Odchod do dôchodku — to nie je nič pre nás!
„ODCHOD DO DÔCHODKU — TO NIE JE NIČ PRE NÁS“ je pocit, ktorý získate pri návšteve jedného neobyčajného domu v Tokiu v Japonsku. Býva tam rodina 22 mužov a žien, ktorých priemerný vek je 70 rokov. Nespájajú ich pokrvné putá, ale spoločný záujem — misionárska služba. V kazateľskej službe celým časom vytrvali doteraz spolu už 1026 rokov! Traja najstarší členovia tejto rodiny sa narodili v roku 1910. Siedmi z nich začali slúžiť celým časom skôr, ako mali 20 rokov. Deviati z nich sledovali vzrast kazateľskej činnosti Kráľovstva v Japonsku od jej počiatkov po druhej svetovej vojne. — Izaiáš 60:22.
Táto päťposchodová budova bývalej odbočky spoločnosti Watch Tower je miestom povzbudenia predovšetkým pre ducha či prevládajúci spôsob zmýšľania misionárov, ktorí tu bývajú. Aj keď väčšina z nich má vzhľadom na svoj vek a chatrné zdravie určité telesné obmedzenia, ani jeden z týchto duchovných bojovníkov nie je ochotný vzdať sa. Japonskí svedkovia pre nich budovu kompletne zrenovovali a postarali sa, aby bola v suteréne sála Kráľovstva a osobný výťah.
Čo im spôsobuje potešenie
Keďže sú títo misionári vo svojom pridelení už tak veľa rokov, cítia, že toto je ich domov. „Keď som sa toto leto vrátila naspäť do Austrálie na oblastný zjazd,“ povedala jedna z najstarších členiek rodiny, „po dvoch týždňoch som už bola pripravená odísť domov!“ Títo misionári milujú ľudí, ktorým slúžia, a vypestovali si k nim hlbokú náklonnosť. Všetci sa tešia z listov a telefonátov, ktoré im pripomínajú činnosť minulých dní.
Je to výsledok usilovnej služby. Hnaní láskou k Jehovovi, títo misionári bezodkladne kázali Božie Slovo za rôznych okolností. (Porovnaj 2. Timotejovi 4:2.) „Učili sme sa mať radosť už len z toho, že slúžime Jehovovi,“ hovorí Vera MacKayová, ktorá slúži v Japonsku 37 rokov. „Aj keď k dverám nikto nepríde, sme tam, aby sme svedčili o Jehovovi.“
Dvanásti z týchto misionárov nikdy nevstúpili do manželstva, ale sú šťastní, že môžu slúžiť Pánovi bez rozptyľovania. (1. Korinťanom 7:35) Gladys Gregoryová, ktorá slúži ako misionárka už 43 rokov, je jednou z nich. Hovorí: „Aby som mala väčšiu slobodu pre službu Jehovovi, vstúpila som do priekopníckej služby, neskôr som absolvovala Gileád [biblickú školu Watchtower] a potom som začala s misionárskou činnosťou. Bez toho, aby som v tejto veci urobila akýkoľvek slávnostný sľub, ostala som slobodná, a tak ako mnoho mojich priateľov, nikdy som to neľutovala.“
Ochota prispôsobiť sa
Hoci niektorí ľudia, ako starnú, začínajú byť tvrdohlaví, misionári boli ochotní prispôsobiť sa. Lois Dyerová, Molly Heronová a Lena a Margrit Wintelerové žili v menšom misionárskom domove vo vilovej štvrti Tokia. Bývali tam viac ako 20 rokov a priľnuli k ľuďom v tejto lokalite. Vo svojich obvodoch mali sestry Wintelerové na trase s časopismi 40 odberateľov a Molly a Lois 74. Potom ich Spoločnosť požiadala, aby sa presťahovali do päťposchodového misionárskeho domova v srdci Tokia. „Spočiatku som bola skľúčená a nešťastná,“ priznáva Lena. Svojej novej pridelenej úlohe sa však, ako vždy, prispôsobili. Ako sa cítia teraz? „Sme veľmi šťastné,“ odpovedá Lena. „Teraz sú tu dvaja bratia z bételu, ktorí nám varia a upratujú dom. Je o nás dobre postarané.“ Všetci súhlasia s Lois, ktorá hovorí: „Láskyplná starostlivosť Jehovovej organizácie nám pomáha vytrvávať.“
Norrine Thompsonová sa tiež prispôsobila novým okolnostiam. Hovorí: „Pätnásť rokov som mala výsadu sprevádzať svojho manžela [pôvodom z Nového Zélandu] pri práci oblastného dozorcu, keď bolo celé Japonsko iba jednou oblasťou.“ No zdravie jej manžela sa zhoršovalo a pred 18 rokmi musela prekonať najväčšiu skúšku vo svojom živote — jeho smrť. „To, čo mi v tom čase umožnilo pokračovať v misionárskej práci,“ hovorí Norrine, „bola láska, ktorú mi preukazovali bratia z celého Japonska, ako aj modlitba a neustála služba.“
Statoční napriek zdravotným problémom
„Väčšina z nich má nejaký zdravotný problém, ale sú radostní a ich význačnou vlastnosťou je túžba slúžiť,“ hovorí Albert Pastor, dozorca misionárskeho domova. Aby bolo o misionárov postarané, bol do tohto domova pridelený lekár s manželkou, ktorá je zdravotnou sestrou.
