Nič nie je lepšie ako pravda

Rozpráva G. N. Van Der Bijl

V júni 1941 som bol odovzdaný gestapu a zobrali ma do koncentračného tábora Sachsenhausen neďaleko Berlína v Nemecku. Tam som bol ako väzeň číslo 38190 až do neslávne známeho pochodu smrti v apríli 1945. Ale skôr ako opíšem tieto udalosti, dovoľte mi vysvetliť, ako som sa stal väzňom.

NARODIL som sa v Rotterdame v Holandsku krátko po začiatku prvej svetovej vojny v roku 1914. Otec pracoval pri železnici a náš malý byt sa nachádzal blízko železničnej trate. Do konca vojny v roku 1918 som videl, ako tadiaľ prehrmelo mnoho takzvaných sanitných vlakov. Nepochybne boli plné ranených vojakov, ktorých viezli domov z frontu.

Keď som mal 12 rokov, odišiel som zo školy a začal som pracovať. Po ôsmich rokoch som sa zamestnal ako stevard na palube osobnej lode a nasledujúce štyri roky som sa plavil medzi Holandskom a Spojenými štátmi.

Keď sme v lete 1939 kotvili v prístave v New Yorku, bola tu hrozba ďalšej vojny. Preto keď prišiel na palubu našej lode jeden muž a ponúkol mi knihu Vláda, ktorá hovorila o nejakej spravodlivej vláde, rád som ju prijal. Po návrate do Rotterdamu som si začal hľadať prácu na súši, pretože život na mori sa už viac nezdal bezpečný. Dňa 1. septembra Nemecko napadlo Poľsko a národy boli vtiahnuté do druhej svetovej vojny.

Spoznávam biblickú pravdu

Jednu nedeľu doobeda v marci 1940 som bol na návšteve u môjho ženatého brata, keď zazvonil pri dverách jeden Jehovov svedok. Povedal som mu, že už mám knihu Vláda, a opýtal som sa ho na nebo a na to, kto tam pôjde. Dostal som takú jasnú a rozumnú odpoveď, že som si povedal: ‚Toto je pravda.‘ Dal som mu svoju adresu a pozval som ho, aby ma navštívil u mňa doma.

Už po troch návštevách, na ktorých sme do hĺbky rozoberali Bibliu, som začal sprevádzať tohto svedka pri kázaní z domu do domu. Keď sme sa dostali do obvodu, ukázal mi, kde mám začať, a išiel som sám. Takto sa v tých dňoch mnohí noví oboznamovali s kazateľským dielom. Poradil mi, že mám byť vždy vnútri na chodbe, keď ponúkam literatúru, aby ma nevideli na ulici. V prvých dňoch vojny bola potrebná opatrnosť.

O tri týždne, 10. mája 1940, nemecká armáda napadla Holandsko a 29. mája ríšsky komisár Seyss-Inquart vyhlásil, že organizácia Jehovových svedkov je zakázaná. Stretávali sme sa len v malých skupinách a dbali sme na to, aby naše miesta zhromaždení zostali utajené. Zvlášť posilňujúce boli pre nás návštevy cestujúcich dozorcov.

Bol som silný fajčiar, a keď som svedkovi, ktorý so mnou študoval, ponúkol cigaretu a zistil som, že on nefajčí, povedal som: „Nikdy by som nemohol prestať fajčiť!“ Avšak krátko nato, keď som išiel po ulici, uvažoval som: ‚Ak mám byť svedkom, chcem byť pravým svedkom.‘ A už nikdy viac som nefajčil.

Zastávam sa pravdy

V júni 1940, ani nie tri mesiace po tom, čo som sa stretol s tým svedkom u môjho brata pri dverách, som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi a bol som pokrstený. O niekoľko mesiacov, v októbri 1940, som vstúpil do služby celým časom ako priekopník. V tom čase som dostal takzvané priekopnícke sako. Malo mnoho vreciek na knihy a brožúrky a dalo sa nosiť pod kabátom.

Prakticky od začiatku nemeckej okupácie sa po Jehovových svedkoch systematicky pátralo a boli zatýkaní. Raz dopoludnia vo februári 1941 som bol vo zvestovateľskej službe s niekoľkými ďalšími svedkami. Kým oni navštevovali ľudí na jednej strane bloku domov, ja som prepracovával druhú stranu bloku tak, aby sme sa potom stretli. Po čase som sa išiel pozrieť, čo ich zdržalo, a stretol som muža, ktorý sa ma opýtal: „Máte tiež nejaké takéto knižky?“

„Áno,“ odpovedal som. Nato ma zatkol a zobral ma na policajnú stanicu. Držali ma tam takmer štyri týždne. Väčšina dôstojníkov bola priateľská. Kým nebol niekto odovzdaný gestapu, mohol si zaistiť prepustenie jednoducho podpísaním písomného vyhlásenia, že už viac nebude rozširovať biblickú literatúru. Keď odo mňa žiadali, aby som podpísal takéto vyhlásenie, odpovedal som: „Aj keby ste mi ponúkli jeden či dva milióny guldenov, aj tak by som to nepodpísal.“

Ešte nejaký čas ma tam držali a potom ma odovzdali gestapu. Nato ma zobrali do koncentračného tábora Sachsenhausen v Nemecku.

