‚Zrážaný, ale nie zničený‘
ROZPRÁVA ULF HELGESSON
V júli 1983 zvolali lekári, ktorí sa nado mnou skláňali: „Prebudil sa!“ Komplikovanou operáciou, ktorá trvala 15 hodín, mi z miechy odstránili 12-centimetrový nádor. Zostal som úplne ochrnutý.
ONIEKOĽKO dní ma previezli do nemocnice vzdialenej takmer 60 kilometrov od Hälsingborgu, mesta na juhu Švédska, kde som býval. Tam som začal s rehabilitačným programom. Rehabilitačná sestra povedala, že to bude mimoriadne náročné, no ja som už netrpezlivo čakal, kedy začnem. Skutočne som chcel opäť chodiť. Svedomite som dodržiaval každodenný päťhodinový program cvičenia a robil som rýchle pokroky.
O mesiac neskôr, keď náš zbor navštívil krajský dozorca, spolu s ďalšími kresťanskými staršími podnikol dlhú cestu, aby sa stretnutie starších nášho zboru mohlo konať v mojej nemocničnej izbe. Ako sa moje srdce radovalo z tohto dôkazu bratskej lásky! Po stretnutí zdravotné sestry z oddelenia pohostili celú skupinu čajom a obloženými chlebíčkami.
Spočiatku lekári žasli nad mojím pokrokom. Po troch mesiacoch som mohol sedieť v svojom invalidnom vozíku, a dokonca sa na chvíľu aj postaviť. Bol som šťastný a celkom rozhodnutý opäť chodiť. Moja rodina a spolukresťania ma počas návštev veľmi povzbudzovali. Na krátke obdobia som mohol dokonca ísť domov.
Skutočná kríza
Potom som však neurobil už nijaký ďalší pokrok. Zakrátko mi rehabilitačná sestra oznámila bolestnú správu: „Už to s vami nebude lepšie, než je to teraz.“ Cieľom teraz bolo, aby som zosilnel natoľko, že by som sa sám mohol pohybovať v invalidnom vozíku. Kládol som si otázku, čo so mnou bude. Ako to zvládne moja manželka? Sama podstúpila vážnu operáciu a potrebovala moju pomoc. Budem potrebovať stálu ústavnú starostlivosť?
Upadol som do hlbokej depresie. Moja sila, odvaha a energia sa postupne rozplynuli. Dni ubiehali a ja som nebol schopný pohybu. Bol som nielen telesne ochrnutý, ale aj citovo a duchovne otupený. Bol som ‚zrazený dole‘. Vždy som sa pokladal za duchovne silného. Mal som hlboko zakorenenú vieru v Božie Kráľovstvo. (Daniel 2:44; Matúš 6:10) Pevne som veril biblickému sľubu, že všetky choroby a neduhy budú v Božom spravodlivom novom svete vyliečené a celé ľudstvo bude obnovené k životu v dokonalosti. (Izaiáš 25:8; 33:24; 2. Petra 3:13) Teraz som sa však cítil ochrnutý nielen telesne, ale aj duchovne. Cítil som sa ‚zničený‘. — 2. Korinťanom 4:9.
No skôr ako budem pokračovať, dovoľte, aby som vám niečo povedal o svojej minulosti.
Šťastná rodina
Narodil som sa roku 1934. Vždy som mal veľmi dobré zdravie. Začiatkom päťdesiatych rokov som sa zoznámil s Ingrid a roku 1958 sme sa zosobášili a usadili v meste Östersund v strednom Švédsku. Rozhodujúci obrat v našom živote nastal roku 1963, keď sme začali študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Vtedy sme už mali tri malé deti — Ewu, Björna a Lenu. Čoskoro študovala celá naša rodina a robila pekné pokroky v poznaní biblických právd.
Krátko po začatí štúdia sme sa presťahovali do Hälsingborgu. Tam sme sa s manželkou oddali Jehovovi a roku 1964 sme boli pokrstení. Naše šťastie sa ešte zväčšilo, keď bola roku 1968 pokrstená naša najstaršia dcéra Ewa. O sedem rokov, roku 1975, boli pokrstení aj Björn a Lena a nasledujúci rok som bol vymenovaný za staršieho v kresťanskom zbore.
Moje svetské zamestnanie mi umožňovalo dobre sa starať o hmotné potreby svojej rodiny. A naše šťastie ešte vzrástlo, keď Björn a Lena vstúpili do služby celým časom. Björn bol čoskoro pozvaný slúžiť v kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Arboge. Život sa takpovediac na nás usmieval. Potom, začiatkom roku 1980, som začal pociťovať fyzické účinky nádoru, ktorý bol napokon roku 1983 spomínanou vážnou operáciou odstránený.
Prekonávam duchovné ochrnutie
Keď mi povedali, že už nikdy nebudem chodiť, zdalo sa mi, že môj svet sa zrútil. Ako som opäť nadobudol duchovnú silu? Bolo to jednoduchšie, než som si myslel. Jednoducho som si vzal Bibliu a začal som ju čítať. Čím viac som čítal, tým viac duchovnej sily som nadobúdal. Najviac som si cenil Ježišovu Kázeň na vrchu. Čítal som si ju znovu a znovu a rozjímal som o nej.
Vrátil sa mi môj optimistický názor na život. Čítaním a rozjímaním som namiesto prekážok začal vidieť možnosti. Opäť som získal túžbu deliť sa o biblickú pravdu s inými a túto túžbu som uspokojoval vydávaním svedectva nemocničnému personálu a iným ľuďom, ktorých som stretával. Moja rodina ma plne podporovala a ja som sa učil, ako sa o seba starať. Nakoniec som mohol z nemocnice odísť.