Elsie Tanigawová, absolventka 11. triedy školy Gileád, jedného dňa asi pred tromi rokmi náhle prestala vidieť na ľavé oko. O štyri mesiace neskôr bolo postihnuté aj pravé oko. „Chvíľami ostanem trochu skľúčená, že nemôžem slúžiť ako predtým. Ale pomocou všetkých opatrení Spoločnosti a s láskyplnou podporou mojej partnerky a iných nachádzam v službe Jehovovi naďalej radosť,“ hovorí Elsie.
Šiniči Tohara a jeho manželka Masako, Elsini spolužiaci zo školy Gileád, počas niekoľkých minulých rokov zažili v súvislosti so zdravím mnoho skúšok. Pre Šiničiho ako schopného rečníka je veľkým problémom, že pre zhoršujúci sa zrak nevidí dobre na poznámky. Hoci v posledných rokoch podstúpil väčšiu i menšiu operáciu, jeho oči žiaria, keď rozpráva o 90-ročnom študentovi Biblie, ktorému teraz pomáha.
Napriek „ostňu v tele“ sa títo misionári pozerajú na svoju fyzickú slabosť ako apoštol Pavol, ktorý povedal: „Keď som slabý, vtedy som silný.“ (2. Korinťanom 12:7–10) A oni sú skutočne silní! Každé ráno o siedmej sú pripravení na ranné uctievanie. Po raňajkách idú tí, ktorí môžu, do včasnej rannej zvestovateľskej služby.
Richard a Myrtle Širomovci patria medzi tých, ktorí pravidelne chodia do služby. Myrtle dostala viackrát mozgovú porážku spôsobenú arteriosklerózou mozgu, ktorá sa u nej prejavila v roku 1978, ale svojho manžela sprevádzala pri práci cestujúceho dozorcu až do novembra roku 1987. A teraz Richard, ktorý sám má 70 rokov, pomáha Myrtle vo všetkom. Vstáva o piatej ráno, vyloží ju z postele, okúpe ju, oblečie, namaľuje a nakŕmi ju. Potom ju každé ráno vezme na vozíku do zvestovateľskej služby. Asi hodinu chodia z domu do domu a potom vydávajú svedectvo na autobusových zastávkach. Myrtle už nemôže rozprávať, ale posledné slová, ktoré vyslovila, boli dendo, dendo, po japonsky „kázanie, kázanie“.
Ich dcéra Sandra Sumidová sa presťahovala do misionárskeho domova, aby im pomáhala. Sandra nedávno stratila svojho drahého manžela následkom srdcového infarktu. Oceňuje si láskavú úpravu spoločnosti Watch Tower, keďže z Guamu, kde slúžila s manželom ako misionárka, ju pridelili späť do Japonska. „Vždy som cítila, že sa na pomoci svojim rodičom veľmi nepodieľam, pretože som bola na Guame,“ hovorí. „Moja sestra Joanne sa o nich starala v tomto dome. A tak keď sa táto príležitosť naskytla, mala som dobrý pocit. Cítiť, že som tu potrebná, je mojou liečbou od manželovej náhlej smrti.“
Ich pretrvávajúci záujem
Aj keď misionári cítia následky pokročilého veku, odmietajú sa svojho misionárskeho ducha vzdať. (Žalm 90:10; Rimanom 5:12) Jerry a Joši Tomovci, ktorí patrili k prvým absolventom Gileádu prichádzajúcim do Japonska, chodia doteraz kázať do obchodnej oblasti v centre Šibuja. „Keď sme prišli sem do jednoposchodovej budovy, ktorá tu stála v roku 1949, chodievali sme od jednej zemľanky k druhej. Teraz sa Tokio zmenilo na metropolu. Sme starí a nemôžeme robiť tak veľa, ako sme boli zvyknutí. Ale po návrate z kázania sme zakaždým veľmi osviežení,“ hovorí Joši.
