Požehnania „v priaznivom i v obťažnom období“. ​(2. Tim. 4:2)

OD KONCA 90. rokov zažívali Jehovovi svedkovia v Gruzínsku neobyčajný vzrast počtu zvestovateľov a záujemcov. V roku 1998 sa na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti zúčastnilo viac ako 32 400 ľudí.

Ale veľa zvestovateľov vrátane starších bolo v pravde pomerne krátko a nemali veľa skúseností. Väčšina potrebovala školenie v rôznych oblastiach duchovného života. No ako im ho zabezpečiť?

Ďalšia podpora od Jehovovej organizácie

V marci 1998 boli z pobočky školy Gileád v Nemecku poslaní do Gruzínska Arno a Sonja Tünglerovci. Ešte toho roku vedúci zbor schválil v krajine otvorenie kancelárie, ktorá začala pôsobiť pod dozorom pobočky v Rusku.

O zvestovateľskú činnosť sa zakrátko začal starať výbor krajiny. Po registrácii sa literatúra začala privážať priamo z pobočky v Nemecku. Vďaka oficiálnemu uznaniu sme mohli začať tiež nakupovať pozemky na výstavbu sál Kráľovstva a budov pobočky.

Čas duchovného školenia

Počas dlhých rokov zákazu za sovietskeho režimu mnoho zvestovateľov nemohlo otvorene zvestovať z domu do domu. Arno Tüngler spomína: „Väčšina zvestovateľov slúžila hlavne na ulici, a nie všetci boli zvyknutí chodiť od dverí k dverám a navštevovať ľudí, ktorí o dobré posolstvo prejavili záujem.“

Davit Devidze, ktorý začal v máji 1999 slúžiť v novovytvorenom výbore krajiny, rozpráva: „V zboroch i v Bételi bolo veľa práce. O mnohých veciach sme čítali, ale nemali sme ani poňatia, ako ich robiť. Preto sme si všímali skúsených bratov, ktorých poslal vedúci zbor, a učili sme sa od nich.“

Bratom v Gruzínsku sa začalo obdobie intenzívneho školenia. A ako to už býva, úžitok zo školenia mali nielen školení bratia, ale aj ich školitelia, ktorí sa presťahovali tam, kde ich bolo viac treba. (Prísl. 27:17) Bratia a sestry, ktorí prišli pomôcť, sa od miestnych spoluveriacich veľa naučili.

Príťažlivé vlastnosti miestnych bratov a sestier

Arno a Sonja radi spomínajú na to, ako srdečne ich prijali miestni bratia a sestry. Urobili, čo len mohli, aby si Tünglerovci ľahšie zvykli na nové pôsobisko.

Sonja si spomína na ich štedrosť: „Manželia, ktorí bývali hneď vedľa, nám každú chvíľu priniesli nejaké vynikajúce jedlo. Jedna sestra nás brávala do služby a priblížila nám náš nový zbor a porozprávala nám veľa o gruzínskej kultúre. Ďalšia sestra nás trpezlivo učila po gruzínsky.“

Warren a Leslie Shewfeltovci, ktorí boli do Gruzínska poslaní z Kanady v roku 1999, povedali: „Očarila a dojala nás láska našich gruzínskych bratov a sestier. Všetci bez rozdielu veku spontánne vyjadrovali svoje pocity a prejavovali si lásku.“

Zvestovatelia, ktorí boli do Gruzínska poslaní zo zahraničia, sa nezameriavali na ťažkosti, s ktorými sa stretávali, ale na vynikajúce vlastnosti miestnych ľudí. A svojou pokorou a láskavosťou si rýchlo získali srdcia gruzínskych bratov.

Bohabojní ľudia prijímajú pravdu

V 90. rokoch prijímalo pravdu mnoho úprimných ľudí. Iba v roku 1998 bolo pokrstených 1 724 ľudí. Prečo pravda oslovila toľkých Gruzíncov?

Tamaz Biblaia, ktorý bol veľa rokov cestujúcim dozorcom, to objasňuje takto: „K tradičným hodnotám, s ktorými ľudia rástli, patrila láska k Bohu. Preto keď sme s nimi hovorili o posolstve z Biblie, bolo len prirodzené, že ho prijímajú.“

Davit Samcharadze, ktorý je inštruktorom v škole pre zvestovateľov Kráľovstva, dopĺňa: „Keď niekto začne študovať Bibliu, často to nedá pokoja jeho príbuzným a susedom. Snažia sa ho od štúdia Biblie odhovoriť, ale neraz sa to skončí tak, že sami začnú študovať!“

Posolstvo o Kráľovstve sa šírilo a menilo život mnohých ľudí. V apríli 1999 dosiahol duchovný rast nový vrchol, keď na Pamätnú slávnosť prišlo 36 669 ľudí.

„Je tu mnoho protivníkov“

Apoštol Pavol o svojej zvestovateľskej službe v starovekom Efeze napísal: „Boli [mi] otvorené veľké dvere vedúce k činnosti, ale je tu mnoho protivníkov.“ ​(1. Kor. 16:9) Jeho slová dobre vystihujú situáciu Jehovových svedkov v Gruzínsku niekoľko mesiacov po výnimočnej Pamätnej slávnosti v roku 1999.

V auguste toho roku členovia jednej pravoslávnej extrémistickej skupiny pod vedením odvolaného kňaza Vasiliho Mkalavišviliho usporiadali v Tbilisi demonštráciu, na ktorej verejne pálili našu literatúru. Tým sa začalo prenasledovanie, ktoré trvalo celé štyri roky.

Dňa 17. októbra 1999 hŕstka náboženských extrémistov vtrhla na zhromaždenie tbiliského zboru Gldani, kde bolo asi 200 ľudí. Prítomných svedkov udierali drevenými palicami a železnými krížmi a niektorým spôsobili vážne zranenia, ktoré si vyžiadali ošetrenie v nemocnici.

Je poľutovaniahodné, že útočníci neboli zadržaní a útoky na Jehovových svedkov sa opakovali. Prezident Eduard Ševardnadze a viacero ďalších predstaviteľov vlády síce útoky dôrazne odsúdili, ale nikto proti nim jednoznačne nezakročil. Dokonca nebolo nezvyčajné, že policajti prišli dlho po incidente.

V tom období člen gruzínskeho parlamentu Guram Šaradze spustil nebývalú ohováračskú kampaň namierenú proti Jehovovým svedkom. V nej ich označoval za nebezpečných. Vyzeralo to tak, že priaznivé obdobie na zvestovanie dobrého posolstva sa skončilo.

Jehovova organizácia reaguje na odpor

Na potreby Jehovových svedkov v Gruzínsku pohotovo zareagovala Jehovova organizácia. Bratia dostali inštrukcie, ako reagovať v prípade útoku. Pripomínalo sa im tiež, prečo praví kresťania niekedy znášajú prenasledovanie. (2. Tim. 3:12)

Okrem toho Jehovova organizácia podnikala právne kroky na obhajobu bratov na súdoch. Istý brat, ktorý slúžil v právnom oddelení gruzínskej pobočky, spomína: „Za tie štyri roky sme podali vyše 800 sťažností na konanie skupiny Vasiliho Mkalavišviliho. Žiadali sme o pomoc úrady i ľudskoprávne organizácie. Svetové ústredie Jehovových svedkov spustilo masívnu informačnú kampaň, ale útoky sa nezastavili.“a