Jehova si počína lojálne
ROZPRÁVA PETER PALLISER
Bol december 1985. Keď sme pristávali na medzinárodnom letisku v Nairobi (Keňa), vzrušenie sa stupňovalo. Na ceste do mesta sa nám vynárali spomienky vyvolané známymi pohľadmi a zvukmi.
PRIŠLI sme do Kene, aby sme sa zúčastnili na oblastnom zjazde Jehovových svedkov „Ľud zachovávajúci rýdzosť“. Pred dvanástimi rokmi sme boli s manželkou prinútení opustiť Keňu pre zákaz nášho kazateľského diela. Bývali sme tam v Bételi, ako sú nazývané priestory odbočiek Jehovových svedkov. Aké príjemné prekvapenie nás čakalo, keď sme sa sem vrátili na návštevu!
Mladú svedkyňu, ktorá pomáhala v Bételi pripravovať obed, sme poznali od jej dvoch rokov. Najmenej šiestich členov rodiny Bétel sme poznali, keď boli ešte deťmi. Akou radosťou bolo vidieť ich teraz ako mladých dospelých spolu s ich rodinami, všetkých stále činných v službe! Náš Boh, Jehova, sa o nich staral v súlade s biblickým sľubom: „Voči niekomu verne oddanému si budeš počínať vo vernej oddanosti.“ (2. Samuelova 22:26) Aký rozdielny bol môj skorší život od odmeňujúceho života týchto mladých!
Skorší život bez zmyslu
Narodil som sa 14. augusta 1918 v Scarborough (Anglicko). Po dvoch rokoch moja mama a nevlastná sestra odišli do Kanady, takže ďalšie tri roky som býval s otcom, jeho mamou a jeho sestrou. Keď som mal päť rokov, mama ma uniesla a vzala ma do Montrealu (Kanada). O štyri roky ma poslala späť do Anglicka, aby som žil s otcom a chodil do školy.
Mama a nevlastná sestra mi približne raz za šesť mesiacov napísali. V závere listov vyjadrovali prianie, aby som bol dobrým občanom a aby som bol verný kráľovi a krajine. Moje odpovede ich zrejme sklamali, lebo som im napísal, že si myslím, že nacionalizmus a vojny sú zlé. Avšak v období dospievania, keďže som nemal žiadne jasné vedenie, som bol unášaný tým, čo prišlo.
Potom v júli 1939, šesť týždňov pred začiatkom druhej svetovej vojny, som bol povolaný do britskej armády. Mal som len 20 rokov. Môj pluk bol zakrátko poslaný do severného Francúzska. Keď na nás zaútočili nemecké lietadlá, my mladí chlapci sme namierili na ne pušky a strieľali sme do nich. Bol to hrozný život. Ustupovali sme pred postupujúcou nemeckou armádou a bol som medzi tými, ktorí boli počas prvého júnového týždňa 1940 evakuovaní z Dunkerque. Stále sa mi s hrôzou vybavuje pohľad na celý prápor mŕtvych roztrúsených po pobreží. Ja som túto nočnú moru prežil a na palube malej nákladnej lode som sa dostal do Harwicha vo východnom Anglicku.
Nasledujúci rok, v marci 1941, som bol poslaný do Indie. Tam som dostal školenie ako mechanik navigačných prístrojov. Po tom, čo som bol pre infekciu nejaký čas v nemocnici, ma preložili k vojenskej jednotke v Dillí, hlavnom meste Indie. Keďže som bol ďaleko od domu a stále som sa ešte necítil dobre, začal som uvažovať o budúcnosti. Premýšľal som najmä o tom, čo sa s nami stane, keď zomrieme.
Prejavujem novú lojálnosť
Angličan Bert Gale bol v Dillí mojím spolubývajúcim. Jedného dňa povedal, že „náboženstvo je od Diabla“, a táto poznámka vyvolala môj záujem. Jeho manželka sa stala Jehovovou svedkyňou a z času na čas mu posielala biblické publikácie. Jedna z nich, brožúrka Nádej, ma zaujala. Jej rozbor nádeje na vzkriesenie mi dodal skutočný pokoj.