Život v Sachsenhausene

Keď som v júni 1941 prišiel do Sachsenhausenu, bolo tam už okolo 150 svedkov — prevažne Nemcov. Nás nových väzňov dali v tábore do sektora zvaného izolačka. Tam nás naši kresťanskí bratia zobrali pod svoje krídla a pripravili nás na to, čo nás čaká. Po týždni tam boli dopravení ďalší svedkovia z Holandska. Najprv nám nariadili stáť na jednom mieste pred barakmi od siedmej hodiny ráno do šiestej hodiny večer. Niekedy museli väzni takto stáť každý deň počas celého týždňa alebo aj dlhšie.

Napriek drsnému zaobchádzaniu si bratia uvedomovali naliehavú potrebu zostať organizovaní a prijímať duchovnú výživu. Každý deň bol niekto poverený pripraviť si myšlienky o nejakom biblickom texte. Neskôr k nemu na dvore, kde sme mávali nástupy, pristupovali jednotliví svedkovia a vypočuli si, čo si pripravil. Nejakým spôsobom bola literatúra pravidelne vpašovaná do tábora a v skutočnosti každú nedeľu sme sa schádzali a študovali sme túto biblickú literatúru spolu.

Nejako bol do Sachsenhausenu vpašovaný aj výtlačok knihy Deti, ktorá bola vydaná v lete 1941 na zjazde v St. Louis v Spojených štátoch. Aby sme riziko, že knihu objavia a zničia, znížili na minimum, rozobrali sme ju a časti knihy kolovali medzi bratmi tak, že všetci sme sa mohli vystriedať a prečítať si ju.

Po krátkom čase správa tábora zistila, že konáme zhromaždenia. Preto boli svedkovia rozdelení a daní do rôznych barakov. To nám poskytlo vynikajúcu príležitosť kázať druhým väzňom a vďaka tomu mnohí Poliaci, Ukrajinci a ďalší prijali pravdu.

Nacisti vôbec netajili svoj zámer buď zlomiť, alebo zabiť Bibelforscher, ako boli nazývaní Jehovovi svedkovia. Preto na nás vyvíjali silný nátlak. Povedali nám, že môžeme byť prepustení, ak podpíšeme vyhlásenie, že sa zriekame svojej viery. Niektorí bratia začali zdôvodňovať: „Ak budem slobodný, môžem robiť viac v službe Jehovovi.“ Hoci to niekoľkí podpísali, väčšina bratov zostala napriek všetkej núdzi, pokorovaniu a zlému zaobchádzaniu verná. O niektorých z tých, čo sa dopustili kompromisu, sme už nikdy viac nepočuli. No našťastie iní sa neskôr spamätali a sú naďalej činnými svedkami.

Pravidelne sme boli nútení pozerať sa na to, ako sú väzni brutálne telesne trestaní, napríklad 25 ranami palicou. Raz sme sa mali pozerať na popravu štyroch mužov obesením. Také zážitky majú na človeka ozajstný vplyv. Jeden brat, vysoký, urastený muž, ktorý býval v tom istom baraku ako ja, mi povedal: „Predtým ako som sem prišiel, nezniesol som pohľad na krv bez toho, že by som v tom momente nezamdlel. Ale teraz som znecitlivel.“ No hoci sme azda znecitliveli, nestali sme sa bezcitnými. Musím povedať, že nikdy som našim prenasledovateľom neprial nič zlé ani som k nim necítil nenávisť.

Po nejakom čase práce s komandom (pracovná skupina) som bol prijatý do nemocnice s vysokou horúčkou. Jeden láskavý nórsky lekár a československý ošetrovateľ mi pomohli a ich láskavosť mi pravdepodobne zachránila život.

Pochod smrti

V apríli 1945 bolo jasné, že Nemecko vojnu prehralo. Západní spojenci rýchlo postupovali od západu a Sovieti od východu. Pre nacistov bolo nemožné pozabíjať státisíce ľudí v koncentračných táboroch a zbaviť sa ich tiel v priebehu niekoľkých dní bez toho, že by nezanechali po sebe žiadne stopy. Preto sa rozhodli, že chorých pozabíjajú a zostávajúcich väzňov presunú k najbližšiemu námornému prístavu. Plánovali nalodiť ich na lode a tie v mori potopiť.

Pochod približne 26 000 väzňov zo Sachsenhausenu sa začal v noci na 20. apríla. Skôr ako sme odišli z tábora, naši chorí bratia boli prepustení z nemocnice. Dostali sme káru, na ktorej mohli byť prevezení. Spolu nás bolo 230 zo šiestich rôznych krajín. Medzi chorými bol aj brat Arthur Winkler, ktorý značne prispel k rozmachu diela v Holandsku. My svedkovia sme boli na konci pochodu a stále sme sa navzájom povzbudzovali, aby sme vydržali ísť.

