‚Pamätal na svojho stvoriteľa v dňoch svojej mladosti‘

„ADRIAN si vždy vyžadoval viac ako bežnú časť rodičovskej pozornosti,“ hovorí jeho otec. „Keď mal štyri roky, narazil rodinným autom do stromu, a tak sme všetci prišli neskoro na zborové zhromaždenie. Keď mal päť rokov, nazbieral tucty žiab a priniesol ich do domu. Trvalo to celé dni, kým sme sa ich zbavili. Cítili sme sa ako rodina Egypťanov počas biblickej rany v podobe žiab.“

„Keď mal 11 rokov, našiel pri ceste tri malé medvedíky čistotné a v školskej taške ich priniesol do školy. Keď vošla učiteľka, v triede panoval zmätok — deti sa zhŕkli okolo Adrianovej tašky a vzrušene pokrikovali. Učiteľka sa pozrela do tašky a keď uvidela medvedíky, odviezla Adriana aj s jeho miláčikmi do zariadenia, ktoré prijímalo zvieratká siroty. Adriana zaliali slzy pri pomyslení, že príde o svoje medvedíky, ale keď si prezrel ‚sirotinec‘ a videl malé líšky a iné siroty, ako je o ne dobre postarané, nechal svoje medvedíky tam.“

Jeho otec pokračuje: „Adrian nebol zlý chapec. Bol iba príliš činný. Mal živú predstavivosť, ktorá spestrovala život.“

Adrianova matka poukázala na jeho ďalšie vlastnosti — bol zameraný na rodinu, domácky a veľmi nežný. Spomína si: „Deti v škole o ňom hovorili, že by nikdy nikomu neublížil. Jedno dievča v triede bolo duševne obmedzené, hoci nie zaostalé. Chodievalo školským autobusom s Adrianom. Ostatné deti si z dievčaťa robili žarty, ale jeho matka nám povedala, že Adrian vždy zaobchádzal s ich dcérou zdvorilo a mimoriadne láskavo. Vedel byť aj vážny — bol veľmi hĺbavý, a jeho city boli hlboké, hoci často ich nedal najavo. No keď svoje city prejavil, prekvapoval nás poznámkami, ktoré sa týkali priamo podstaty vecí.“

Charakteristiku svojho syna končí takto: „Jeho choroba spôsobila, že rýchle dospel, a vzbudila v ňom hlbšie duchovné zmýšľanie.“

Bol neoblomný — žiadnu krv!

Jeho choroba? Áno. Prepukla v marci 1993, keď mal Adrian 14 rokov. V žalúdku mu zistili rýchlo rastúci nádor. Lekári chceli urobiť biopsiu, ale báli sa silného krvácania a povedali, že bude možno potrebná transfúzia krvi. Adrian povedal nie. Bol neoblomný. So slzami v očiach povedal: „Jednoducho si nemôžem zachovať sebaúctu, keď mi dáte krv.“ On a jeho rodina sú Jehovovými svedkami, ktorí odmietajú transfúziu krvi z biblických dôvodov zaznamenaných v 3. Mojžišovej 17:10–12 a v Skutkoch 15:28, 29.

Keď bol Adrian v Detskom zdravotnom centre Dr. Charlesa A. Janewaya v St. John’s (Newfoundland) a čakal na biopsiu — ktorá mala byť urobená bez použitia krvi — onkológ Dr. Lawrence Jardine vyzval Adriana, aby sa sám vyjadril k otázke krvi.

„Pozrite,“ povedal Adrian, „nezáleží na tom, či sú moji rodičia Jehovovými svedkami, alebo nie. Tak či tak by som krv neprijal.“

Dr. Jardine sa spýtal: „Uvedomuješ si, že ak neprijmeš krvnú transfúziu, môžeš zomrieť?“

„Áno.“

„A si ochotný zomrieť?“

„Ak mi nič iné neostáva.“

Adrianova matka, ktorá bola pri tom, sa spýtala: „Prečo máš taký postoj?“

Adrian odpovedal: „Mamička, to nie je dobrá zámena. Neposlúchnuť Boha a predĺžiť si teraz život o niekoľko rokov a potom pre svoju neposlušnosť voči Bohu prísť o vzkriesenie a večný život na rajskej zemi — to veru nie je múdre!“ — Žalm 37:10, 11; Príslovia 2:21, 22.

