Kolegianti — odlišní, lebo študovali Bibliu

Počuli ste už o kolegiantoch?

Táto malá holandská náboženská skupina v 17. storočí bola odlišná od uznávaných cirkví tej doby. Ako vznikla a čo sa od nej môžeme naučiť? Aby sme si mohli na to odpovedať, zacestujme si teraz v čase do minulosti.

V ROKU 1587 prišiel do Amsterdamu Jacobus Arminius (alebo Jacob Harmensen). Nemal problém nájsť si prácu, lebo jeho osobné údaje boli pôsobivé. Vo veku 21 rokov sa stal absolventom holandskej Leidenskej univerzity. Potom strávil šesť rokov vo Švajčiarsku a študoval teológiu u Théodora de Bèza, nástupcu protestantského reformátora Jána Kalvína. Nie div, že protestanti v Amsterdame s radosťou ustanovili 27-ročného Arminia za jedného zo svojich pastorov! O niekoľko rokov však mnohí členovia cirkvi svoje rozhodnutie oľutovali. Prečo?

Sporná otázka predurčenia

Krátko po tom, čo Arminius prvý raz vystúpil na kazateľnici, medzi amsterdamskými protestantmi vznikol rozkol. Príčinou bola náuka o predurčení. Táto náuka tvorila jadro kalvinizmu, ale niektorí členovia cirkvi sa domnievali, že Boh, ktorý niektorých predurčil na spásu a iných na zatratenie, je krutý a nespravodlivý. Kalvinisti očakávali, že Arminius ako žiak Bèza týchto disidentov napraví. No Arminius sa na zdesenie kalvinistov pridal k disidentom. Do roku 1593 sa tento spor rozrástol natoľko, že rozdelil protestantov v meste na dve skupiny — na tých, ktorí náuku o predurčení podporovali, a na tých, ktorí ju zamietali, čiže umiernených.

V priebehu niekoľkých rokov sa tento miestny spor zmenil na celonárodnú protestantskú schizmu. Napokon bola v novembri 1618 pripravená pôda na rozhodujúci boj. Kalvinisti, podporovaní vojskom a verejnou mienkou, predvolali disidentov (vtedy ich nazývali remonštrantmia) na národnú radu, protestantskú synodu v Dordrechte. Na konci stretnutia dostali všetci remonštrantskí duchovní možnosť vybrať si: buď podpíšu dokument, že už nikdy nebudú kázať, alebo opustia krajinu. Väčšina sa rozhodla odísť. Kazateľnice, ktoré opustili remonštrantskí duchovní, zaujali striktní kalvinisti. Kalvinizmus zvíťazil — aspoň tak dúfala synoda.

Zrod a rast kolegiantov

Tak ako na mnohých iných miestach, aj remonštrantský zbor v dedine Warmond pri Leidene prišiel o svojho pastora. No na rozdiel od iných tento zbor neprijal náhradníka schváleného synodou. Niektorí členovia zboru odmietli dokonca aj jedného remonštrantského duchovného, ktorý sa v roku 1620 napriek hrozbe smrti vrátil do Warmondu, aby sa staral o zbor. Títo členovia začali v tajnosti, bez pomoci akéhokoľvek duchovného, usporadúvať vlastné náboženské zhromaždenia. Neskôr boli tieto zhromaždenia nazvané kolégiami a tí, čo ich navštevovali, boli kolegianti.

Hoci kolegianti vznikli skôr vplyvom okolností ako na základe zásad, táto situácia sa čoskoro zmenila. Člen zboru Gijsbert van der Kodde tvrdil, že keď sa skupina stretáva bez dozoru duchovných, viac sa približuje k tomu, čo je v Biblii, a k tomu, čo robili raní kresťania, ako uznávané cirkvi. Povedal, že trieda duchovenstva bola vytvorená až po smrti apoštolov, aby vzniklo pracovné miesto pre mužov, ktorým sa nechcelo učiť remeslu.

