou mysľou. Pokojne zomrela doma, v láskyplnom náručí svojej matky a otca. Tak sa pripojila k radu mnohých ďalších mladých svedkov Jehovu, ktorí kladú Boha na prvé miesto. Bude sa spolu s nimi tešiť zo splnenia Ježišovho sľubu: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ — Matúš 10:39, Porúbčan.

Ernestine Gregoryová

Keď mala Ernestine 17 rokov, zistili jej, že má leukémiu. Po hospitalizácii odmietla súhlasiť s použitím krvných produktov ako podpornej liečby popri chemoterapii, ktorú jej lekári chceli podávať. Pretože Ernestine to odmietla a jej matka podporila jej voľbu bezkrvnej liečby, nemocnica to oznámila pracovníkom sociálnej starostlivosti v Chicagu (USA), ktorí požiadali o súdny príkaz na použitie krvi. Bolo zorganizované súdne pojednávanie, na ktorom si súd vypočul Ernestinino svedectvo, svedectvo lekára, psychiatra a právnej zástupkyne, ako aj iné osoby zapojené do prípadu.

Ernestine povedala svojmu lekárovi, že nechce krv. Že je to jej osobné rozhodnutie založené na tom, čo sa dozvedela z Biblie. Nedobrovoľná transfúzia podaná na príkaz súdu nerešpektuje Boží zákon a je v jej očiach nesprávna bez ohľadu na autoritu súdu. Nie je proti liečbe a nechce zomrieť. Jej rozhodnutie nie je želaním zomrieť, ani nie je samovražedné; ale smrti sa nebojí.

Dr. Stanley Yachnin dosvedčil, že naňho „zapôsobila Ernestinina zrelosť, jej rozumnosť“ a úprimnosť jej náboženského presvedčenia. Povedal aj to, že Ernestine chápe povahu a následky svojej choroby. Vzhľadom na jej chápavosť Dr. Yachnin nepovažoval za potrebné zavolať psychiatra alebo psychológa.

Napriek tomu bol zavolaný Dr. Ner Littner, psychiater, ktorý po rozhovore s Ernestine bol toho názoru, že má zrelosť osoby medzi 18. až 21. rokom. Vyhlásil, že Ernestine dala najavo, že rozumie následkom prijatia či odmietnutia transfúzie krvi. Povedal, že to Ernestine uznáva nie preto, že by bola pod kontrolou niekoho iného, ale preto, že tomu sama verí. Dr. Littner povedal, že Ernestine by mali umožniť urobiť v tejto veci vlastné rozhodnutie.

Jane McAteeová, právna zástupkyňa nemocnice, povedala, že po rozhovore s Ernestine je presvedčená, že Ernestine chápe povahu svojej choroby, a že sa „javí ako úplne schopná porozumieť svojmu rozhodnutiu a prijať jeho následky“.

Ernestine veľmi zapôsobila svojím svedectvom aj na súd. Súd zistil, že Ernestine je zrelá 17-ročná, svoje rozhodnutie urobila samostatne a chápe zlú situáciu, v ktorej sa nachádza. Hoci dala najavo, že je zrelou mladou ženou, schopnou fundovane, inteligentne rozhodovať o sebe v lekárskych veciach v súlade so svojimi hlbokými zásadami a presvedčením, súd prekvapujúco vydal príkaz podať krvnú transfúziu.

Súdny príkaz bol najprv predložený illinoiskému odvolaciemu súdu. Odvolací súd rozhodol pomerom hlasov dva k jednému, že Ernestine nemôže byť donucovaná podrobiť sa transfúzii krvi proti svojej vôli. Súd dôvodil, že Ernestinino právo na slobodné vykonávanie svojho náboženstva podľa Prvého dodatku [Listiny práv], spolu s jej ústavným právom na súkromie, chráni jej právo, že ako zrelá neplnoletá môže z náboženských dôvodov odmietnuť krvnú transfúziu.

Pracovníci sociálnej starostlivosti sa potom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolali na Illinoiskom najvyššom súde. Illinoiský najvyšší súd potvrdil, že Ernestine má právo odmietnuť liečbu, ktorá je pre ňu nežiaduca, i keď je neplnoletá. Tento najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na všeobecnom práve rozhodovať o svojom tele a na pravidle o zrelom neplnoletom. Normu, ktorá má byť uplatňovaná v prípadoch zrelých neplnoletých v štáte Illinois, zhrnul Illinoiský najvyšší súd v nasledovnom výroku:

„Ak sú jasné a presvedčivé dôkazy, že neplnoletý je dostatočne zrelý, aby pochopil následky svojho konania, a že neplnoletý je dostatočne zrelý, aby prejavil úsudok dospelého, potom doktrína o zrelom neplnoletom podľa všeobecného práva umožňuje prijať alebo odmietnuť liečbu.“

Ernestine nedostala nijakú chemoterapiu ani transfúziu, a predsa na leukémiu nezomrela, hoci lekári chceli súd presvedčiť, že sa tak stane. Ernestine stála pevne a dávala Boha na prvé miesto, podobne ako ostatní mladí ľudia, o ktorých sa hovorilo predtým. Každý z nich dostal ‚silu nad to, čo je prirodzené‘. — 2. Korinťanom 4:7.

[Rámček na strane 13]

Nebezpečenstvá krvnej transfúzie

Časopis The New England Journal of Medicine zo 14. decembra 1989 oznámil, že jediná jednotka krvi môže obsahovať toľko vírusov aidsu, že môže zapríčiniť 1,75 milióna infekcií!

Roku 1987, keď sa stalo známym, že aids sa prenáša dobrovoľným darcovstvom krvi, kniha Autologous and Directed Blood Programs lamentovala: „Bola to tá najtrpkejšia irónia zo všetkých medicínskych irónií; cenný životodarný dar v podobe krvi sa môže zmeniť na smrtiaci nástroj.“

Dr. Charles Huggins, riaditeľ transfúznych služieb nemocnice v Massachusetts (USA), povedal: „[Krv] je najnebezpečnejšiou substanciou, akú v medicíne používame.“

Časopis Surgery Annual usúdil: „Je jasné, že najbezpečnejšia transfúzia je tá, ktorá nie je podaná.“

V súvislosti s tým, že po operáciách, pri ktorých bola podaná transfúzia krvi, je oveľa vyšší výskyt recidívy rakoviny, Dr. John S. Spratt povedal pre časopis The American Journal of Surgery v čísle zo septembra 1986 toto: „Chirurg onkológ sa možno bude musieť stať chirurgom operujúcim bez použitia krvi.“

Časopis Emergency Medicine napísal: „Naše skúsenosti s Jehovovými svedkami možno interpretovať tak, že nemusíme byť natoľko odkázaní na transfúzie krvi so všetkými ich možnými komplikáciami, ako sme si kedysi mysleli.“

Časopis Pathologist sa zmienil o tom, že Jehovovi svedkovia odmietajú prijať krv, a uviedol: „Jestvuje množstvo dokladov podporujúcich ich argumentáciu, a to napriek protestom pracovníkov krvných bánk, ktorí tvrdia opak.“

Dr. Charles H. Baron, profesor práv z Bostonskej právnickej fakulty, sa k tomu, že Jehovovi svedkovia odmietajú prijať krv, vyjadril takto: „Celá americká spoločnosť má z toho úžitok. Vďaka práci výborov [Jehovových] svedkov pre styk s nemocnicami je dnes menej pravdepodobné, že by nielen Jehovovi svedkovia, ale aj pacienti vo všeobecnosti dostali transfúziu krvi zbytočne.“