Biopsia bola urobená 18. marca. Ukázala, že Adrian má veľký nádor, lymfóm. Následná biopsia kostnej drene potvrdila obavy, že sa u neho vyvinula leukémia. Vtedy Dr. Jardine vysvetlil, že jediná možnosť, ako by Adrian azda mohol prežiť, je nasadiť veľmi intenzívnu chemoterapiu spolu s transfúziami krvi. Adrian však stále odmietal krvnú transfúziu. Začali teda s chemoterapiou, bez transfúzií.

Teraz, v kritickom štádiu liečby, boli obavy, že oddelenie starostlivosti o deti by mohlo zakročiť a získať súdny príkaz na ochranný dozor a oprávnenie podať transfúziu krvi. Zákon umožňuje každému, kto dosiahol 16 rokov, urobiť vlastné rozhodnutie o liečbe. Jediná možnosť pre toho, kto ešte nemá 16 rokov a chce získať toto právo, je, že musí byť vyhlásený za zrelého neplnoletého.

Na Najvyššom súde Newfoundlandu

A tak v nedeľu 18. júla ráno zastupujúca riaditeľka oddelenia starostlivosti o deti dala podnet na súdny proces s cieľom získať ochranný dozor. Preto bol rýchle požiadaný David C. Day, vynikajúci a veľmi vážený právnik zo St. John’s (Newfoundland), aby Adriana zastupoval. Ešte v ten deň sa o pol štvrtej odpoludnia zišiel Najvyšší súd Newfoundlandu a predsedal mu sudca Robert Wells.

Počas odpoludňajšieho zasadnutia Dr. Jardine objasnil sudcovi, že Adriana považuje za zrelého neplnoletého, ktorý je hlboko presvedčený o nesprávnosti používania krvi, a že on, Dr. Jardine, Adrianovi sľúbil, že ani jedna liečba nebude zahŕňať transfúziu krvi. Sudca Wells sa lekára spýtal, či by podal transfúziu, keby to súd nariadil. Dr. Jardine odpovedal: „Nie, ja osobne by som to neurobil.“ Povedal, že Adrian si myslí, že by bola ohrozená jeho biblická nádej na večný život. Úprimné svedectvo tohto vynikajúceho lekára bolo prekvapujúce a povzbudzujúce a Adrianovým rodičom vohnalo do očí slzy radosti.

„Prosím, rešpektujte ma a rešpektujte aj moje želanie“

Keď sa v pondelok 19. júla súd opäť zišiel, David Day predložil kópie prísažného vyhlásenia, ktoré Adrian — príliš chorý na to, aby prišiel na súd — pripravil a podpísal s uvedením svojho želania týkajúceho sa liečby rakoviny, v jeho prípade bez krvi a krvných produktov. Adrian v ňom uviedol:

„Keď je človek chorý, o všetkom veľa premýšľa, a keď má rakovinu, vie, že môže zomrieť, a premýšľa o tom... Nesúhlasím s transfúziou krvi ani nedovolím, aby bola použitá, v žiadnom prípade. Viem, že môžem zomrieť, ak nebude použitá krv. Ale to je moje rozhodnutie. Nikto ma na to nenahovoril. Úplne dôverujem Dr. Jardinovi. Verím, že je to človek, ktorý dodrží slovo. Hovorí, že mi poskytne intenzívnu liečbu bez toho, že by bola použitá krv. Povedal mi o riziku. Chápem to. Viem, že môže dôjsť k najhoršiemu... Pozerám sa na to tak, že ak dostanem nejakú krv, bude to, akoby ma znásilnili, napadli moje telo. Keď sa to stane, nechcem svoje telo. Nemohol by som s takým niečím žiť. Nechcem nijakú liečbu, ak sa má použiť krv, hoci aj len ako možnosť. Budem odporovať použitiu krvi.“ Adrianovo prísažné vyhlásenie sa končilo touto naliehavou prosbou: „Prosím, rešpektujte ma a rešpektujte aj moje želanie.“

