1945 – 1990: „Mnohí sú privádzaní k spravodlivosti“ (Dan. 12:3) (3. časť)

Poro útočí

Náboženskí predstavitelia prvý raz zaútočili v dedine blízko Koindu, kde niekoľko mužov študovalo Bibliu a pravidelne chodilo na zhromaždenia. Ako väčšina mužov z kmeňa Kisiov, aj oni patrili do tajnej spoločnosti Poro, presiaknutej špiritizmom. James Mensah, ktorý absolvoval školu Gileád a slúžil aj v Sierre Leone, si spomína: „Keď záujemcovia odmietli zúčastňovať sa démonických obradov, vodcu spoločnosti Poro to rozzúrilo. Na jeho stranu sa pridali aj ďalší a spolu s ním záujemcov zbili, obrali ich o majetok, spálili im domy, poviazali ich reťazami a nechali ich v buši, aby zomreli od hladu. Členov spoločnosti huckal aj miestny náčelník. No útok záujemcov nezlomil.“

Keď bratia na polícii v Koindu oznámili, čo sa stalo, vodca, jeho komplici i náčelník skončili vo väzení. Boli vypočúvaní a dostali prísne pokarhanie, pričom náčelník bol takmer na rok zbavený úradu. Správa o tomto právnom víťazstve sa rozšírila široko-ďaleko a mnohí noví sa osmelili chodiť na zhromaždenia. Náčelník časom zmenil postoj a začal sa zaujímať o pravdu. Keď sa v jeho oblasti konal krajský zjazd, ubytoval u seba delegátov a dokonca bratom venoval veľkú kravu.

Ďalší poprední členovia spoločnosti Poro vyskúšali inú formu útoku: zákerne „vytvárali ťažkosti prostredníctvom rozhodnutí“. (Žalm 94:20) Politici, ktorí patrili do spoločnosti Poro, predložili v parlamente návrh zakázať činnosť Jehovových svedkov. „No náčelník sa nás zastal a pred všetkými vyhlásil, že už dva roky s nami študuje,“ hovorí Charles Chappell. „Dodal, že naša organizácia sa absolútne nezapája do politiky, ale vzdeláva ľudí a zvyšuje ich morálne povedomie. Potom vyjadril nádej, že aj on sa jedného dňa stane svedkom. Keď mu podržal stranu ďalší člen parlamentu, ktorý kedysi tiež študoval, návrh bol zamietnutý.“

Keď sa niekto rozhodol opustiť tajnú spoločnosť, postavila sa proti nemu celá rodina. Napríklad Jonathan Sellu, tínedžer z Koindu, mal v rodine štyri generácie kňazov džudžu. Odmalička ho viedli k tomu, že raz sa aj on stane takým kňazom. Keď začal študovať Bibliu, prestal sa zapájať do špiritistických obradov a prinášať obete. Narazil však na silný odpor rodiny. Nedovolili mu ďalej chodiť do školy, a keď išiel na zhromaždenie, nedali sa mu najesť. „Nech si ťa Boh kŕmi!“ hovorili mu pohŕdavo. No Jonathan sa nedal odradiť. A nehladoval. Navyše sa naučil čítať a písať a neskôr sa stal pravidelným priekopníkom. Na jeho veľkú radosť prijala pravdu aj jeho mama.

Pokrok v ďalších častiach krajiny

V roku 1960 už existovali zbory a izolované skupiny v mestách Bo, Freetown, Kissy, Koindu, Lunsar, Magburaka, Makeni, Moyamba, Port Loko, Waterloo i v Kabale na severe. V tom roku počet zvestovateľov prudko vzrástol zo 182 na 282. Rozrastajúcim sa zborom prišli pomôcť mnohí zvláštni priekopníci z Ghany a Nigérie.

Väčšina nových bratov a sestier patrila buď ku Kriom, ktorí žili vo Freetowne a jeho okolí, alebo ku Kisiom, ktorí žili vo Východnej provincii. Ale na dobré posolstvo zareagovali aj ľudia z iných kmeňov a etnických skupín. Napríklad na severe to boli Kurankovia, Limbovia a Temnovia a na juhu Mendovia.

V roku 1961 zbor Freetown-východ zasvätil sálu Kráľovstva. Neskôr zasvätil sálu Kráľovstva zbor v Koindu. Bola z nepálených tehál, mala kapacitu 300 miest a mohla slúžiť aj ako zjazdová sála. Krátko nato sa 40 starší zúčastnili školy služby Kráľovstva, ktorá sa v Sierre Leone konala prvýkrát. Tento výnimočný rok bratia zavŕšili kampaňou s Prekladom nového sveta Svätých písiem, ktorá priniesla vynikajúce výsledky.

Nebolo pochýb, že Jehova svoj ľud požehnáva. Dňa 28. júla 1962 vláda Sierry Leone oficiálne zaregistrovala Medzinárodné združenie Bádateľov Biblie, právnu korporáciu, ktorá slúži Jehovovým svedkom v mnohých krajinách.