V roku 1621 van der Kodde a rovnako zmýšľajúci členovia začali usporadúvať svoje stretnutia vo vedľajšej dedine Rijnsburg.b O niekoľko rokov, keď náboženské prenasledovanie ustúpilo tolerancii, sa povesť kolegiantských stretnutí rozšírila po celej krajine a priťahovala „vtáky rôzneho peria,“ ako to vyjadril historik Siegfried Zilverberg. Boli tam remonštranti, mennoniti, sociniáni, či dokonca teológovia. Niektorí boli sedliaci. Iní boli básnici, tlačiari, lekári a remeselníci. S hnutím sympatizoval aj filozof Spinoza (Benedictus de Spinoza), pedagóg Jan Amos Komenský a tiež známy maliar Rembrandt van Rijn. Odlišné predstavy, ktoré si títo pobožní ľudia so sebou priniesli, ovplyvnili vývoj učenia kolegiantov.

Po roku 1640 sa táto dynamická skupina rýchlo rozrastala. Kolégiá vznikali v Rotterdame, Amsterdame, Leeuwardene a ďalších mestách. Profesor dejín Andrew C. Fix poznamenáva, že medzi rokmi 1650 a 1700 „kolegianti... prerástli do jednej z najvýznamnejších a najvplyvnejších náboženských skupín v Holandsku 17. storočia“.

Učenie kolegiantov

Keďže rozum, tolerancia a slobodné vyjadrovanie boli charakteristickými črtami kolegiantského hnutia, jednotliví kolegianti mohli slobodne zastávať rôzne názory. No predsa ich spájali niektoré spoločné postoje. Napríklad všetci kolegianti si uvedomovali dôležitosť osobného štúdia Biblie. Každý člen, napísal jeden kolegiant, by mal „skúmať sám a nemal by nadobúdať poznanie Boha cez iného [človeka]“. A tým sa aj riadili. Podľa cirkevného historika z 19. storočia Jacoba C. van Sleeho kolegianti mali väčšie biblické poznanie ako iné náboženské skupiny tej doby. Dokonca aj odporcovia chválili kolegiantov za ich šikovnosť v používaní Biblie.

Avšak čím viac kolegianti študovali Bibliu, tým viac získavali také presvedčenie, ktoré sa odlišovalo od náuk cirkví hlavného prúdu. Zdroje, ktoré sú datované do 17. až 20. storočia, opisujú niektoré znaky ich učenia:

Raná cirkev. Kolegiant a teológ Adam Boreel v roku 1644 napísal, že keď sa raná cirkev zapojila v čase cisára Konštantína do politiky, porušila tým svoju zmluvu s Kristom a stratila inšpiráciu svätým duchom. Dodal, že následkom toho sa až do jeho doby množia a pretrvávajú falošné náuky.

Reformácia. Reformácia v 16. storočí vedená Lutherom, Kalvínom a ďalšími nezašla v reformovaní cirkvi dostatočne ďaleko. Podľa významného kolegianta a lekára Galena Abrahamsza (1622–1706) reformácia náboženskú situáciu dokonca ešte zhoršila tým, že roznietila spory a nenávisť. Pravá reforma by mala zmeniť srdce a to sa reformácii nepodarilo.

Cirkev a duchovenstvo. Hlavné cirkvi sú skazené, svetské a nemajú božskú autoritu. Každý, kto berie náboženstvo vážne, nemôže urobiť nič lepšie ako odísť z cirkvi, do ktorej patrí, aby sa nestal spoluvinníkom v jej hriechoch. Úrad duchovného bol podľa kolegiantov v rozpore s Písmami a bol „škodlivý pre duchovné blaho kresťanského zboru“.

Kráľovstvo a Raj. Jeden zo zakladateľov amsterdamského kolégia, Daniel de Breen (1594–1664), napísal, že Kristovo Kráľovstvo nie je duchovným kráľovstvom prebývajúcim v srdci človeka. Učiteľ Jacob Ostens, kolegiant z Rotterdamu, povedal, že „patriarchovia sa tešili na splnenie pozemských sľubov“. Aj kolegianti očakávali čas, keď zem bude premenená na raj.