Cez pojednávanie musel byť Adrian vo svojej nemocničnej izbe a sudca Wells prejavil veľkú láskavosť, keď ho tam prišiel navštíviť v sprievode Davida Daya. Keď pán Day podával správu o tomto rozhovore, hovoril o tom, ako sa Adrian strhujúco a presvedčivo vyjadroval pred sudcom na túto tému — v podstate takto: „Viem, že som veľmi chorý, a viem, že môžem zomrieť. Niektorí lekári hovoria, že krv mi pomôže. Ja si to nemyslím, vzhľadom na všetky nebezpečenstvá, o ktorých som čítal. Či už krv pomôže, alebo nie, moja viera je proti transfúzii krvi. Rešpektujte moju vieru a budete rešpektovať mňa. Ak nebudete rešpektovať moju vieru, budem sa cítiť znásilnený. Ak budete rešpektovať moju vieru, budem môcť dôstojne čeliť svojej chorobe. Viera je pre mňa cennejšia než všetko, čo mám, a teraz je tou najdôležitejšou vecou, ktorú potrebujem, aby som mohol bojovať proti chorobe.“

Pán Day vyjadril o Adrianovi aj vlastný postreh: „Bol klientom schopným vyrovnávať sa so svojou kritickou chorobou trpezlivo, statočne a odvážne. V jeho očiach sa zračila rozhodnosť, v jeho hlase zdržanlivá smelosť, v jeho spôsoboch odvaha. A jeho reč i gestá mi oznamovali predovšetkým nemennú vieru. Jeho charakteristickou črtou bola viera. Neústupná choroba vyžadovala, aby si vybudoval mosty medzi snami mladosti a realitou dospelých. Viera mu v tom pomohla... Bol spontánny, úprimný a, podľa môjho názoru, pravdovravný... Uvedomoval som si možnosť, že mu rodičia [vnútili] svoj odpor k použitiu krvi pri jeho liečbe... Uspokojilo ma, že pri vyjadrovaní svojich želaní v súvislosti s liečbou bez krvi má vlastný názor.“

Pri inej príležitosti pán Day hovoril o Adrianovom presvedčení, ktoré „mu bolo drahšie než život“. Potom dodal: „Tento nezlomný mladý muž, ktorý čelí takým problémom, spôsobil, že všetky ťažkosti môjho života sa mi zdajú malicherné. Navždy sa mi vryje do pamäti. Je to zrelý neplnoletý s obrovskou odvahou, hlbokým porozumením a inteligenciou.“

Rozhodnutie — Adrian je zrelý neplnoletý

V pondelok 19. júla sa pojednávanie skončilo a sudca Wells oznámil svoje rozhodnutie, ktoré bolo neskôr uverejnené v časopise Human Rights Law Journal z 30. septembra 1993. Nasledujú výňatky:

„Žiadosť riaditeľky oddelenia starostlivosti o deti sa zamieta z nasledovných dôvodov: dieťa nepotrebuje ochranu; nedokázalo sa, že použitie krvi alebo krvných produktov na účely transfúzie alebo podávania injekcií je nevyhnutné a pre zvláštne podmienky tohto prípadu by mohlo byť škodlivé.

Ak si zmena okolností nevyžiada ďalší príkaz, použitie krvi či krvných produktov v liečbe pacienta sa zakazuje; chlapec je vyhlásený za zrelého neplnoletého a jeho želanie nechať sa liečiť bez krvi či krvných produktov sa má rešpektovať...

Niet pochýb, že tento ‚mladý človek‘ je veľmi odvážny. Myslím, že má podporu milujúcej a starostlivej rodiny, a domnievam sa, že svojmu utrpeniu čelí s veľkou dávkou odvahy. Súčasťou jeho náboženského presvedčenia je to, že je nesprávne používať krvné produkty tak, že by si ich dal zaviesť do tela, nech by bol účel akýkoľvek... Mal som možnosť čítať prísažné vyhlásenie, ktoré A. včera napísal, a mal som možnosť vypočuť jeho matku, ktorá tu bola ako svedok, a mal som možnosť hovoriť aj so samým A.

Uspokojilo ma, že je celým svojím srdcom presvedčený o tom, že prijať krv by bolo nesprávne a že nútiť ho prijať krv v situácii, o ktorej hovoríme, by bolo útokom na jeho telo, útokom na jeho súkromie a útokom na celú jeho bytosť do tej miery, že by to nepriaznivo ovplyvnilo jeho silu a schopnosť vyrovnávať sa so strašným utrpením, ktoré musí znášať, nech už bude výsledok akýkoľvek.