Začiatky diela v Guinei

Pozrime sa teraz do susednej Guiney (kedysi Francúzska Guinea). Pred rokom 1958 sa dobré posolstvo dostávalo do Guiney len prostredníctvom niekoľkých zvestovateľov, ktorí tadiaľ prechádzali a cestou vydávali svedectvo. Guinea však bola francúzskou kolóniou a francúzske koloniálne úrady boli proti našej činnosti. No v roku 1958 Guinea odmietla francúzsku nadvládu a stala sa samostatnou republikou. Vydávaniu svedectva začalo svitať na lepšie časy.

Ešte v tom roku sem prišiel brat Manuel Diogo, ktorý hovoril po francúzsky a pochádzal z Dahome (dnes Benin). Mal niečo po tridsiatke a zamestnal sa v bauxitovej bani v meste Fria, ktoré leží asi 80 kilometrov severne od hlavného mesta Konakry. Horel túžbou zvestovať v tomto nedotknutom obvode, a preto poslal francúzskej odbočke list, v ktorom žiadal o literatúru a pomoc zvláštnych priekopníkov. Na záver napísal: „Modlím sa k Jehovovi, aby našu prácu požehnal, lebo je tu obrovský záujem.“

Bratia z francúzskej odbočky mu poslali povzbudzujúci list a poprosili ho, aby zostal v Guinei tak dlho, ako bude môcť. Postarali sa tiež, aby ho v službe školil jeden zvláštny priekopník. Manuela toto povzbudenie veľmi obohatilo a vo Frii horlivo zvestoval až do svojej smrti v roku 1968.

Keď v roku 1960 prišiel do Konakry zónový dozorca Wilfred Gooch, zistil, že tam slúžia ďalší dvaja africkí bratia. Navrhol, aby sa o Guineu starala odbočka v Sierre Leone, nie vo Francúzsku. A tak sa 1. marca 1961 aj stalo. O mesiac vznikol v Konakry prvý zbor.

Duchovné svetlo preniká do dažďového lesa

Dobré posolstvo sa rozšírilo aj do južnej časti Guiney. Falla Gbondo, ktorý žil v Libérii a pochádza z kmeňa Kisiov, sa vrátil do svojej dediny Fodédou, asi 13 kilometrov západne od Guékédou. Doniesol si so sebou knihu Od strateného raja k raju znovuzískanému. Hoci nevedel čítať, dokázal svojim súkmeňovcom veľa vysvetliť pomocou obrázkov. Spomína si: „Pomocou tejto knihy sa rozprúdilo veľa rozhovorov. Ľudia jej hovorili ‚kniha o Adamovi a Eve‘.“

Falla sa potom vrátil do Libérie. Dal sa pokrstiť a neskôr bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka. Dvakrát do mesiaca chodieval do Fodédou študovať asi s 30 ľuďmi. Zanedlho sa k nemu pripojil Borbor Seysey, zvláštny priekopník z Libérie, ktorý bol tiež z kmeňa Kisiov. Založili skupinu aj v Guékédou a z oboch skupín neskôr vznikli zbory.

Pravdu prijímalo čoraz viac Kisiov a tamojší náčelníci si nemohli nevšimnúť ich dobré správanie. Svedkovia usilovne pracovali, boli čestní a v dedinách vytvárali pokojnú atmosféru. A tak keď bratia žiadali o povolenie postaviť vo Fodédou sálu Kráľovstva, náčelníci im bez váhania dali trojhektárový pozemok. Začiatkom roka 1964 na ňom vyrástla prvá sála Kráľovstva v Guinei.

Nepokoje v Konakry

Situácia v Konakry sa medzičasom vyhrocovala. Pre politické nepokoje začali byť cudzinci pre vládu nepohodlní. Štyria misionári nedostali povolenie na dlhodobý pobyt a boli deportovaní. Dvaja bratia z Ghany boli na základe falošných obvinení zatknutí a takmer dva mesiace strávili vo väzení.

Jedného z nich, Emmanuela Awusu-Ansaha, krátko po prepustení znovu zatkli a držali v hrozných podmienkach. Zo špinavej cely napísal: „Duchovne som na tom dobre, ale telesne nie. Stále mám horúčku. No aj tak sa mi darí zvestovať. Minulý mesiac som venoval službe 67 hodín a zvestujú tu so mnou aj dvaja záujemcovia.“ Jeden z nich sa dal pokrstiť. Brata Awusu-Ansaha po piatich mesiacoch prepustili a deportovali do Sierry Leone. V Konakry zostal iba jeden zvestovateľ.

V roku 1969, keď už bola politická situácia trochu pokojnejšia, prišli do Konakry zvláštni priekopníci. Úrady bratom povolili sálu Kráľovstva aj s nápisom. Zakrátko už pravidelne chodilo na zhromaždenia asi 30 záujemcov.

Bratia boli spočiatku obozretní, lebo im stále hrozilo zatknutie. No časom sa osmelili a začali zvestovať vo väčšej miere. V roku 1973 tento malý zbor rozšíril 6 000 traktátov. Neskôr ponúkali časopisy aj v inštitúciách a obchodných centrách. Vládni predstavitelia i verejnosť čoraz lepšie chápali našu činnosť a viac si ju vážili. Všetky tieto trpezlivé, neúnavné snahy boli korunované úspechom 15. decembra 1993, keď bolo zákonne zaregistrované „Kresťanské združenie Jehovových svedkov v Guinei“.