Niekedy začiatkom roku 1943 sa Bert rozprával s civilistom angloindického pôvodu Teddym Grubertom, ktorý s nami pracoval na vojenskej základni. Na naše prekvapenie sme sa dozvedeli, že Teddy je svedok. Hoci v roku 1941 bol vydaný zákaz publikácií Jehovových svedkov, brával nás na zhromaždenia, ktoré svedkovia konali v Dillí. V tomto malom zbore som prvý raz v živote našiel pravé vrelé spoločenstvo. Basil Tsatos, starší kresťanský brat z Grécka, ma zobral pod svoje krídla a zodpovedal mi moje otázky. Poskytol mi jasnú biblickú odpoveď na otázku, prečo starneme a zomierame, a na otázky o vzkriesení a o Božom sľúbenom novom svete spravodlivosti. — Skutky 24:15; Rimanom 5:12; 2. Petra 3:13; Zjavenie 21:3, 4.
Zvlášť ma zaujala brožúrka Mier — môže byť trvalý? vydaná v roku 1942. Označuje Spoločnosť národov ako „šarlátové divé zviera“. (Zjavenie 17:3) Brožúrka cituje Zjavenie 17. kapitolu 11. verš a hovorí: „Teraz sa dá povedať, že táto Spoločnosť ‚bola, ale nie je‘.“ Ďalej hovorí: „Spojenie národov sveta sa objaví opäť.“ V roku 1945, po viac ako troch rokoch, sa presne to stalo, keď bola vytvorená Organizácia Spojených národov!
Počas zákazu literatúry svedkov som mohol mojim novým priateľom pomáhať. Keď prišiel kartón s brožúrkami Mier — môže byť trvalý?, zbor ju dal mne, aby som ju uschoval. Kto by si zmyslel hľadať zakázanú literatúru vo vojenskom tábore? Vždy, keď som išiel na zhromaždenie, zobral som so sebou niekoľko brožúrok, aby boli bratia stále zásobení. Dokonca som skrýval ich osobnú biblickú literatúru, keď mali strach z prehliadky svojich domov. Nakoniec bol 11. decembra 1944 zákaz zrušený.
Počas osláv Vianoc v roku 1943, ktoré boli organizované pre náš vojenský oddiel, bola vyskúšaná moja lojálnosť kresťanskému učeniu. Odmietol som sa na nich zúčastniť, pretože som sa dozvedel, že Ježiš sa nenarodil v chladnom decembri a že raní kresťania neslávili Vianoce. — Porovnaj Lukáša 2:8–12.
Keď bol 27. až 31. decembra 1944 v Jubbulpore (Jabalpure) zjazd „Zjednotení hlásatelia“, bol som medzi asi 150 prítomnými. Mnohí delegáti zjazdu cestovali vlakom z Dillí, vzdialeného vyše 600 kilometrov. Nikdy nezabudnem na úžasnú atmosféru na tomto mieste pod šírym nebom, kde som videl Jehovovu organizáciu v činnosti.
Delegáti zjazdu boli ubytovaní v školských ubytovacích priestoroch, kde sme spievali piesne Kráľovstva a tešili sme sa zo šťastného kresťanského spoločenstva. Počas tohto zjazdu som sa začal zúčastňovať na verejnom kazateľskom diele, diele, ktoré je odvtedy stále drahé môjmu srdcu.
Služba celým časom v Anglicku
V roku 1946 som sa vrátil do Anglicka a zakrátko som sa spojil so zborom Wolverton. Hoci sme mali len okolo desať zvestovateľov Kráľovstva, cítil som sa medzi nimi ako doma a prežíval som rovnaké uspokojenie ako medzi mojimi bratmi v Indii. Vera Cliftonová vynikala v zbore svojou úprimnosťou a dobrosrdečnosťou. Keď som sa dozvedel, že rovnako ako ja túži byť priekopníčkou, ako sa nazývajú služobníci celým časom, 24. mája 1947 sme sa zosobášili. Opravil som karavan čiže mobilný dom a nasledujúci rok sme dostali naše prvé priekopnícke pridelenie do vidieckeho mesta Huntingdon.