Trojica. Niektorí významní kolegianti, ovplyvnení sociniánskymi náukami, zavrhovali Trojicu.c Napríklad Daniel Zwicker (1621–1678) napísal, že každá náuka v rozpore s rozumom, ako je napríklad Trojica, je „nepravdepodobná a falošná“. V roku 1694 vyšiel preklad Biblie, ktorý urobil kolegiant Reijnier Rooleeuw. Posledné slová v Jánovi 1:1 v ňom zneli takto: „A slovo bolo bohom.“ Naproti tomu ortodoxný preklad hovoril: „A slovo bolo Bohom.“d

Týždenné zhromaždenia

Hoci kolegianti neboli celkom jednotní, pokiaľ ide o to, čomu verili, ich kolégiá v rôznych mestách fungovali veľmi podobne. Historik van Slee uvádza, že v raných dňoch kolegiantského hnutia ich stretnutia neboli takmer vôbec vopred pripravené. Kolegianti sa na základe slov apoštola Pavla o potrebe ,prorokovania‘ nazdávali, že všetci mužskí členovia môžu voľne hovoriť ku kolégiu. (1. Korinťanom 14:1, 3, 26) Preto tieto stretnutia často trvali dlho do noci a niektorí prítomní na nich „tvrdo zaspali“.

Neskôr začali byť stretnutia lepšie organizované. Kolegianti sa stretávali nielen v nedeľu, ale aj večer v priebehu týždňa. Aby sa rečník i celý zbor mohli vopred pripraviť na všetky zhromaždenia v roku, kolegianti vydávali tlačený program. Boli v ňom uvedené biblické verše, ktoré sa mali rozoberať, a tiež iniciálky rečníkov. Zhromaždenie sa začínalo piesňou a modlitbou a potom rečník vysvetľoval biblické verše. Keď skončil, požiadal mužov, aby sa vyjadrili o rozoberanej téme. Druhý rečník potom ukázal uplatnenie rozoberaných veršov. Zhromaždenie sa skončilo modlitbou a piesňou.

Kolegianti v meste Harlingen v provincii Friesland mali neobvyklý spôsob, ako zabezpečiť, aby zhromaždenia prebiehali podľa časového plánu. Rečník, ktorý hovoril dlhšie, ako mal, musel zaplatiť malú pokutu.

Celonárodné zhromaždenia

Kolegianti tiež cítili, že sú potrebné aj väčšie zhromaždenia. A tak od roku 1640 kolegianti z celej krajiny cestovali dvakrát do roka (na jar a v lete) do Rijnsburgu. Tieto zhromaždenia, ako napísal historik Fix, im umožnili „zoznámiť sa s predstavami, pocitmi, názormi a činnosťou ich bratov zblízka a zďaleka“.

Niektorí kolegianti, ktorí navštevovali tieto stretnutia, si od dedinčanov prenajímali izby, zatiaľ čo iní sa ubytovali v Groote Huis čiže vo Veľkom dome, rezidencii s 30 miestnosťami, ktorú vlastnili kolegianti. Servírovalo sa tu spoločné jedlo pre 60 až 70 ľudí. Po obede sa návštevníci mohli poprechádzať vo veľkej záhrade rezidencie a tešiť sa z ‚Božích diel, tichých rozhovorov alebo z chvíľ rozjímania‘.

Hoci nie všetci kolegianti považovali krst za potrebný, mnohí áno. A tak krst sa stal charakteristickou črtou ich veľkých zhromaždení. Historik van Slee hovorí, že obrad obyčajne prebiehal v sobotu dopoludnia. Po piesni a modlitbe nasledovala prednáška o potrebe krstu. Potom rečník vyzval dospelých, ktorí sa chceli dať pokrstiť, aby vyznali svoju vieru asi takýmito slovami: „Verím, že Ježiš Kristus je Synom živého Boha.“ Prednáška sa skončila modlitbou a potom všetci prítomní prešli k bazénu na krst, kde boli svedkami toho, ako si muži a ženy kľakli v bazéne, takže voda im siahala po plecia. Krstiteľ potom pomaly posunul hlavu nového veriaceho dopredu a pod vodu. Po obrade sa všetci vrátili na svoje miesta a vypočuli si ďalšiu prednášku.

