Najlepší spôsob, akým som mohol prežiť svoj život

ROZPRÁVA BOB ANDERSON

Asi pred desiatimi rokmi sa ma niektorí priatelia opýtali: „Bob, prečo už tak dlho slúžiš ako priekopník?“ Usmial som sa a povedal som: „Nuž, viete o niečom lepšom, ako je priekopnícka služba?“

KEĎ som v roku 1931 začal s priekopníckou službou, mal som 23 rokov. Teraz mám 87 rokov a stále slúžim ako priekopník. Viem, že svoj život som nemohol prežiť lepšie. Dovoľte mi vysvetliť prečo.

V roku 1914 bol v našom dome zanechaný traktát. Vydali ho Medzinárodní Bádatelia Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. Keď sa svedok vrátil, moja matka sa ho dôkladne povypytovala na peklo. Bola vychovávaná ako prísna wesleyovská metodistka, ale nikdy nemohla zlúčiť náuku večného trápenia s Bohom lásky. Len čo sa dozvedela pravdu o tejto veci, povedala: „Som šťastná ako nikdy v živote!“

Matka ihneď prestala vyučovať v metodistickej nedeľnej škole a pripojila sa k malej skupine Bádateľov Biblie. Začala kázať v našom domovskom meste Birkenhead, ktoré leží oproti prístavu Liverpool na druhej strane rieky Mersey, a čoskoro už pravidelne navštevovala na bicykli mnoho susedných miest. V tomto rozsiahlom obvode vydávala svedectvo po celý zvyšok svojho života a stala sa veľmi známou. Dala tak vynikajúci príklad svojim deťom. Zomrela v roku 1971 v pokročilom veku 97 rokov a až do konca zostala aktívnym svedkom.

Mňa a moju sestru Kathleen vzali z metodistickej nedeľnej školy a spolu s matkou sme chodievali na jej stretnutia s Bádateľmi Biblie. Neskôr, keď sa k nám pripojil aj otec, rodičia zaviedli pravidelné rodinné biblické štúdium na základe knihy Harfa Božia. Takéto štúdium bolo v tých dňoch novinkou, ale toto rané školenie v základných biblických pravdách prinieslo bohatú odmenu, pretože po čase sme spolu so sestrou vstúpili do priekopníckej služby.

Mama vždy tvrdila, že pre nás, deti, bol v duchovnom ohľade rozhodujúcim okamihom rok 1920, keď sme v Liverpoole videli „Fotodrámu Stvorenie“. A mala pravdu. Hoci som bol mladý, toto predstavenie zanechalo v mojej mysli živý obraz. V mojich spomienkach vyniká hlavne časť zobrazujúca Ježišov život, najmä to, ako šiel na smrť. Celý tento zážitok mi pomohol sústrediť sa na to najdôležitejšie dielo v živote — na kázanie!

Začiatkom dvadsiatych rokov som začal s mamou vždy v nedeľu popoludní rozširovať traktáty. Spočiatku sme dostali pokyn nechávať ich v domoch; neskôr nám bolo povedané, aby sme ich osobne odovzdali obyvateľom domov a potom opäť navštívili tých, ktorí mali záujem. Vždy som to považoval za raný základ našej činnosti pri vykonávaní opätovných návštev a vedení biblických štúdií, ktorá dnes prináša také dobré výsledky.

Do priekopníckej služby!

Spolu s Kathleen sme boli pokrstení v roku 1927. V roku 1931, keď som pracoval ako chemik analytik v Liverpoole, som počul rezolúciu, ktorou bolo prijaté meno Jehovovi svedkovia. Často som vídaval kolportérov Spoločnosti (dnes sú nazývaní priekopníkmi), ako pracujú v liverpoolskych obchodoch, a ich príklad na mňa veľmi hlboko zapôsobil. Ako som len túžil oslobodiť sa od svetskej spoločnosti a stráviť svoj život v službe Jehovovi!

V lete toho istého roku mi môj priateľ Gerry Garrard povedal, že od druhého prezidenta spoločnosti Watch Tower, Josepha F. Rutherforda, prijal úlohu kázať v Indii. Tesne pred tým, ako sa vydal na cestu loďou, ma prišiel navštíviť a rozprával mi o výsade služby celým časom. Pri rozlúčke ma ešte povzbudil slovami: „Som si istý, že onedlho budeš priekopníkom, Bob.“ A tak sa aj stalo. Prihlásil som sa v ten istý rok v októbri. Akú radosť a akú voľnosť som cítil, keď som na bicykli prechádzal vidieckymi cestičkami a kázal v odľahlých obydliach! Už vtedy som vedel, že som sa pustil do najdôležitejšej práce, akú som vôbec mohol robiť.

