Ďaleko od domova som sľúbil, že budem slúžiť Bohu

ŠĽAHAJÚCE krúpy a sneh nás bodali do tváre. Ľadový vietor sa zmenil na víchricu. Vodiči našich nákladných áut odmietli ísť ďalej. „Všetci von a pešo!“ Stručný rozkaz bol vyšteknutý tak, že nikto z nás sa neopovážil odmietnuť. Tak sme šli posledné asi tri kilometre späť do nášho tábora na Sibíri pešo — zbedačení, chorí túžbou po domove a uzimení.

Bolo nás asi 150 — všetko nemeckí zajatci pod dozorom šiestich ruských stráží. Nepoľavujúca víchrica bola taká prudká, že sme sa museli zohnúť do 45 stupňového uhla proti vetru. Viditeľnosť poklesla natoľko, že sme videli len asi päť mužov pred sebou. Z času na čas divoký protivietor náhle ustal a my sme padli tvárou na zem!

Konečne sme prišli, úplne vyčerpaní, do tábora. Práve v tú noc na Sibíri, v 50 stupňovom mraze, som sľúbil Bohu, že ak sa vôbec niekedy vrátim domov do Nemecka, nájdem nejaký spôsob, ako mu slúžiť.

Problémy počas vojny

Narodil som sa v roku 1928 v Berlíne. Keď som mal asi desať rokov, zapísal som sa do Hitlerjugend. Neskôr matka chcela, aby som bol konfirmovaný v kostole, a tak som musel chodiť na vyučovanie náboženstva. Žiaľ, iba dva dni pred mojou konfirmáciou matka zomrela. Bol som veľmi osamelý a začal som sa modliť k Bohu najlepšie, ako som len vedel, a rozprával som mu o svojich problémoch.

Druhá svetová vojna sa stupňovala a nálety na Berlín boli takmer každý deň a každú noc. Typickým krutým spôsobom boja bolo, že preletela vlna bombardérov, ktorá zhodila zápalné bomby, obyčajne fosforové. Potom, keď ľudia — najmä ženy a deti — vyšli z úkrytov, aby hasili oheň, priletela druhá vlna bombardérov, ktorá zhodila väčšie bomby naplnené trhavinami; tie zastihli ľudí vonku a roztrhali ich na kusy.

Počas jednej zimy zhodilo Britské kráľovské letectvo časované bomby, ktoré nevybuchli po dopade, ale 24. decembra večer o siedmej hodine. Vedeli, že v ten predvianočný večer budú rodiny pospolu. Mysľou mi stále prebleskovala otázka: ‚Prečo Boh dovoľuje, aby sa diali takéto strašné veci?‘

V roku 1944 som sa rozhodol, že vstúpim do armády. Na poslednej lekárskej prehliadke mi však povedali, že ešte nie som dostatočne silný pre vojenskú službu a mám sa prihlásiť o šesť mesiacov. Napokon ma v marci 1945 povolali do armády, ale rozhodol som sa, že neodpoviem na výzvu.

Nastáva skutočné utrpenie

Krátko nato, v máji 1945, sa druhá svetová vojna skončila. Otec bol medzitým odvedený ako vojnový zajatec a sovietska armáda okupovala náš sektor Berlína. Počas nasledujúcich mesiacov sme museli pracovať pre okupačnú armádu; balili sme stroje a iné zariadenia chemickej továrne, ktoré mali byť poslané do Ruska. To mi poskytlo príležitosť spoznať niektorých Rusov. Bol som prekvapený, keď som zistil, že sú to ľudia ako my, ľudia, ktorí verili, že bojovali za slobodu a za lepší svet.

Dňa 9. augusta 1945, asi o druhej popoludní, zastalo pred naším domom auto. Vystúpili z neho dvaja ruskí vojaci a nejaký muž v civile. Keď si zistili moje meno, strčili ma do auta. V ten deň zobrali tiež mnoho ďalších mladých. Nakoniec nás všetkých vzali do blízkeho predmestia. Väčšinu z nás obvinili, že sme členmi organizácie Werwolf, o ktorej nikto z nás ani len nepočul.

