Prečo hľadať pravdu?

MNOHÉ náboženské organizácie tvrdia, že majú pravdu, a horlivo ju predkladajú druhým. Ponúkajú však závratné množstvo „právd“. Je to vari len ďalšie svedectvo, že každá pravda je relatívna a že neexistujú žiadne absolútne pravdy? Nie.

Profesor V. R. Ruggiero vo svojej knihe The Art of Thinking (Umenie myslenia) vyjadruje svoje prekvapenie nad tým, že aj inteligentní ľudia niekedy hovoria, že pravda je relatívna. Uvažuje takto: „Ak si každý vytvára svoju vlastnú pravdu, potom predstava žiadneho človeka nemôže byť lepšia než predstava iného. Všetky musia byť rovnocenné. A ak sú všetky predstavy rovnocenné, aký zmysel má niečo skúmať? Prečo kopať v zemi kvôli odpovediam na archeologické otázky? Prečo hľadať príčiny napätia na Strednom východe? Prečo hľadať liek proti rakovine? Prečo robiť výskum Galaxie? Tieto činnosti dávajú zmysel, iba ak sú niektoré odpovede lepšie než iné, ak je pravda niečo oddelené od individuálnych pohľadov a nepodliehajúce ich vplyvu.“

Žiaden človek v skutočnosti neverí tomu, že by neexistovala nijaká pravda. Keď ide o fyzické skutočnosti, napríklad o medicínu, matematiku či o fyzikálne zákony, aj najskalopevnejší relativista verí, že niektoré veci sú pravdivé. Kto z nás by sa odvážil ísť lietadlom, keby sme si nemysleli, že zákony aerodynamiky sú absolútnymi pravdami? Overiteľné pravdy naozaj existujú; obklopujú nás a staviame na nich svoj život.

Cena relativizmu

Omyly relativizmu sú však najzjavnejšie v mravnej oblasti, pretože práve tam sa takýmto zmýšľaním narobilo najviac škôd. The Encyclopedia Americana uvádza: „Vážne sa spochybňuje, či poznanie, čiže spoznaná pravda, je ľudsky dosiahnuteľné... Isté však je, že vždy, keď sa tieto príbuzné ideály pravdy a poznania zavrhujú ako iluzórne alebo škodlivé, ľudská spoločnosť upadá.“

Možno ste si taký úpadok všimli. Napríklad biblické náuky o morálke, ktoré jasne hovoria, že sexuálna nemravnosť je nesprávna, sa už len zriedkavo považujú za pravdy. Na programe dňa je situačná morálka — „rozhodni sa, čo je správne pre teba“. Mohol by niekto tvrdiť, že spoločenský úpadok nevyplynul z tohto relativistického náhľadu? Celosvetové epidémie pohlavne prenášaných chorôb, rozvrátené domácnosti a ťarchavosť mladistvých iste hovoria samy za seba.

Čo je pravda?

Opusťme preto mútne vody relativizmu a stručne preskúmajme to, čo Biblia opisuje ako čisté vody pravdy. (Ján 4:14; Zjavenie 22:17) „Pravda“ v Biblii sa vôbec nepodobá abstraktnému, nepostihnuteľnému pojmu, o ktorom diskutujú filozofi.

Keď Ježiš povedal, že celým cieľom jeho života je hovoriť o pravde, hovoril o niečom, čo si verní Židia po stáročia cenili. Židia vo svojich svätých spisoch dlho čítali o „pravde“ ako o niečom konkrétnom, nie teoretickom. V Biblii je slovo pravda preložené z hebrejského slova „ʼemeth“, ktoré označuje to, čo je pevné, solídne, a možno predovšetkým spoľahlivé.

Židia mali dobrý dôvod pozerať sa na pravdu takto. Svojho Boha, Jehovu, nazývali „Bohom pravdy“. (Žalm 31:5) Bolo to preto, že všetko, o čom Jehova povedal, že to urobí, naozaj urobil. Keď dal sľuby, tak ich aj dodržal. Keď inšpiroval proroctvá, boli splnené. Keď vyriekol konečné rozsudky, boli vykonané. Milióny Izraelitov boli očitými svedkami týchto skutočností. Inšpirovaní pisatelia Biblie ich zaznamenali ako nepopierateľné historické skutočnosti. Na rozdiel od iných kníh, ktoré sú považované za sväté, Biblia nie je založená na mýtoch či legendách. Je pevne založená na overiteľných faktoch — na historických, archeologických, vedeckých a spoločenských skutočnostiach. Nie div, že žalmista hovorí o Jehovovi toto: „Tvoj zákon je pravda... Všetky tvoje prikázania sú pravda... Podstata tvojho slova je pravda.“ — Žalm 119:142, 151, 160.

