Naplnení radosťou vo svete bez radosti
„BERÚC do úvahy tie najhoršie udalosti, toto storočie bolo satanské,“ zneli prvé slová úvodníka v The New York Times z 26. januára 1995. „V žiadnom z predchádzajúcich období neprejavili ľudia taký veľký sklon a chuť zabíjať milióny iných ľudí pre rasu, náboženstvo či spoločenskú triedu.“
Päťdesiate výročie oslobodenia nevinných obetí uväznených v nacistických vyhladzovacích táboroch podnietilo napísanie takých úvodníkov, ako bol ten vyššie uvedený. Avšak bezohľadné zabíjanie rovnakého typu dodnes pokračuje v niektorých častiach Afriky a východnej Európy.
Pogromy, etnické čistky, kmeňové masakry — nech to nazveme akokoľvek — spôsobujú veľký žiaľ. No uprostred tohto nezmyselného násilia sa dvíhajú silné hlasy radosti. Pozrime sa napríklad do Nemecka tridsiatych rokov.
V apríli 1935 Hitler a jeho nacistická strana zakázali Jehovovým svedkom zamestnať sa kdekoľvek v štátnej správe. Svedkovia boli aj zatýkaní, väznení a posielaní do koncentračných táborov, lebo si zachovávali kresťanskú neutralitu. (Ján 17:16) Koncom augusta 1936 boli Jehovovi svedkovia hromadne zatýkaní. Tisíce boli poslané do koncentračných táborov, kde zostali väčšinou až do roku 1945 — pokiaľ prežili. Ako však svedkovia reagovali na neľudské zaobchádzanie, ktoré zažívali v táboroch? Hoci sa to môže zdať prekvapujúce, dokázali si zachovať radosť aj napriek svojej neradostnej situácii.
„Skalou v bahne“
Britská historička Christine Kingová mala rozhovor s istou katolíčkou, ktorá bola v táboroch. „Použila jeden výraz, na ktorý som nikdy nezabudla,“ povedala Dr. Kingová. „Veľmi podrobne rozprávala o hrôzach života, o strašných podmienkach, v ktorých žila. A povedala, že poznala svedkov a že títo svedkovia boli skalou v bahne. Akýmsi pevným miestom v celej tej močarine. Povedala, že to boli jediní ľudia, ktorí si neodpľuli, keď prešli stráže. Boli to jediní ľudia, ktorí to všetko neriešili nenávisťou, ale láskou a nádejou, s pocitom, že to má nejaký zmysel.“
Čo umožnilo Jehovovým svedkom, aby boli ,skalami v bahne‘? Neotrasiteľná viera v Jehovu Boha a v jeho Syna, Ježiša Krista. Preto Hitlerove snahy udusiť ich kresťanskú lásku a radosť zlyhali.
Vypočujme si, ako po piatich desaťročiach spomínajú na túto skúšku viery dvaja ľudia, ktorí prežili tábory. Jedna sestra hovorí: „Prekypujem radosťou, keď si uvedomím, že som mala jedinečnú výsadu dokázať v tých najkrutejších podmienkach svoju lásku a vďačnosť Jehovovi. Nikto ma k tomu nenútil! Naopak, tí, čo sa snažili nás k niečomu nútiť, boli naši nepriatelia, ktorí sa hrozbami snažili dosiahnuť, aby sme poslúchali Hitlera viac ako Boha — ale bezúspešne! Nielenže som šťastná dnes, ale pre svoje dobré svedomie som bola šťastná dokonca i vtedy za väzenskými múrmi.“ — Maria Hombachová, 94 rokov.
Ďalší svedok hovorí: „Na dni, ktoré som prežil vo väzení, sa pozerám s vďačnosťou a radosťou. Roky strávené vo väzeniach a koncentračných táboroch za Hitlera boli ťažké a plné skúšok. Ale neľutujem, že som ich prežil, lebo ma naučili absolútne dôverovať v Jehovu.“ — Johannes Neubacher, 91 rokov.
„Absolútne dôverovať v Jehovu“ — to bolo tajomstvo radosti Jehovových svedkov. Preto sú naplnení radosťou, hoci ich obklopuje svet bez radosti. Ich radosť sa prejavila i v nedávnych mesiacoch na oblastných zjazdoch „Radostný ľud chváliaci Boha“. Pripomeňme si v krátkosti tieto radostné zhromaždenia.
[Obrázok na strane 4]
Maria Hombachová