Jeden z mladších chlapcov tvrdil, že poznám adresu ďalších členov. Poprel som toto tvrdenie, a tak ma dali do tmavej, vlhkej pivnice spolu s mladým donášačom. V pivnici som potom zostal sám; bolo mi zima a po tvári mi stekali slzy. Kľakol som si a modlil som sa k Bohu. Zdalo sa, že modlitba vždy pomáha. A naozaj, v ten večer, keď ma pustili z pivnice a dali späť k ostatným chlapcom, mnohí hovorili, že napriek tomu, čo som práve prežil, vyzerám pokojne.

O týždeň či dva sme pochodovali do neďalekého mesta Köpenicku. Tam nás prinútili posadiť sa vonku na holú zem. Začalo pršať. Konečne začali volať chlapcov do domu v skupinách po piatich. Počuli sme výkriky tých, čo šli dnu pred nami a videli sme ich vychádzať krvácajúcich a držiacich si nohavice. Opasky im vzali a vrchné gombíky na nohaviciach odtrhli, takže si ich museli držať, aby im nespadli. Keď vošla dnu naša skupina, vedeli sme, že nás čaká niečo strašné.

Nemal som opasok, ale namiesto neho som nosil traky. Keď ich seržant zbadal, strhol mi ich a začal ma nimi šľahať po tvári. Súčasne ma dvaja vojaci kopali a bili. Silne som krvácal z úst a z nosa. Ak by ma neboli ďalší vojaci odtiahli preč, azda by ma boli aj zabili.

Znova nás dali do pivníc a púšťali nás von iba raz denne, ráno na latrínu. Dali nám čas iba dve minúty na to, aby sme sa vyprázdnili. Každý, kto sa opovážil zostať dlhšie, riskoval, že ho strčia do jamy s výkalmi. Jeden nešťastník sa utopil, keď ho tam strčili.

Moja situácia sa zlepšuje

Po štyroch dňoch nás naložili do nákladného auta a previezli do tábora v Hohen-Schönhausene. Bolo nás tam asi 60 vo veku od 13 do 17 rokov a ešte asi 2 000 dospelých. Poľskí väzni boli poverení rozdeľovaním polievky a dohliadali tiež na to, aby najmladší dostali jedlo vždy prví.

Potom, včas ráno 11. septembra 1945, sa začal náš pochod do koncentračného tábora v Sachsenhausene, ktorý bol vzdialený asi 50 kilometrov. Tých, ktorí počas pochodu zomreli, hodili na voz ťahaný koňmi, taktiež aj tých, ktorí nevládali kráčať. Popoludní začalo pršať. Konečne sme neskoro v noci, premočení, uzimení a vyčerpaní prišli k bránam jedného z vedľajších táborov. Nasledujúci deň sme vpochodovali do hlavného tábora. Do každého baraku ubytovali dvesto ľudí.

Neďaleko Sachsenhausenu, v meste Velten, bolo veľké skladište potravín. Tam nakladali väzni pšenicu a ďalšie potraviny do vlakov odchádzajúcich do Ruska. Istý čas som tam pracoval, ale potom ma vybrali za poslíka. Mojou úlohou bolo prevziať výsledky lekárskych testov z ruského tábora a odniesť ich do laboratória. Aká príjemná zmena!

Býval som s ďalším poslíkom a s ruským ošetrovateľom. Každý deň sme dostávali čisté obliečky a toľko prikrývok, koľko sme chceli. Mali sme omnoho lepšiu stravu a mohli sme voľne chodiť kamkoľvek sme chceli. Tak sme začali spolu s druhým poslíkom bádať, na čo používali nacisti koncentračný tábor v Sachsenhausene.

Na vzdialenej strane tábora sme si pozreli plynové komory a spaľovacie pece. Sotva som mohol uveriť tomu, čo tu nacisti robili. Bol som šokovaný. Hoci so mnou osobne nezaobchádzali zle, v hlavnom tábore zomierali denne stovky nemeckých spoluväzňov. Ich telá hádzali na vozy a odvážali do masových hrobov v lese.