Ježiš Kristus zopakoval slová tohto žalmu, keď v modlitbe Jehovovi povedal: „Tvoje slovo je pravda.“ (Ján 17:17) Ježiš vedel, že všetko, čo jeho Otec povedal, je absolútne pevné a spoľahlivé. Takisto Ježiš bol „plný... pravdy“. (Ján 1:14) Jeho nasledovníci sa na vlastné oči presvedčili a pre všetky budúce generácie zaznamenali, že všetko, čo povedal, je úplne spoľahlivé, že je to pravda.a

Avšak keď Ježiš povedal Pilátovi, že prišiel na zem, aby hovoril o pravde, mal na mysli istú konkrétnu pravdu. Ježišov výrok bol reakciou na Pilátovu otázku: „Si kráľ?“ (Ján 18:37) Božie Kráľovstvo a samotná úloha Ježiša ako jeho Kráľa boli témou a jadrom Ježišovho učenia, keď bol na zemi. (Lukáš 4:43) To, že toto Kráľovstvo posvätí Jehovovo meno, ospravedlní Jehovovu zvrchovanosť a pre verné ľudstvo obnoví večný a šťastný život, je „pravda“, v ktorú dúfajú všetci praví kresťania. Keďže Ježišova úloha pri spĺňaní všetkých Božích sľubov je taká veľmi dôležitá a keďže všetky Božie proroctvá sa stávajú „amen“ čiže pravdivými pre neho, Ježiš mohol právom povedať: „Ja som cesta a pravda a život.“ — Ján 14:6; 2. Korinťanom 1:20; Zjavenie 3:14.

Uznanie tejto pravdy ako úplne spoľahlivej má dnes pre kresťanov veľký význam. Znamená to, že ich viera v Boha a ich nádej v jeho sľuby sú založené na faktoch, na skutočnostiach.

Pravda v činnosti

Nie je ničím prekvapujúcim, že Biblia spája pravdu s činnosťou. (1. Samuelova 12:24; 1. Jána 3:18) Pre bohabojných Židov pravda nebola predmetom filozofovania; bola spôsobom života. Hebrejské slovo pre „pravdu“ mohlo znamenať aj „vernosť“ a používalo sa na opis toho, komu možno dôverovať, že dodrží slovo. Ježiš učil svojich nasledovníkov, aby mali na pravdu rovnaký náhľad. Ostro odsúdil pokrytectvo farizejov — veľkú priepasť medzi ich samospravodlivými slovami a ich nespravodlivými skutkami. A on sám dal príklad tým, že žil podľa právd, ktoré učil.

Tak by to malo byť u všetkých Kristových nasledovníkov. Pravda Božieho Slova, radostné dobré posolstvo o Božom Kráľovstve pod vládou Ježiša Krista, je pre nich oveľa viac než len informáciou. Táto pravda ich podnecuje k činnosti, k tomu, aby podľa nej žili a aby sa o ňu delili s druhými. (Porovnaj Jeremiáša 20:9.) V kresťanskom zbore v prvom storočí bol spôsob života, ktorý si osvojili ako Kristovi nasledovníci, niekedy známy jednoducho ako „pravda“ alebo „cesta pravdy“. — 2. Jána 4; 3. Jána 4, 8; 2. Petra 2:2.

Poklad hoden akejkoľvek ceny

Prirodzene, prijatie právd Božieho Slova si vyžaduje určitú cenu. Po prvé, už samo spoznávanie pravdy môže byť otriasajúcim zážitkom. The Encyclopedia Americana poznamenáva: „Pravda je často nepríjemná, pretože nepodporuje predsudky či mýty.“ Keď vidíme, ako je naša viera odhalená ako nepravdivá, môže to viesť k rozčarovaniu, najmä ak nás vyučovali náboženskí vodcovia, ktorým sme dôverovali. Niektorí ľudia by možno pripodobnili túto skúsenosť k zisteniu, že rodičia, ktorým dôverovali, boli v skutočnosti tajnými zločincami. Ale či nie je lepšie zistiť náboženskú pravdu, než žiť v klame? Či nie je lepšie poznať skutočnosti, než byť manipulovaný lžami?b — Porovnaj Jána 8:32; Rimanom 3:4.