Mojím prvým priekopníckym pridelením bol Južný Wales, kde som sa pripojil k Cyrilovi Stentifordovi. Cyril sa neskôr oženil s Kathleen a niekoľko rokov spoločne slúžili ako priekopníci. Ich dcéra Ruth po čase takisto vstúpila do priekopníckej služby. V roku 1937 som slúžil vo Fleetwoode (Lancashire) — ako partner Erica Cooka. Až dovtedy priekopníci slúžili len vo vidieckych oblastiach Británie, mimo obvodu zboru. Ale Albert D. Schroeder, ktorý bol vtedy zodpovedný za činnosť kancelárie odbočky Spoločnosti v Londýne, rozhodol, že sa presťahujeme do mesta Bradford (Yorkshire). Bolo to prvý raz, čo boli priekopníci v Británii pridelení, aby pomohli určitému zboru.

V roku 1946 odišiel Eric do Gileádu, biblickej školy Watchtower, a bol pridelený do Južnej Rodézie, dnešného Zimbabwe. Spolu s manželkou ešte stále verne slúžia ako misionári v Durbane v Južnej Afrike.

Rok 1938 ma zastihol v inom pridelení, tentoraz ako zónového služobníka (dnes nazývaného krajský dozorca) pre severozápadný Lancashire a nádhernú oblasť Lake District. Tam som sa zoznámil s Olive Duckettovou, a keď sme sa vzali, Olive ma ihneď začala sprevádzať v krajskom diele.

Írsko počas vojnových rokov

Onedlho po tom, čo v septembri 1939 Británia vyhlásila vojnu Nemecku, miestom môjho pridelenia sa stalo Írsko. V Británii začali povolávať do vojska. Avšak v južnej Írskej republike, ktorá zostala počas vojny neutrálnou krajinou, neboli muži povolávaní. Írska republika a Severné Írsko sa mali stať jedným krajom. No v tom čase už platili obmedzenia a aby sme mohli odísť z Británie do ktorejkoľvek časti Írska, bolo potrebné cestovné povolenie. Na úradoch mi povedali, že môžem ísť, ale musel som súhlasiť s tým, že sa vrátim do Anglicka, hneď ako bude povolávaná do vojska moja veková kategória. Ústne som s tým súhlasil, ale keď mi bolo vydané povolenie, na moje prekvapenie neboli pri ňom uvedené žiadne podmienky!

V tom čase bolo v celom Írsku len vyše 100 svedkov. Po príchode do Dublinu v novembri 1939 sme sa stretli s Jackom Corrom, dlhodobým priekopníkom. Povedal nám, že v blízkom meste sú dvaja ďalší priekopníci a niekoľko záujemcov, dohromady okolo 20 ľudí. Jack prenajal v Dubline miestnosť na zhromaždenia a všetci súhlasili s tým, že sa tam budú pravidelne každú nedeľu stretávať. Toto usporiadanie trvalo do roku 1940, keď tu vznikol zbor.

Severné Írsko ako súčasť Spojeného Kráľovstva bolo zapojené do vojny s Nemeckom. A tak keď sme sa presunuli na sever do Belfastu, museli sme sa vyrovnávať s takými problémami, ako boli prídelové lístky na jedlo a obdobia nočného zatemnenia. Hoci nacistické letecké jednotky museli preletieť vyše 1600 kilometrov, aby sa dostali do Belfastu a späť na svoje základne v Európe, podarilo sa im mesto dôkladne zbombardovať. Pri prvom nálete bola poškodená naša sála Kráľovstva a bol zničený náš byt. Stalo sa to, kým sme boli na návšteve u bratov v inej časti mesta. Unikli sme istej smrti. V tú istú noc utekala jedna rodina svedkov do spoločného krytu. Keď sa tam dostali, zistili, že je plný, a museli sa vrátiť domov. Kryt bol priamo zasiahnutý a všetci, čo v ňom boli, zahynuli. Naši bratia však prežili s niekoľkými poraneniami a modrinami. V týchto ťažkých vojnových rokoch nebol nikto z našich bratov vážne zranený, za čo sme ďakovali Jehovovi.