Jedného dňa sme objavili tabuľu so zoznamom rôznych skupín väzňov, ktorí boli v tábore za čias Hitlera. V tomto zozname boli aj Jehovovi svedkovia. Vtedy som ešte netušil, že jedného dňa budem mať aj ja tú prednosť, že sa stanem Jehovovým svedkom.

Ďalšie kruté zaobchádzanie

Z lepších podmienok som sa netešil dlho. Jedného dňa ma zastavil istý dôstojník a pýtal sa ma, prečo som spreneveril nejaké lekárske potreby. Hoci som mu povedal, že neviem o ničom, z čoho ma obviňuje, neveril mi a dal ma zavrieť na samotku. Cela bola malá a dostával som iba veľmi málo jedla. Prikrývku som nedostal, hoci bola zima. Potom ma z ničoho nič na jedenásty deň prepustili.

Keď som kráčal späť, prekvapilo ma, že mladý vojak, ktorý mal stráž pri bráne hlavného tábora, ma vrelo privítal. Predtým sa správal ku mne veľmi chladno. Ale teraz ma objal a lámanou nemčinou povedal, že jeho rodičov zavraždilo gestapo a on sám bol v nemeckom koncentračnom tábore a vie, že som nevinný.

Krátko nato najzdatnejším väzňom povedali, že pôjdu na inú prácu. Dňa 30. januára 1946 nás nahnali do vagónov s nahrubo opracovanými spodnými a hornými policami. V každom vozni bolo po 40 väzňov, čo znamenalo, že sme boli na policiach tesne natlačení vedľa seba. V noci sa dalo ťažko spať, lebo keď sa niekto otočil, museli sa otočiť všetci.

O cieli našej cesty kolovali rôzne chýry, ale ukázalo sa, že všetky boli nesprávne. Na prvej zastávke sa k nám pripojilo ďalších 500 väzňov z iného tábora. Odvtedy sme denne dostávali prídely suchého, tvrdého chleba so slaným haringom a troškou teplej polievky. Každý druhý deň sme dostali malú šálku čaju. Väčšina mužov sa snažila uhasiť si smäd tak, že olizovali námrazu zo stien vagóna. Keď sme prišli na predmestie Moskvy, osprchovali sme sa a podrobili odvšivaveniu. Myslím, že v ten deň som vypil celé vedro vody.

Na Sibír!

Dňa 6. marca 1947 sme prišli do Prokopievska na Sibíri. Civilné obyvateľstvo mesta tvorila zmes národností z mnohých častí Sovietskeho zväzu. Všade bol hlboký sneh. Na niektorých miestach siahal až do výšky plota. Baraky boli postavené spolovice v zemi, aby sa zabezpečila ochrana pred krutou zimou. Bolo to práve počas nášho tunajšieho pobytu, kde naša skupina pretrpela strašný zážitok, ktorý som opísal v úvode.

Prvý rok na Sibíri bol tvrdý. V tábore vypukla vážna epidémia dyzentérie. Pomerne veľa ľudí zomrelo. Ja som tiež veľmi ochorel a v istej chvíli som sa vzdal nádeje na uzdravenie. Mali sme však tú výhodu, že náš tábor dostával denné prídely chleba, zatiaľ čo väčšina Rusov žijúcich v Prokopievsku musela stáť celé hodiny v mraze, a niekedy sa zásoby potravín vypredali skôr, ako si mohli nejaké kúpiť.

Na jeseň roku 1949 pricestovala z Moskvy komisia právnikov, aby preskúmala naše pôvodné výpovede a rozhodla, ako s nami naložiť. Rozprával sa so mnou istý mladý dôstojník, vlastenec; zdalo sa, že nenávidí všetkých Nemcov. Bol som rád, že ma neodsúdili do väzenia. Nás, ktorí sme neboli odsúdení, previezli do Stalinska, dnešného Novokuznecka, kde sme mali pracovať na stavbe elektrárne.

Konečne opäť doma!

Konečne nás v marci 1950 poslali späť do Nemecka a 28. apríla som sa znova spojil so svojou rodinou. Hoci bolo pre mňa obrovskou radosťou byť doma, moje trápenie sa ešte neskončilo. Keďže som bol členom Hitlerjugend, východonemecké komunistické úrady zaobchádzali so mnou ako s prívržencom nacistov a poskytli mi iba polovicu bežného prídelu potravín a oblečenia. Preto som sa asi po troch týždňoch pobytu doma presťahoval z Východného Berlína do Západného Berlína.

