„Čo je pravda?“

TÍ DVAJA muži stojaci oproti sebe sa sotva mohli ešte viac odlišovať. Jeden bol cynickým, ambicióznym a bohatým politikom, ochotným urobiť čokoľvek pre postup vo svojej kariére. Druhý bol učiteľom, ktorý zavrhol bohatstvo a prestíž a bol pripravený obetovať život, aby zachránil životy druhých. Netreba ani hovoriť, že títo dvaja muži nemali rovnaké názory. Najmä v jednej veci sa ich názory úplne rozchádzali — vo veci pravdy.

Tými mužmi boli Pontský Pilát a Ježiš Kristus. Ježiš stál pred Pilátom ako odsúdený zločinec. Prečo? Ježiš vysvetlil, že dôvod toho, a zároveň dôvod, prečo prišiel na zem a ujal sa služby, je jeden — pravda. „Preto som sa narodil a preto som prišiel do sveta,“ povedal, „aby som svedčil o pravde.“ — Ján 18:37.

Pilátovou replikou bola pozoruhodná otázka: „Čo je pravda?“ (Ján 18:38) Chcel na ňu naozaj dostať odpoveď? Pravdepodobne nie. Ježiš bol človekom, ktorý dokázal zodpovedať akúkoľvek úprimne danú otázku, ale Pilátovi neodpovedal. A Biblia hovorí, že keď Pilát položil otázku, ihneď vyšiel von z prijímacej siene. Rímsky miestodržiteľ pravdepodobne položil túto otázku v cynickej neviere, akoby povedal: „Pravda? Čo to je? Nič také neexistuje!“a

Pilátov skeptický názor na pravdu nie je dnes neobvyklý. Mnohí veria tomu, že pravda je relatívna — inak povedané, že to, čo je pravdou pre jedného človeka, môže byť nepravdou pre iného, takže obidvaja môžu mať „pravdu“. Táto viera je taká rozšírená, že existuje slovo, ktorým je pomenovaná: „relativizmus“. Pozeráte sa aj vy takto na otázku pravdy? Ak áno, je možné, že ste si tento názor osvojili bez toho, že by ste ho dôkladne preskúmali? No i keď nemáte takýto názor, viete, do akej miery táto filozofia ovplyvňuje váš život?

Útok proti pravde

Pontský Pilát bol sotva prvým človekom, ktorý spochybňoval myšlienku o absolútnej pravde. Pre niektorých gréckych filozofov bolo vyučovanie takýmto pochybnostiam vlastne ich celoživotným dielom! Päť storočí pred Pilátom Parmenides (ktorý je považovaný za otca európskej metafyziky) zastával názor, že skutočné poznanie je nedosiahnuteľné. Demokritos, ktorého zdravili ako „najväčšieho zo starovekých filozofov“, tvrdil: „Pravda je hlboko ukrytá... nič nevieme naisto.“ Azda najváženejší z nich všetkých, Sokrates, povedal, že všetko, čo skutočne vie, je to, že nič nevie.

Tento útok na myšlienku, že pravdu možno poznať, pokračuje až dodnes. Niektorí filozofi napríklad hovoria, že vzhľadom na to, že poznanie sa k nám dostáva cez naše zmysly, ktoré môžu byť oklamané, žiadne poznanie nie je overiteľne pravdivé. Francúzsky filozof a matematik René Descartes sa rozhodol preskúmať všetky veci, o ktorých si myslel, že ich vie naisto. Odhodil všetko okrem jednej pravdy, ktorú považoval za nevyvrátiteľnú: „Cogito ergo sum“ čiže „Myslím, teda som“.

Kultúra relativizmu

Relativizmus sa neobmedzuje iba na filozofov. Vyučujú ho náboženskí vodcovia, je vštepovaný v školách a rozširovaný masmédiami. Episkopálny biskup John S. Spong pred niekoľkými rokmi povedal: „Musíme... prejsť od zmýšľania, že máme pravdu a že iní musia dospieť k nášmu stanovisku, k uvedomeniu si, že definitívna pravda je mimo dosahu každého z nás.“ Spongov relativizmus, podobne ako relativizmus mnohých dnešných duchovných, rýchlo upúšťa od mravného učenia Biblie v prospech filozofie, aby si „každý urobil vlastný záver“. Napríklad v snahe o to, aby sa homosexuáli v episkopálnej cirkvi cítili „lepšie“, Spong napísal knihu, v ktorej tvrdí, že apoštol Pavol bol homosexuál!

Zdá sa, že v mnohých krajinách školské systémy vzbudzujú zmýšľanie podobného druhu. Allan Bloom vo svojej knihe The Closing of the American Mind (Uzavretie americkej mysle) napísal: „Jednou vecou si profesor môže byť úplne istý: takmer každý študent prichádzajúci na univerzitu verí, alebo hovorí, že verí, že pravda je relatívna.“ Bloom zistil, že keď spochybňoval presvedčenie svojich študentov v tejto veci, reagovali s úžasom, „akoby spochybňoval, že 2 + 2 = 4“.

Rovnaké zmýšľanie je propagované aj nespočetnými ďalšími spôsobmi. Napríklad často sa zdá, že televízni a novinoví spravodajcovia majú väčší záujem o to, aby pobavili svojich divákov a čitateľov, než aby ukázali pravdivé skutočnosti. V niektorých spravodajských programoch dokonca upravili alebo sfalšovali filmové zábery, aby vyzerali dramatickejšie. A v oblasti zábavy sa vedie ešte silnejší útok proti pravde. Hodnoty a morálne pravdy, podľa ktorých žili naši rodičia a starí rodičia, sú vo veľkej miere považované za zastarané a často sú vystavované otvorenému posmechu.

Niektorí by, samozrejme, mohli argumentovať, že veľká časť tohto relativizmu predstavuje otvorenosť mysle, a preto má na ľudskú spoločnosť pozitívny účinok. Je to však naozaj tak? A aký účinok má na vás? Veríte tomu, že pravda je relatívna alebo že neexistuje? Ak áno, jej hľadanie vám môže pripadať ako strata času. Taký názor však ovplyvní vašu budúcnosť.

[Poznámka pod čiarou]