1945 – 1990: „Mnohí sú privádzaní k spravodlivosti“ ​(Dan. 12:3) (2. časť)

Úcta k manželstvu ako k Božiemu daru

Ako sa William Nushy oboznamoval s novým prostredím, všimol si, že nie všetci zvestovatelia sa riadia Jehovovými normami týkajúcimi sa manželstva. Niektoré dvojice žili spolu bez toho, aby svoj zväzok zaregistrovali na úrade. Iní sa riadili miestnym zvykom, podľa ktorého sa manželstvo má uzavrieť až vtedy, keď žena otehotnie, aby bolo isté, že manželstvo bude plodné.

Preto v máji 1953 poslala odbočka do každého zboru list, v ktorom jasne vysvetlila, aký je biblický pohľad na manželstvo. (1. Mojž. 2:24; Rim. 13:1; Hebr. 13:4) Dvojice dostali čas na zaregistrovanie manželstva s tým, že keby to neurobili, museli by byť zo zboru vylúčené. (1. Kor. 5:11, 13)

Väčšina zvestovateľov sa tejto úprave potešila. No niektorým sa nezdala potrebná. Chceli si robiť veci po svojom, a tak opustili Jehovovu organizáciu. Z dvoch zborov odišla viac ako polovica zvestovateľov. Avšak tí, ktorí zostali verní, sa pustili do služby Jehovovi s ešte väčšou horlivosťou, čo bol jasný dôkaz, že im Jehova žehná.

Bratom sa po mnohých peripetiách podarilo na úradoch vybaviť, aby sála Kráľovstva vo Freetowne mohla slúžiť aj ako sobášna sieň. Tretieho septembra 1954 tu bratia oficiálne zosobášili prvých manželov. Neskôr úrady umožnili spôsobilým bratom uzatvárať manželstvá v siedmich oblastiach krajiny. Vďaka tomu mohli viacerí záujemcovia legalizovať svoje manželstvo a byť tak spôsobilí stať sa zvestovateľmi dobrého posolstva.

Aj mnohí záujemcovia, ktorí mali viac manželiek, podnikli kroky, aby spĺňali Božie normy. Samuel Cooper, ktorý dnes žije v meste Bonthe, rozpráva: „V roku 1957 som začal so svojimi dvoma manželkami chodiť na zhromaždenia a zanedlho som sa prihlásil do teokratickej školy. Raz som dostal za úlohu rozobrať pohľad kresťanov na manželstvo. Pri príprave som si uvedomil, že svoju druhú manželku musím poslať preč. Keď som o tom povedal príbuzným, všetci boli proti. Veď mi porodila dieťa, zatiaľ čo moja prvá manželka bola neplodná. Ja som si však stál za tým, že sa budem držať biblických zásad. Keď sa moja druhá manželka vrátila k rodine, na moje prekvapenie mi moja prvá manželka začala rodiť deti. Teraz mám päť detí od manželky, ktorá bola kedysi neplodná!“

Honoré Kamano, ktorý býval v susednej Guinei, mal tri manželky. Keď poslal preč druhú a tretiu manželku, na jeho prvú manželku to tak zapôsobilo, že začala brať pravdu vážnejšie. A hoci bola jedna z manželiek, ktoré poslal preč, veľmi sklamaná, obdivovala, ako veľmi si Honoré váži biblické zásady. Požiadala, aby s ňou niekto študoval Bibliu, a neskôr oddala svoj život Jehovovi.

Dnes majú Jehovovi svedkovia v Sierre Leone a Guinei povesť ľudí, ktorí majú manželstvo v úcte. Ich vernosť manželským partnerom zdobí Božie učenie a prináša chválu Jehovovi, Pôvodcovi manželstva. (Mat. 19:4–6; Tít. 2:10)

Rozkol vo Freetowne

V roku 1956 prišli do Freetownu ďalší dvaja absolventi školy Gileád, Charles a Reva Chappellovci. Cestou do misionárskeho domova ich zarazila obrovská reklama na biblickú prednášku v sále Wilberforce Memorial Hall. „Mal ju mať C. N. D. Jones, zástupca ‚Kongregácie Jehovových svedkov‘,“ spomína si Charles.

Jones tvrdil, že je pomazaný, a bol vodcom skupiny, ktorá sa už dávnejšie odštiepila od freetownského zboru. Táto skupina o sebe tvrdila, že sú „pravými“ Jehovovými svedkami. O misionároch a tých, ktorí verne podporovali zástupcov organizácie, hovorili ako o „podvodníkoch“ a „kovbojoch z Gileádu“.