Nezabudol som však na svoj sľub, že ak sa niekedy dostanem späť domov, do Nemecka, nájdem si spôsob, ako slúžiť Bohu. Často som stál pred kostolom, ale nemohol som sa prinútiť vojsť dnu. Náboženstvo ma sklamalo, a tak som sa rozhodol, že sa budem iba súkromne modliť k Bohu a prosiť ho, aby mi ukázal spôsob, ako mu môžem slúžiť.

Časom som sa oženil s Tilly a narodil sa nám syn Bernd. Neskôr, na jar 1955, mi začal spolupracovník, ktorý bol Jehovovým svedkom, rozprávať o Bohu. Čoskoro som však s ním stratil kontakt, pretože náhle odišiel z krajiny. Ja som si už prv zažiadal o vysťahovanie do Austrálie. Náš náhly odchod urýchlil telegram, ktorý nám oznamoval, že našej žiadosti vyhoveli, a preto máme byť o tri dni pripravení na vyplávanie z Bremerhavenu.

Nová krajina, nový život

Usadili sme sa v Adelaide. Tu nás navštívil koncom roku 1957 po nemecky hovoriaci svedok. Boli sme nadšení! Čoskoro sme urobili v pravidelnom štúdiu Biblie pekný pokrok. Ale aby som bol úprimný, po tom všetkom, čo prežila Tilly a ja, v prvom rade nás zaujímalo oslobodenie od útlaku. Teraz, po príchode do slnečnej Austrálie, sme sa cítili slobodní ako vtáci a veľmi sme sa z toho tešili. No onedlho sme zistili, že aj tu sú určité formy útlaku, hospodárske problémy a životné starosti.

Akí sme boli vďační, keď sme sa dozvedeli základnú príčinu. „Celý svet leží v moci toho zlého,“ hovorí Biblia. (1. Jána 5:19) To znamená, že bez ohľadu na to, v ktorej krajine človek žije, problémy zatiaľ budú. Boli sme preto nadšení, keď sme sa dozvedeli význam modlitby, ktorú som tak často opakoval: „Nech príde tvoje kráľovstvo.“ Pochopili sme, že Božie kráľovstvo je skutočná nebeská vláda a že Ježiš Kristus bol v roku 1914 ustanovený za kráľa tohto Kráľovstva. Aké vzrušujúce bolo dozvedieť sa, že Božie kráľovstvo už začalo konať. Satan a jeho démoni boli zvrhnutí z neba a čoskoro, počas veľkého súženia, bude zem očistená od každého zla. — Matúš 6:9, 10; Zjavenie 12:12.

„To je ono,“ povedal som. Teraz som už vedel, ako dodržím svoj sľub slúžiť Bohu. Svoj sľub som začal plniť 30. januára 1960 — dal som sa pokrstiť na znak oddanosti Bohu a Tilly sa ku mne v kresťanskej oddanosti pripojila.

Odvtedy, počas vyše 30 rokov, sme sa obidvaja tešili z rôznych požehnaní služby. Náš syn Bernd má teraz vlastnú rodinu a tiež slúži ako starší v kresťanskom zbore. V roku 1975 sme predali svoj dom, aby sme boli voľní a mohli slúžiť tam, kde je väčšia potreba zvestovať dobré posolstvo. Neskôr, v roku 1984, som prijal ponuku slúžiť ako správca zjazdovej sály Jehovových svedkov v Adelaide.

Akí šťastní sme spolu s manželkou, že som mohol dodržať svoj sľub, ktorý som dal Bohu pred štyrmi desaťročiami ďaleko od domova, na Sibíri. V pokore veríme, že sa na nás veľakrát dokázala pravdivosť inšpirovaného príslovia: „Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám urovná tvoje chodníky.“ (Príslovia 3:6) — Rozprával Gerd Fechner.

[Obrázok na strane 23]

S manželkou Tilly