Na začiatku sme pochodovali 36 hodín bez prestávky. Ako som kráčal, v skutočnosti som zaspával od strašného utrpenia a únavy. Ale zaostať alebo oddýchnuť si neprichádzalo do úvahy, pretože človek tým riskoval, že ho dozorcovia zastrelia. V noci sme spali pod holým nebom v poli alebo v lese. Mali sme málo jedla alebo žiadne. Keď kŕče od hladu začali byť neznesiteľné, lízal som zubnú pastu, ktorú nám dal švédsky Červený kríž.

Raz, keď boli nemeckí dozorcovia zmätení, pretože nevedeli, kde sú ruské a americké vojská, táborili sme v lese štyri dni. Bolo to riadené božskou prozreteľnosťou, pretože vďaka tomu sme sa nedostali do Lübeckej zátoky načas, aby sme nastúpili na lode, ktoré nás mali odviezť do nášho vodného hrobu. Nakoniec po 12 dňoch a asi po 200-kilometrovom pochode sme sa dostali do Crivitzského lesa. Bolo to neďaleko Schwerinu, mesta vzdialeného asi 50 kilometrov od Lübecku.

Sovieti boli po pravej strane a Američania po ľavej. Podľa dunenia kanónov a nepretržitej streľby z pušiek sme vedeli, že sme blízko predných línií. Nemeckí dozorcovia podľahli panike; niektorí utiekli a ostatní si zamenili vojenské uniformy za väzenské šaty, ktoré zvliekli z mŕtvych, dúfajúc, že ich nespoznajú. Uprostred tohto zmätku sme sa my svedkovia zhromaždili a modlili sme sa o vedenie.

Zodpovední bratia rozhodli, že nasledujúci deň v raných hodinách by sme mali odísť a ísť smerom k americkým líniám. Hoci takmer polovica väzňov, ktorí sa vydali na pochod smrti, po ceste zomrela alebo bola zabitá, všetci svedkovia prežili.

Nejakí kanadskí vojaci ma odviezli do mesta Nijmegen, kde kedysi žila moja sestra. Ale keď som sa tam dostal, zistil som, že sa odsťahovala. Tak som sa vydal pešo do Rotterdamu. Našťastie sa mi po ceste jeden vodič súkromného vozidla ponúkol, že ma odvezie, a zobral ma priamo do cieľa mojej cesty.

Pravda je mojím životom

V ten istý deň, ako som prišiel do Rotterdamu, som opäť požiadal o priekopnícku prácu. O tri týždne som bol na mieste svojho pridelenia v meste Zutphen, kde som slúžil nasledujúceho jeden a pol roka. Za ten čas som znovu nadobudol určitú fyzickú silu. Potom som bol vymenovaný za krajského dozorcu, ako sa nazývajú cestujúci služobníci. O niekoľko mesiacov som bol pozvaný do Gileádu, biblickej školy Watchtower v South Lansingu v New Yorku. Po absolvovaní 12. triedy tejto školy som bol vo februári 1949 pridelený do Belgicka.

V Belgicku som slúžil v rôznych odvetviach služby vrátane takmer ôsmich rokov v kancelárii odbočky a desaťročí v službe cestujúceho dozorcu ako krajský i ako oblastný dozorca. V roku 1958 som sa oženil s Justine, ktorá sa stala mojou spoločníčkou pri práci cestujúceho dozorcu. Teraz, ako začínam pociťovať ťarchu svojich rokov, mám stále radosť, že som schopný aspoň v obmedzenej miere slúžiť ako zástupca cestujúceho dozorcu.

Keď sa obzriem späť na svoju službu, môžem pravdivo povedať: „Nič nie je lepšie ako pravda.“ Samozrejme, nebolo to vždy ľahké. Zistil som, že sa potrebujem učiť zo svojich chýb a nedostatkov. Preto keď sa rozprávam s mladými, často im hovorím: „Aj vy urobíte chyby a možno aj vážne zhrešíte, ale neluhajte v tej veci. Porozprávajte sa o tom so svojimi rodičmi alebo s niektorým starším a potom urobte potrebné úpravy.“

Počas takmer 50 rokov služby celým časom v Belgicku som mal výsadu vidieť tých, ktorých som kedysi poznal ako deti, slúžiť ako starších a krajských dozorcov. A videl som, ako počet približne 1700 hlásateľov Kráľovstva v tejto krajine vzrástol na viac ako 27 000.

Pýtam sa: „Mohol by byť požehnanejší spôsob života ako služba Jehovovi?“ Nikdy nebol, nie je a nikdy ani nebude. Modlím sa, aby nás s manželkou Jehova naďalej viedol a požehnával, aby sme mu mohli slúžiť večne.

[Obrázok na strane 26]

S manželkou krátko po našom sobáši v roku 1958