V sobotu popoludní o piatej sa začalo samotné zhromaždenie krátkym čítaním Biblie, piesňou a modlitbou. Aby sa nestalo, že bude chýbať rečník, kolégiá z Rotterdamu, Leidenu, Amsterdamu a z provincie Severné Holandsko sa striedali v zabezpečovaní rečníkov na každý zjazd. Nedeľné dopoludnie bolo vyhradené sláveniu Pánovej večere. Po prednáške, modlitbe a piesni muži a potom ženy jedli z chleba a pili z vína. V nedeľu večer nasledovali ďalšie prednášky a v pondelok ráno sa ešte raz všetci zhromaždili na záverečný prejav. Väčšina prejavov na týchto zjazdoch, poznamenáva van Slee, mala praktický charakter a zdôrazňovalo sa v nich viac uplatnenie ako výklad.

Dedina Rijnsburg vítala tieto zhromaždenia s radosťou. Jeden pozorovateľ z 18. storočia napísal, že príliv cudzích ľudí, ktorí dosť veľa skonzumovali, bol pre dedinu zdrojom značných príjmov. Okrem toho, kolegianti darovali po každom zjazde určitú peňažnú sumu rijnsburským chudobným. Dedina nepochybne pociťovala stratu, keď sa tieto zhromaždenia v roku 1787 prestali organizovať. Kolegiantské hnutie potom zaniklo. Ale prečo?

Prečo toto hnutie zaniklo

Koncom 17. storočia vznikol medzi kolegiantmi spor týkajúci sa úlohy rozumu v náboženstve. Niektorí kolegianti sa domnievali, že ľudské úvahy by mali mať prednosť pred božským zjavením, s čím iní nesúhlasili. Tento spor nakoniec kolegiantské hnutie úplne rozdelil. Až keď zomreli hlavní obhajcovia názorov z obidvoch strán tohto sporu, kolegianti sa opäť zjednotili. No po tejto schizme hnutie „už nikdy nebolo také ako predtým,“ hovorí historik Fix.

K úpadku kolegiantov prispela aj stále väčšia tolerancia v protestantských cirkvách 18. storočia. Keď kolegiantské zásady rozumu a tolerancie začali byť v spoločnosti všeobecne viac prijímané, „kedysi osamelé svetlo kolegiantizmu zaniklo v jasnom úsvite osvietenstva“. Koncom 18. storočia väčšina kolegiantov splynula s mennonitmi a inými náboženskými skupinami.

Keďže kolegianti sa vo svojom hnutí nesústreďovali na jednotu myslenia, existovalo toľko rôznych názorov, koľko bolo kolegiantov. Uvedomovali si to, a preto netvrdili, že sú „spojení... rovnakým spôsobom myslenia,“ k čomu apoštol Pavol nabádal kresťanov. (1. Korinťanom 1:10) Kolegianti sa však zároveň tešili na čas, keď sa základné kresťanské učenie, ako je napríklad jednota myslenia, stane skutočnosťou.

Keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že v čase kolegiantov sa ešte nerozhojnilo pravé poznanie, táto skupina dala mnohým dnešným náboženstvám príklad, ktorý by si mali všimnúť. (Porovnaj Daniela 12:4.) Ich zdôrazňovanie potreby štúdia Biblie bolo v súlade s radou apoštola Pavla: „Uistite sa o všetkom.“ (1. Tesaloničanom 5:21) Z osobného štúdia Biblie sa Jacobus Arminius a iní dozvedeli, že niektoré dlhoročné náboženské náuky a zvyky vôbec nie sú založené na Biblii. Keď si tento fakt uvedomili, mali odvahu odlišovať sa od všeobecne uznávaného náboženstva. Urobili by ste to isté?

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Rembrandt van Rijn

[Obrázky na strane 26]

Dedina Warmond, kde kolegianti začínali, a rieka De Vliet, kde prebiehali krsty

[Prameň ilustrácie na strane 23]

Pozadie: S láskavým dovolením American Bible Society Library, New York