Po druhé, žiť podľa náboženskej pravdy nás môže stáť stratu uznania niektorých ľudí, ktorí predtým boli našimi priateľmi. Vo svete, v ktorom tak mnoho ľudí ‚vymenilo Božiu pravdu za lož‘, sa tí, ktorí sa pevne držia pravdy Božieho Slova, javia ako zvláštni a niekedy sa im iní ľudia vyhýbajú a nechápu ich. — Rimanom 1:25; 1. Petra 4:4.

Ale pravda je hodna tejto dvojnásobnej ceny. Poznanie pravdy nás oslobodzuje od lží, falošných predstáv a povier. A keď podľa pravdy žijeme, posilňuje nás pri znášaní ťažkostí. Božia pravda je taká spoľahlivá a dobre podložená a vlieva do nás takú nádej, že nám to umožňuje obstáť v akejkoľvek skúške. Nie div, že apoštol Pavol prirovnal vieru k širokému, pevnému koženému opasku či pásu, ktorým sa vojaci opásavali do boja! — Efezanom 6:13, 14.

Biblické príslovie hovorí: „Kúp si pravdu a nepredaj ju — múdrosť a kázeň a porozumenie.“ (Príslovia 23:23) Odmietnuť pravdu ako relatívnu alebo neexistujúcu znamená pripraviť sa o najvzrušujúcejšie a najuspokojujúcejšie hľadanie, aké život ponúka. Nájsť ju znamená nájsť nádej; poznať a milovať ju znamená poznať a milovať Stvoriteľa vesmíru a jeho jednosplodeného Syna; žiť podľa nej znamená mať zmysel života a pokoj mysle, teraz i navždy. — Príslovia 2:1–5; Zechariáš 8:19; Ján 17:3.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

Mení sa pravda niekedy?

TÚTO otázku položil V. R. Ruggiero vo svojej knihe The Art of Thinking. Jeho odpoveď znie: Nie. Rozvádza to takto: „Niekedy sa to môže javiť tak, že sa [mení], ale pri podrobnejšom preskúmaní sa zistí, že sa nemení.“

„Uvažujme,“ hovorí, „o prípade autorstva prvej knihy Biblie, Genezis. Kresťania i Židia po stáročia verili, že táto kniha má jediného autora. Časom bol tento názor spochybnený a nakoniec nahradený vierou, že na 1. Mojžišovej sa podieľalo až päť autorov. Potom, v roku 1981, boli publikované výsledky 5-ročnej jazykovej analýzy 1. Mojžišovej, ktoré ukazujú, že s 82-percentnou pravdepodobnosťou má Genezis jediného autora, ako sa pôvodne myslelo.

Zmenila sa pravda o autorstve 1. Mojžišovej? Nie. Zmenila sa iba naša viera... Pravda sa naším poznaním alebo našou nevedomosťou nezmení.“

[Rámček na strane 7]

Úcta k pravde

„ÚCTOU k pravde jednoducho nie je pseudocynizmus nášho veku, ktorý sa snaží ‚demaskovať‘ všetko v presvedčení, že nikto a nič si nemôže oprávnene robiť nárok na pravdu. Je ňou postoj, v ktorom sa spája radostná dôvera, že pravdu možno skutočne nájsť, s pokornou podriadenosťou pravde, kedykoľvek a kdekoľvek sa zjaví. Takáto otvorenosť voči pravde sa vyžaduje od tých, ktorí uctievajú Boha pravdy; náležitá úcta k pravde zaručuje čestnosť človeka v správaní sa k blížnemu, v slovách i v skutkoch. O takomto postoji svedčí, ako vidíme, tak S[tarý] Z[ákon], ako i N[ový] Z[ákon].“ — The New International Dictionary of New Testament Theology, 3. zväzok, strana 901.

[Obrázky na strane 7]

Vedecký pokrok je založený na odhaľovaní vedeckých právd

[Obrázok na strane 8]

Pravda zahŕňa Kráľovstvo a jeho požehnania