Súhlasím s lekárom, ktorý vyjadril veľmi rozumný názor, keď povedal, že pacient musí pri chemoterapii a ďalšej liečbe rakoviny spolupracovať a byť v pozitívnom rozpoložení mysle, aby bola nejaká nádej, nejaká reálna nádej na úspech, a že u pacienta, ktorý je nútený k niečomu, čo je v rozpore s jeho najhlbším presvedčením, by sa vhodnosť takej liečby drasticky znížila...

Domnievam sa, že to, čo sa A. stalo, spôsobilo, že dozrel do takej miery, aká by bola nemysliteľná u 15-ročného, ktorý nečelí tomu a nežije s tým, s čím žije on a čomu musí čeliť a aj čelí. Domnievam sa, že jeho zážitok je taký zlý, že si horší nedokážem predstaviť, a domnievam sa, že viera je jednou z vecí, ktoré ho podporujú, i jeho rodinu. Myslím, že to, čo sa stalo, spôsobilo, že A. dozrel nad akékoľvek bežné očakávanie zrelosti u 15-ročného. Myslím, že tento chlapec, s ktorým som sa dnes dopoludnia rozprával, sa pre svoj tragický zážitok veľmi odlišuje od bežných 15-ročných.

Myslím, že je dostatočne zrelý, aby vyjadril presvedčivý názor, a on mi ho povedal... Som tiež presvedčený, že je správne... aby som bral do úvahy jeho želania, a ja to aj robím. Jeho prianím je, aby mu neboli podané krvné produkty, a som presvedčený aj o tom, že keby riaditeľ tomuto prianiu na základe nariadenia tohto súdu nejako nevyhovel, boli by tým očividne a vo veľmi reálnom zmysle poškodené jeho najlepšie záujmy... Navyše, ak by podľahol tejto chorobe — a to je veľmi pravdepodobné — [po transfúzii krvi] by podľahol v takom stave mysle, keď berieme do úvahy jeho náboženské presvedčenie, ktorý by bol veľmi smutný, veľmi nešťastný a vôbec nie žiaduci. Všetky tieto veci beriem do úvahy...

Za týchto okolností som presvedčený, že je správne, aby som zamietol žiadosť, aby boli pri liečbe A. použité krvné produkty.“

Adrianov odkaz sudcovi Wellsovi

Bol to pozoruhodne premyslený odkaz, ktorý tento mladý chlapec, ktorý vedel, že zomiera, poslal sudcovi Robertovi Wellsovi, a ktorý odovzdal pán David Day: „Myslím, že by to bola nedbalosť, keby som v mene svojho klienta, s ktorým som hovoril dnes krátko po vašom odchode z nemocnice, nepoďakoval z celého jeho srdca, ktoré je veľmi šľachetné, za to, že ste sa zaoberali touto záležitosťou rýchlo, citlivo a veľmi poctivo. Je vám veľmi vďačný, vaša ctihodnosť, a ja si želám, aby to bolo známe. Ďakujem vám.“

Adrianova matka opisuje záverečné udalosti tohto príbehu.

„Po súde sa Adrian opýtal Dr. Jardina: ‚Koľko času mi ešte zostáva?‘ Lekár odpovedal: ‚Týždeň alebo dva.‘ Videla som, ako môjmu synovi vypadla slza, ktorá sa pretlačila spopod pevne zatvorených viečok. Chcela som ho objať, ale on povedal: ‚Nie, mamička. Modlím sa.‘ Po chvíli som sa opýtala: ‚Čo teraz urobíš, Adrian?‘ ‚Mamička, teraz idem žiť, tak či tak, i keď zomriem. A ak mám žiť len dva týždne, chcem sa z nich tešiť. Preto sa musíš rozveseliť.‘

Chcel navštíviť odbočku Watch Tower v Georgetowne (Kanada). Navštívil ju. Plával tam v bazéne s jedným svojím kamarátom. Išiel si pozrieť zápas baseballového družstva Blue Jays a s niektorými hráčmi sa vyfotografoval. No najdôležitejšie bolo, že sa vo svojom srdci oddal službe Jehovovi Bohu a chcel to symbolizovať krstom vo vode. Vtedy sa mu stav už zhoršil, bol opäť v nemocnici a nemohol z nej už odísť. Zdravotné sestry preto láskavo zariadili, aby mohla byť použitá jedna nádrž z nehrdzavejúcej ocele v miestnosti fyzikálnej terapie. Tam bol 12. septembra pokrstený; nasledujúci deň, 13. septembra, zomrel.