Lillian Samsonová je misionárkou v Japonsku už 40 rokov a zo svojej služby má veľkú radosť. „Teraz pomáham jednej 80- ročnej žene, ktorá študovala s mojou misionárskou partnerkou, Adeline Nakovou, ktorá sa vrátila na Havaj, aby sa postarala o chorú matku. Táto žena sa po prekonaní problému s uctievaním predkov stala nedávno zvestovateľkou Kráľovstva. Išla do chrámu a povedala kňazovej manželke: ,Obrátila som sa na kresťanstvo!‘“ Takéto radostné zážitky spôsobujú, že Lillian nikdy neoľutovala deň, keď ako 19-ročná zanechala svetskú prácu a začala s priekopníckou službou.
Ruth Ulrichová a Martha Hessová, ktoré sú misionárskymi partnerkami viac ako 45 rokov, vychádzajú z tohto misionárskeho domova do služby už 35 rokov. V tejto oblasti sú veľmi dobre známe. Raz sa oblastný dozorca opýtal Marthy: „Môžem si do služby z domu do domu požičať tvoju tvár?“ Ľudia poznali Marthinu tvár a načahovali sa za časopismi, zatiaľ čo oblastný dozorca mal pri začínaní rozhovorov ťažké chvíle.
Na Ruthinej trase s časopismi je jedna žena, ktorá pre svoje zdravotné problémy nie je schopná čítať. Napriek tomu časopisy stále prijíma a dokonca prijala aj viazanú knihu Ľudstvo hľadá Boha. Ruth premýšľala, či by v doručovaní časopisov mala pokračovať, lebo sa zdalo, že literatúru nikto nečíta. Potom jedného dňa manžel tejto ženy pristúpil k Ruth s knihou Hľadanie, hovoriac: „Je to vynikajúca kniha! Celú som ju prečítal dvakrát.“ Ruth s ním a s jeho manželkou začala biblické štúdium.
Tento misionársky domov sám osebe priťahuje ľudí prejavujúcich záujem. Jeden večer sem prišiel nejaký mladý muž a povedal: „Viem, že ak sem prídem, môžete mi pomôcť pri štúdiu Biblie.“ Začalo sa s ním biblické štúdium. Ako kuchár v jednej čínskej reštaurácii pracoval so ženou, ktorá bola už mnoho rokov vylúčená. Keď nejaký zvestovateľ vykonal v tejto reštaurácii návštevu, rozšírené časopisy si našli cestu do kuchyne. Mladému kuchárovi sa páčili a začal bývalej svedkyni klásť otázky. Keďže mu nebola schopná odpovedať, povedala mu, aby navštívil misionársky domov. Teraz tento muž slúži ako služobný pomocník a priekopník. Časom bola vylúčená žena znovu prijatá a nakoniec sa aj ona stala pravidelnou priekopníčkou.
Všetci misionári v tomto dome sú vďační za to, čo pre nich Jehova vykonal. Pochádzajú z Austrálie, Kanady, Havaja, Švajčiarska a zo Spojených štátov a 11 z nich bolo z 11. triedy alebo zo skorších tried misionárskej školy Gileád. Zažili pokrok v diele Kráľovstva v Japonsku a stotožňujú sa s myšlienkami kráľa Dávida, ktorý povedal: „Býval som mladým mužom, aj som zostarol, a predsa som nevidel žiadneho spravodlivého úplne opusteného, ani jeho potomstvo, ako hľadá chlieb.“ (Žalm 37:25) Vďační za Božiu láskyplnú starostlivosť sa títo misionári nerozhodli odpočívať, ale chcú naďalej pokračovať v službe Jehovovi.