V tých dňoch sme skoro ráno vychádzali na bicykloch do vidieckych oblastí. Náš deň naplnený kázaním bol prerušený len rýchlym zjedením sendviča cez obedňajšiu prestávku. Bez ohľadu na to, aký silný bol protivietor alebo aký prudký bol dážď, keď sme sa na bicykli vracali domov, boli sme šťastní a spokojní v Pánovom diele.
Časom sme túžili rozšíriť svoju službu a deliť sa o „dobré posolstvo“ s ľuďmi iných krajín. (Matúš 24:14) Podali sme si teda prihlášku do misionárskej školy Gileád v South Lansingu (New York, USA). Napokon sme boli prijatí do 26. triedy Gileádu, ktorá graduovala vo februári 1956.
Rozšírená služba v Afrike
Miestom nášho misionárskeho pridelenia bola Severná Rodézia (teraz Zambia) v Afrike. Krátko po príchode nás pozvali slúžiť do Bételu v tejto krajine. Ako súčasť práce v Bételi som mal na starosti korešpondenciu s východnou Afrikou. V roku 1956 boli v Keni — v jednej z krajín východnej Afriky — len štyria svedkovia, zatiaľ čo v Severnej Rodézii nás bolo vyše 24 000. Spolu s Verou sme začali uvažovať o tom, aké dobré by bolo slúžiť tam, kde je väčšia potreba.
Potom som neočakávane dostal ďalšie pozvanie do školy Gileád, tentoraz na desaťmesačný kurz pre dozorcov. Nechal som Veru v Severnej Rodézii a odcestoval som do New Yorku, kde sa v tom čase nachádzala škola Gileád. Po skončení kurzu v novembri 1962 som bol pridelený do Kene, kde som mal založiť kanceláriu odbočky. Vtedy bolo v Keni vyše sto svedkov.
Keď som sa vracal za Verou do Severnej Rodézie, mal som sa nakrátko zastaviť v Nairobi (Keňa). Ale keď som tam prišiel, Bill Nisbet, absolvent 25. triedy Gileádu, mi povedal, že je možnosť získať úradné povolenie na vstup do Kene ihneď. Išli sme na prisťahovalecký úrad a za pár minút som dostal pracovné povolenie na päť rokov. Preto som sa už do Severnej Rodézie nevrátil, ale Vera prišla za mnou do Nairobi.
Po improvizovanom jazykovom kurze swahilčiny sme sa zúčastňovali na službe s malým zborom v Nairobi. Niekedy, keď sme prečítali našu ponuku v swahilčine, domáci zvolal: „Nerozumiem po anglicky!“ Napriek tomu sme vytrvali a postupne sme jazykovú bariéru prekonali.
K nášmu obvodu patrili obrovské obytné štvrte s biblickými názvami ako Jeruzalem a Jericho. Rýchlo sa tu rozvinul záujem a z týchto oblastí sa mnohí stali novými zvestovateľmi Kráľovstva. Aký pozoruhodný účinok mala biblická pravda na týchto ľudí! Pocit kmeňovej nadradenosti sa stratil, len čo lojálnosť Kráľovstvu viedla k jednote medzi Jehovovým ľudom. Dokonca vznikali medzikmeňové manželstvá, čo je medzi tými, ktorí nie sú svedkami, niečím veľmi neobvyklým.
Noví hlásatelia Kráľovstva prijali pravdu s horlivosťou. Napríklad Samson tak dychtil po tom, aby biblická pravda prenikla do jeho domovskej oblasti, že stále žiadal, aby tam boli poslaní priekopníci. Dokonca postavil k svojmu domu v oblasti Ukambani prístavbu, aby pre nich zabezpečil ubytovanie. Zakrátko tam bol založený nový zbor hlásateľov Kráľovstva.
Niekoľko ráz som navštívil bratov vo východoafrickej krajine Etiópii. Napriek väzneniam, bitiu a neustálemu sledovaniu trávili v službe priemerne vyše 20 hodín mesačne. Raz etiópski bratia a sestry týždeň cestovali v dvoch autobusoch, pričom prechádzali cez nebezpečné horské priesmyky, aby sa zúčastnili na oblastnom zjazde v Keni. Ich vynachádzavosť, s akou dokázali zabezpečiť, aby bola literatúra Kráľovstva dostupná v ich krajine, bola pozoruhodná. My v Keni sme boli šťastní, že sme im mohli pomáhať, aby boli stále zásobení.