Jeho pohreb bol najväčším pohrebom, aký kedy pohrebný ústav konal — prišli zdravotné sestry, lekári, rodičia pacientov, spolužiaci, susedia a veľa jeho duchovných bratov a sestier zo zboru i z iných zborov. Ako rodičia sme si dovtedy neuvedomili všetky tie vynikajúce vlastnosti, ktoré sa prejavili u nášho syna vtedy, keď vytrvával v mnohých skúškach, alebo láskavosť a ohľaduplnosť, ktoré boli súčasťou jeho rozvíjajúcej sa kresťanskej osobnosti. Inšpirovaný žalmista povedal: ‚Synovia sú dedičstvom od Jehovu.‘ Tento ním určite bol a my sa tešíme, že sa s ním stretneme v Jehovovom novom svete spravodlivosti, ktorý bude čoskoro zriadený na rajskej zemi.“ — Žalm 127:3; Jakub 1:2, 3.

Očakávajme teda, že sa v Adrianovom prípade splní Ježišov sľub v Jánovi 5:28, 29: „Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť jeho hlas a vyjdú, tí, ktorí konali dobro, na vzkriesenie života, a tí, ktorí konali hanebne, na vzkriesenie súdu.“

Odmietnutím transfúzie krvi, ktorá mohla prípadne predĺžiť jeho terajší život, sa Adrian Yeatts prejavil ako jeden z mnohých mladých ľudí, ktorí dávajú Boha na prvé miesto.

[Rámček na strane 5]

‚Život je v krvi‘

Krv je neuveriteľne zložitá a dostáva sa do každej bunky tela. V jedinej kvapke je 250 000 000 červených krviniek, ktoré roznášajú kyslík a odstraňujú oxid uhličitý; 400 000 bielych krviniek vyhľadáva a ničí neželaných votrelcov; 15 000 000 krvných doštičiek sa okamžite zoskupuje na mieste poranenia a začnú sa zrážať, aby uzavreli trhlinu. Všetky tieto zložky sú rozptýlené v čírej žltkastej plazme, ktorá pozostáva zo stoviek zložiek majúcich životne dôležitú úlohu v dlhom zozname úloh krvi. Vedci nerozumejú všetkému, čo krv robí.

Nie div, že Jehova Boh, Stvoriteľ tejto zázračnej tekutiny, vyhlasuje, že ‚život je v krvi‘. — 3. Mojžišova 17:11, 14, Evanjelický preklad.

[Rámček na strane 7]

Bezkrvná transplantácia srdca

V októbri minulého roku bola trojročná Chandra Sharpová prijatá do nemocnice v Clevelande (Ohio, USA); jej srdce bolo nielen zväčšené, ale jej aj zlyhávalo. Bola podvyživená, jej rast bol spomalený a vážila iba 9 kilogramov; potrebovala transplantáciu srdca. Dávali jej iba niekoľko týždňov života. Rodičia súhlasili s transplantáciou, ale nie s transfúziou krvi. Sú Jehovovými svedkami.

Chirurg Dr. Charles Fraser v tom nevidel nijaký problém. Michiganský časopis The Flint Journal v čísle z 1. decembra 1993 oznámil: „Fraser povedal, že clevelandská klinika a ďalšie lekárske centrá sú po odbornej stránke schopné uskutočniť mnohé operácie — vrátane transplantácií — bez infúzie cudzej krvi do tela pacienta. ‚Naučili sme sa viac o tom, ako udržať krv a ako napĺňať prístroj srdce-pľúca inými roztokmi, ako je krv,‘ povedal Fraser.“ Potom dodal: „Niektoré špecializované nemocnice už desaťročia uskutočňujú veľké kardiovaskulárne operácie bez krvných transfúzií... Vždy sa snažíme urobiť operáciu bez (transfúzie) krvi.“

Dňa 29. októbra uskutočnil u Chandry transplantáciu srdca bez krvi. O mesiac sa Chandre údajne darilo dobre.