Situácia sa vyhrotila, keď boli Jones a niekoľkí jeho podporovatelia vylúčení. Charles to približuje: „Niektorých bratov, ktorí boli radi, že sa proti odštiepencom nepodnikajú žiadne kroky, tento oznam zaskočil. A našli sa medzi nimi aj takí, čo si svoju nespokojnosť nenechali pre seba. Spolu s ďalšími sa s vylúčenými vzbúrencami stretávali a snažili sa narúšať zhromaždenia a službu. Na zhromaždeniach spolu sedávali v takzvanom rade rebelantov. Väčšina z nich časom odpadla od pravdy. No niektorí sa spamätali a znovu sa horlivo zapojili do služby.“

Keďže väčšina bratov zostala Jehovovi verná, Boží duch mohol ďalej voľne pôsobiť. Harry Arnott, ktorý nasledujúci rok navštívil Freetown ako zónový dozorca, vo svojej správe napísal: „V Sierre Leone je to po niekoľkých rokoch prvý významný vzrast. Zdá sa, že sa môžeme tešiť na ďalší pozitívny vývoj.“

Vyučovanie Kisiov

Krátko po návšteve brata Arnotta dostal Charles Chappell list od brata zo susednej Libérie. Tento brat patril do kmeňa Kisiov, ktorí žijú v horách a údoliach na hraniciach Sierry Leone, Libérie a Guiney, a chcel začať zvestovať medzi svojimi súkmeňovcami v Sierre Leone. Zdalo sa, že veľa Kisiov chcelo porozumieť Biblii.

Keďže väčšina z nich bola negramotná, v meste Koindu sa organizovali kurzy čítania a písania, kde sa mohli dozvedieť základné pravdy z Biblie. Prihlásili sa stovky študentov. Charles si spomína: „Netrvalo dlho a v skupine bolo 5 nových zvestovateľov, potom 10, 15, 20. Prijímali pravdu tak rýchlo, že som si kládol otázku, či to myslia vážne. Ale moje pochybnosti boli neopodstatnené. Väčšinou to boli ľudia, ktorí mali nielen silnú vieru, ale aj veľkú horlivosť.“

Títo noví, horliví zvestovatelia zakrátko oznamovali dobré posolstvo aj v okolí Koindu a zašli až do susednej Guiney. Celé hodiny chodili po kopcoch a zvestovali v odľahlých usadlostiach a dedinách. „Týždne, ba niekedy až mesiace sme nezačuli zvuk motora,“ hovorí Eleazar Onwudiwe, ktorý v tom čase slúžil ako krajský dozorca.

Kisijskí zvestovatelia rozsievali semená Kráľovstva a zalievali ich a Boh dával vzrast. (1. Kor. 3:7) Keď sa jeden nevidiaci mladý muž dopočul o pravde, naučil sa naspamäť celú 32-stranovú brožúrku „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“. Mnohých udivovalo, ako si v službe a na biblických štúdiách, ktoré viedol, dokázal vybaviť hociktorý odsek. Pravdu prijala aj jedna nepočujúca žena. Keď jej švagriná videla, aké obrovské zmeny v živote urobila, začala chodiť na zhromaždenia, hoci to znamenalo zakaždým prejsť pešo viac ako 10 kilometrov.

Zvestovanie medzi Kisiami sa stretlo s nevídaným ohlasom. Vznikol nový zbor a neskôr ďalší. Asi 30 zvestovateľov sa prihlásilo do priekopníckej služby. Biblická pravda zaujala aj náčelníka mesta Koindu. Neskôr sa rozhodol venovať pozemok na sálu Kráľovstva. Keď na krajský zjazd v meste Kailahun prišlo vyše 500 ľudí, bol vytvorený zbor aj tam. Onedlho bola polovica Jehovových svedkov v Sierre Leone z kmeňa Kisiov. A tento kmeň pritom netvorí ani dve percentá celkového počtu obyvateľstva!

Z tohto pokroku sa však netešil každý. Svedkovia boli tŕňom v oku najmä náboženským predstaviteľom Kisiov, ktorí sa báli o moc. Naplnení žiarlivosťou boli odhodlaní túto „hrozbu“ potlačiť. Otázka bola len, ako zaútočia a kedy.