V roku 1973 bol vydaný úradný zákaz nášho diela v Keni a misionári boli prinútení odísť. Vtedy bolo v Keni vyše 1200 svedkov a mnohí z nich boli na letisku, aby sa s nami rozlúčili. Bola to nezabudnuteľná rozlúčka. Ich prítomnosť vyvolala u jedného spolucestujúceho otázku, či sme nejakými slávnymi osobnosťami. Spolu s Verou sme sa vrátili do Anglicka, kde nám bolo ponúknuté pridelenie, ale túžili sme vrátiť sa do Afriky.
Späť do Afriky
O niekoľko mesiacov sme dostali nové pridelenie do Bételu v Akkre, hlavnom meste západoafrickej krajiny Ghany. Tu som sa pri jednom z mojich pridelení osobne stretol s ťažkosťami, na ktoré tam narážajú naši bratia. Keď som zabezpečoval nákup potravín a potrebných vecí pre rodinu Bétel, bol som prekvapený prehnanými cenami potravín. Často si človek jednoducho nemohol kúpiť veci, ktoré potreboval. Nedostatok benzínu a náhradných dielcov prinášal ďalšie problémy.
Naučil som sa, aká dôležitá je trpezlivosť, vlastnosť, ktorú si ghanskí bratia rozvíjali. Bolo také povzbudzujúce vidieť radostný postoj, ktorý si udržiavali, keď odmietali pokušenie získať veci potrebné pre život pomocou úplatkov. Vďaka tomu sa Jehovov ľud v Ghane stal známy svojou poctivosťou a teší sa z dobrého mena u mnohých úradníkov.
Napriek hmotnému nedostatku ich duchovný blahobyt rástol. Naše biblické publikácie sa dali nájsť takmer v každom dome po celej krajine. A mohli sme vidieť vzrast počtu hlásateľov Kráľovstva v Ghane zo 17 156 v roku 1973, keď sme prišli, na vyše 23 000 v roku 1981. V tom roku sa u mňa objavila kožná rakovina, ku ktorej nepochybne prispeli roky, počas ktorých som bol vystavený slnku v Indii a v Afrike, a to nás prinútilo odísť z Ghany a vrátiť sa do Anglicka kvôli odbornému liečeniu.
Nové okolnosti v Anglicku
Návrat pre mňa znamenal značné prispôsobovanie sa v službe. Bol som zvyknutý voľne sa rozprávať s ľuďmi, ktorí mali úctu k Bohu a k Biblii. Ale v Londýne som zriedka našiel takýto postoj. Obdivujem vytrvalosť bratov v Británii. To mi pomáha vidieť potrebu viac si rozvíjať empatiu k ľuďom, ktorí sú duchovne ‚zodratí a zmietaní sem a tam‘. — Matúš 9:36.
Po našom návrate z Afriky sme spolu s Verou slúžili v londýnskom Bételi až do jej smrti v septembri 1991, keď mala 73 rokov. Strata takého verného spoločníka, ktorý so mnou tvrdo pracoval bok po boku v službe tak veľa rokov, nebola pre mňa ľahká. Veľmi mi chýba. Ale som vďačný za vynikajúcu podporu, ktorú dostávam od približne 250 členov rodiny Bétel.
Považujem skutočne za výsadu zažiť pohyb Jehovovej organizácie vpred a vidieť tak veľa ľudí, ktorí robia službu celým časom svojím spôsobom života. Môžem vás uistiť, že nie je lepší spôsob života ako tento, pretože „Jehova... neopustí svojich verne oddaných“. — Žalm 37:28.
[Obrázok na strane 23]
v anglicku sme slúžili ako priekopníci od roku 1947 do roku 1955
[Obrázok na strane 23]
Prvý raz v službe počas zjazdu v Indii
[Obrázok na strane 23]
Keď sme boli misionármi v Severnej Rodézii
[Obrázok na strane 23]
V roku 1985 s priateľmi, ktorých sme nevideli 12 rokov