Konečne som bol doma. Aký šťastný deň to bol pre nás všetkých! Moja rodina vypracovala rozvrh, do ktorého zahrnula aj starostlivosť o mňa. Môj syn Björn sa rozhodol odísť z práce v kancelárii odbočky Jehovových svedkov a vrátil sa domov, aby pomohol pri starostlivosti o mňa. Bolo to veľmi povzbudzujúce, že som bol stredobodom toľkej lásky a starostlivosti svojej rodiny.
Vyrovnávam sa s ďalšou krízou
Ako však čas plynul, zdravie sa mi zhoršovalo a pohyboval som sa len veľmi ťažko. Nakoniec moja rodina napriek veľkému úsiliu už nebola schopná starať sa o mňa doma. Tak som si pomyslel, že najlepšie by bolo, aby som išiel do opatrovateľského domova. To opäť znamenalo zmeny a nový spôsob života. No nedovolil som, aby sa to stalo aj duchovnou porážkou.
Nikdy som neprestal čítať Bibliu a skúmať ju. Naďalej som uvažoval o tom, čo môžem robiť, a nie o tom, čo nemôžem robiť. Uvažoval som o duchovných požehnaniach, ktoré majú všetci Jehovovi svedkovia. V modlitbách som zostával blízko pri Jehovovi a využíval som každú príležitosť kázať iným ľuďom.
Teraz trávim noci a časť dňa v opatrovateľskom domove. Odpoludnia a večery trávim doma alebo na našich kresťanských zhromaždeniach. Služba sociálnej starostlivosti mi zabezpečuje pravidelnú dopravu na zhromaždenia a domov. Moja obetavá rodina, bratia v zbore a personál opatrovateľského domova sa o mňa vynikajúco starajú.
Robím, čo môžem
Nepokladám sa za invalida a moja rodina a kresťanskí bratia so mnou ani tak nezaobchádzajú. Láskyplne sa o mňa starajú a umožňujú mi, aby som účinne pokračoval v službe ako starší. Každý týždeň vediem zborové štúdium knihy, ako aj týždenné zborové štúdium Strážnej veže v sále Kráľovstva. Ťažko sa mi obracajú stránky v Biblii, preto je vždy niekto určený, aby mi na zhromaždení pomáhal. Zhromaždenia vediem a prejavy prednášam zo svojho invalidného vozíka.
Tak môžem robiť ešte veľa vecí, ktoré som rád robil aj predtým, vrátane pastierskych návštev. (1. Petra 5:2) Robím to vtedy, keď si bratia a sestry ku mne prídu po pomoc alebo po radu. Používam aj telefón a iniciatívne telefonujem druhým. Výsledkom je obojstranné povzbudenie. (Rimanom 1:11, 12) Istý brat mi nedávno povedal: „Práve vtedy, keď sa cítim skľúčený, zavoláš, aby si ma povzbudil.“ No i mňa povzbudzuje vedomie, že Jehova požehnáva moje úsilie.
Pred zhromaždeniami a po nich mi robia milú spoločnosť deti v zbore. Keďže sedím vo vozíku, rozprávame sa spolu tvárou v tvár. Veľmi si cením ich úprimnosť a priamosť. Raz mi jeden malý chlapec povedal: „Si naozaj správny invalid.“
Sústreďujem sa na to, čo môžem robiť, namiesto toho, aby som sa sužoval tým, čo nemôžem robiť, a tak sa teším zo služby Jehovovi. Z toho, čo sa mi stalo, som sa veľa naučil. Uvedomil som si, že skúšky, ktoré prekonávame, nás školia a posilňujú. — 1. Petra 5:10.
Všimol som si, že veľa zdravých ľudí si neuvedomuje, ako vážne musíme vždy brať uctievanie nášho nebeského Otca. Ak to nerobíme, program nášho štúdia, zhromaždení a zvestovateľskej služby sa stáva obyčajnou rutinou. Považujem tieto opatrenia za životne dôležité na prežitie konca tohto sveta do Božieho sľúbeného pozemského raja. — Žalm 37:9–11, 29; 1. Jána 2:17.
Musíme sa snažiť, aby nádej na život v Božom novom prichádzajúcom svete bola v našom srdci stále živá. (1. Tesaloničanom 5:8) Naučil som sa tiež nevzdávať sa v boji proti akémukoľvek sklonu k skľúčenosti. Naučil som sa považovať Jehovu za svojho Otca a jeho organizáciu za svoju Matku. Uvedomil som si, že keď vynaložíme úsilie, Jehova môže každého z nás používať ako svojho spôsobilého služobníka.
I keď som sa niekedy cítil akoby ‚zrazený‘, nebol som ‚zničený‘. Jehova a jeho organizácia ma nikdy neopustili, a takisto ani moja rodina a moji kresťanskí bratia. Vďaka tomu, že som siahol po Biblii a začal som ju čítať, opäť som nadobudol duchovnú silu. Som vďačný Jehovovi Bohu, ktorý dáva „moc nad to, čo je prirodzené“, keď mu dôverujeme. — 2. Korinťanom 4:7.
S plnou dôverou a s hlbokou vierou v Jehovu sa teším na budúcnosť. Som presvedčený, že Jehova už veľmi skoro splní svoj sľub o obnovenom raji tu na zemi spolu so všetkými vynikajúcimi požehnaniami, ktoré raj prinesie. — Zjavenie 21:3, 4.