Našli pravdu medzi prvými

UŽ V 20. ROKOCH minulého storočia sa Bádatelia Biblie snažili v Gruzínsku nájsť úprimných ľudí túžiacich po pravde. V roku 1924 bola v Bejrúte v Libanone otvorená kancelária, ktorá riadila zvestovanie v Arménsku, Gruzínsku, Sýrii a Turecku.

V Gruzínsku sa v tom čase zrejme zasialo niekoľko semien pravdy, ale výsledky neboli spočiatku viditeľné. (Mat. 13:33) Neskôr sa však posolstvo o Kráľovstve rozšírilo viac a spôsobilo veľké zmeny v živote mnohých obyvateľov Gruzínska.

Túžil po spravodlivosti

Vaso Kveniašvili mal 14 rokov, keď sa začala druhá svetová vojna. Keďže Gruzínsko patrilo do Sovietskeho zväzu, jeho otca onedlho odviedli do Červenej armády. Matku v tom čase už nemal. Bol najstarším dieťaťom, a aby sa postaral o seba a mladších súrodencov, začal kradnúť.

Pridal sa k jednému gangu a hlboko sa zaplietol do organizovaného zločinu. Dnes rozpráva: „Mal som dojem, že v zločineckom podsvetí je viac spravodlivosti ako vo vláde a spoločnosti.“ Zakrátko si však Vaso uvedomil, že túži po niečom, čo ľudská spoločnosť nedokáže zabezpečiť. Hovorí: „Túžil som po spravodlivosti.“

Neskôr ho za trestnú činnosť zavreli a poslali do pracovného tábora na Sibíri. Tam sa stretol s Jehovovým svedkom, ktorý bol uväznený za vieru. „Konečne som našiel, čo som hľadal,“ spomína Vaso. „Nemali sme literatúru, a tak z toho, čo mi brat hovoril, som sa snažil naučiť čo najviac.“

Keď Vasa v roku 1964 pustili, vrátil sa do Gruzínska a hľadal Jehovových svedkov. Medzitým si s bývalým spoluväzňom písal. Žiaľ, jeho verný priateľ zomrel a on stratil s Božím ľudom aj ten jediný kontakt, ktorý mal. Na ďalšie stretnutie s Jehovovými svedkami musel čakať takmer dvadsať rokov. V jeho príbehu budeme pokračovať neskôr.

Utrpenie, ktoré viedlo k požehnaniu

Mladá Gruzínka Valentina Miminošviliová sa dostala do nacistického koncentračného tábora, ale tam zažila niečo, čo jej prinieslo veľké požehnanie. Po prvý raz v živote sa stretla s Jehovovými svedkami. Najviac na ňu zapôsobila ich neotrasiteľná viera. A aj to, čo ju naučili z Biblie, ju veľmi hlboko ovplyvnilo.

Po vojne sa vrátila domov a začala sa o svojej novej viere rozprávať s ľuďmi vo svojom okolí. Ibaže zakrátko si to všimli miestne úrady, a tak ju odsúdili a poslali na desať rokov do pracovného tábora v Rusku. V tábore sa znova stretla s Jehovovými svedkami a neskôr bola pokrstená.

Keď ju v roku 1967 prepustili, presťahovala sa na západ Gruzínska a začala nenápadne zvestovať. Vôbec netušila, že jej prostredníctvom Jehova čoskoro odpovie na jednu úpenlivú modlitbu.

Jehova vypočul jej modlitby

V roku 1962 sa zo Sibíri do Gruzínska presťahovala sestra Antonina Gudadzeová, ktorej neveriaci manžel usúdil, že bude dobré, aby sa aj s rodinou vrátil domov. Antonina pochádza zo Sibíri a pravdu spoznala od svedkov, ktorí tam boli vo vyhnanstve. Keď sa však odsťahovala do Chašuri, mesta na východe Gruzínska, jej kontakt so spoluveriacimi sa prerušil.

Antonina spomína, ako Jehova vypočúval jej modlitby: „Jedného dňa som od mamy, ktorá zostala žiť na Sibíri, dostala balík a v ňom som našla šikovne schovanú biblickú literatúru. Takto som dostávala duchovný pokrm ďalších šesť rokov. Zakaždým som sa Jehovovi poďakovala za to, že ma povzbudzuje, duchovne vedie a stará sa o mňa.“

Antonina však nemala okolo seba žiadnych spolukresťanov. Hovorí: „Neprestajne som Jehovu prosila, aby mi pomohol znova sa spojiť s bratmi a sestrami. Do obchodu, kde som predávala, raz prišli dve ženy. Opýtali sa ma: ‚Nie ste Antonina?‘ Láskavosť v ich tvári mi prezradila, že sú to moje duchovné sestry. Objali sme sa a začali sme plakať.“

Jednou z tých sestier bola práve Valentina Miminošviliová, ktorú sme už spomínali. Antonina bola nadšená, keď sa dozvedela, že na západe Gruzínska sa pravidelne konajú zhromaždenia! Odvtedy raz za mesiac cestovala na zhromaždenia, hoci to znamenalo prekonať asi 300-kilometrovú vzdialenosť.

Pravda zapúšťa korene v západnom Gruzínsku

V 60. rokoch sa niektorí Jehovovi svedkovia, ktorí boli v iných častiach Sovietskeho zväzu prenasledovaní, snažili presťahovať niekam, kde by mali lepšie podmienky. Patril k nim aj horlivý a energický brat Vladimir Gladjuk. V roku 1969 sa presťahoval z Ukrajiny na západ Gruzínska do mesta Zugdidi.

Bratia, ktorí prišli do Gruzínska, spočiatku viedli zhromaždenia v ruštine. Keď však na zhromaždenia začalo pravidelne chodiť čoraz viac Gruzíncov, bratia videli, že je potrebné zmeniť to, a začali viesť zhromaždenia v gruzínčine. Aj vďaka tomu robili záujemcovia také pokroky, že v auguste 1970 sa dalo pokrstiť 12 miestnych ľudí.

Na jar 1972 sa Vladimir s rodinou presťahoval ďalej na západ, na pobrežie Čierneho mora do Suchumi. Vladimir opisuje ich vtedajšie pomery takto: „Boli sme duchovne bohatí a boli sme Jehovovi vďační za to, že nám žehná. Zbor rástol veľmi rýchlo.“ Tej jari sa v Suchumi konala aj prvá Pamätná slávnosť a zúčastnilo sa na nej 45 ľudí.

„Počúvala som so zatajeným dychom“

Jedným z prvých ľudí zo Suchumi, ktorí rýchlo prijali pravdu začiatkom roku 1973, bola Babuca Jejelavová, ktorá má teraz vyše 90 rokov. Babuca spomína: „Raz som si všimla štyri ženy v živej debate. Dve boli mníšky a dve, ako som sa neskôr dozvedela, Jehovove svedkyne.“ Jedna sestra bola Ljuba, manželka Vladimira Gladjuka, a druhá Itta Sudarenková, veľmi horlivá priekopníčka z Ukrajiny.

Babuca si oživuje milé spomienky na to, aké pocity mala, keď započula ten rozhovor: „Počúvala som so zatajeným dychom.“ Keď povedali, že Boh má meno, vstúpila do rozhovoru a opýtala sa, či by jej ho neukázali v Biblii. Kládla toľko otázok, že rozhovor sa skončil až o tri hodiny!

Babuca sa bála, že sa so sestrami už nestretne, a tak sa ich opýtala: „Teraz si odídete a len tak ma tu necháte?“

Sestry jej povedali: „Nie, nenecháme ťa tu len tak. Prídeme budúcu sobotu.“

Prišla sobota a na Babucinu veľkú radosť prišli aj tie sestry! Hneď s ňou začali študovať Bibliu. Pred koncom štúdia mala Babuca pocit, že musí niečo urobiť, aby s Božím ľudom nestratila kontakt, a tak si povedala: Keď už som tých ľudí našla, musím sa ich držať stoj čo stoj.

Vymyslela teda plán. Spomína si: „Vedela som, že Ljuba je vydatá, a preto som sa Itty opýtala, či je vydatá aj ona. Povedala mi, že nie. ‚Tak sa nasťahuj ku mne!‘ zvolala som. ‚Mám dve postele a medzi nimi lampu. Môžeme pod ňu položiť Bibliu a môžeme sa o Biblii rozprávať aj v noci!‘“ Itta pozvanie prijala a nasťahovala sa k Babuci.

Babuca v spomienkach pokračuje: „Niekedy som v noci nespala a rozjímala som nad tým, čo som sa dozvedela. Často mi do hlavy vhupla nejaká otázka. Zobudila som Ittu: ‚Itta, vezmi si Bibliu, mám otázku!‘ Pretierajúc si oči, povedala: ‚Dobre, moja, dobre.‘ Potom otvorila Bibliu a ukázala mi odpoveď.“ Itta bývala u Babuce ešte len tri dni a Babuca už začala zvestovať dobré posolstvo!

Babuca mala jednu veľmi dobrú priateľku, Natelu Čargeišviliovú. Spomína si na ňu takto: „Myslela som si, že bohatstvo jej zabráni prijať pravdu, ale našťastie som sa mýlila. Jej srdce zahorelo láskou k pravde už od prvého rozhovoru.“ Zakrátko už obidve s nadšením hovorili o svojej nádeji priateľom, spolupracovníkom i susedom.