Prísun duchovného pokrmu

S pokračujúcou vojnou sa obmedzenia stupňovali a nakoniec bola zavedená aj cenzúra poštových zásielok. To znamenalo, že Strážna veža bola zadržaná a nebolo možné priviezť ju do krajiny. Uvažovali sme, čo robiť, no Jehovova ruka nebola prikrátka. Jedno ráno som dostal list od „bratranca“ v Kanade, ktorý mi písal o rodinných záležitostiach. Nemal som ani tušenia, kto to je, ale v dodatku napísal, že mi na prečítanie prikladá jeden „zaujímavý biblický článok“. Bola to Strážna veža, ale pretože mala čistú obálku, cenzor ju nezadržal.

Spolu s manželkou a za pomoci miestnych svedkov, vrátane Maggie Cooperovej, ktorá kedysi pracovala s „Fotodrámou“, sme články začali ihneď rozmnožovať. Zanedlho sme zorganizovali rozposielanie 120 výtlačkov po celej krajine, keďže časopisy Strážna veža v čistej obálke prichádzali pravidelne od mnohých nových priateľov v Kanade, Austrálii a Spojených štátoch. Vďaka ich usilovnosti a láskavosti sme za celé vojnové obdobie neprišli ani o jedno číslo časopisu.

Podarilo sa nám zorganizovať aj zjazdy. Výnimočným bol zjazd v roku 1941, keď bola vydaná nová publikácia Deti. Ako sa zdalo, cenzor nemal námietky proti knihe, o ktorej si myslel, že je o deťoch, a tak sa nám podarilo dostať našu zásielku do krajiny bez akýchkoľvek problémov! Pri inej príležitosti sme dali miestne vytlačiť brožúrku Mier — môže byť trvalý?, lebo nebolo možné doviezť výtlačky z Londýna. Napriek všetkým obmedzeniam, ktoré sme mali, bolo o nás v duchovnom ohľade dobre postarané.

Prekonávanie odporu

Istý duchovný, ktorý bol na pobyte v belfastskom sanatóriu pod správou jedného Jehovovho svedka, poslal svojej manželke do Anglicka knihu Bohatstvo. Žena bola odporkyňou pravdy a vo svojej odpovedi to dala jasne najavo. Tvrdila aj to, že sme „nevlastenecká organizácia“. Poštový cenzor si to všimol a informoval o tejto záležitosti oddelenie kriminálneho vyšetrovania. Viedlo to k tomu, že som bol predvolaný na políciu, aby som podal vysvetlenie, a bol som požiadaný, aby som priniesol aj knihu Bohatstvo. Je zaujímavé, že keď mi knihu napokon vrátili, všimol som si, že všetky podčiarknuté časti sa týkali rímskokatolíckej cirkvi. Zdalo sa mi to dosť dôležité, lebo som vedel, že polícia sleduje činnosť IRA (Írskej republikánskej armády).

Podrobne sa ma vypytovali na našu neutralitu v čase vojny, lebo polícia nechápala dobre naše stanovisko. Ale úrady nikdy proti nám nezakročili. Keď som sa neskôr snažil získať povolenie na zjazd, polícia trvala na tom, že tam pošlú dvoch policajných spravodajcov. Povedal som: „Budú vítaní!“ A tak prišli a boli prítomní na odpoludňajšom zhromaždení a robili si stenograficky poznámky. Na konci programu sa opýtali: „Prečo sme sem boli poslaní? Všetko sa nám tu páči!“ Prišli aj na druhý deň a s radosťou prijali bezplatný výtlačok brožúrky Mier — môže byť trvalý? Zostávajúca časť zjazdu prebehla bez akýchkoľvek zásahov.

Hneď ako sa vojna skončila a boli zrušené cestovné obmedzenia, prišiel do Belfastu Pryce Hughes z londýnskeho bételu. Sprevádzal ho Harold King, ktorý bol neskôr pridelený ako misionár do Číny. Po šiestich rokoch izolácie od londýnskej kancelárie odbočky sme boli všetci veľmi povzbudení prejavmi, ktoré predniesli títo bratia. Krátko nato bol z Anglicka poslaný ďalší verný priekopník, Harold Duerden, aby posilnil dielo Kráľovstva v Belfaste.

Návrat do Anglicka

Írskych bratov sme si veľmi obľúbili a bolo ťažké vrátiť sa späť do Anglicka. Ale spolu s manželkou sme boli pridelení späť do Manchestru a neskôr sme sa presťahovali do Newton-le-Willows, iného lancashirského mesta, kde bola väčšia potreba. Lois, naša dcéra, sa narodila v roku 1953 a veľmi sme sa tešili, keď ako 16-ročná vstúpila do priekopníckej služby. Vydala sa za priekopníka Davida Parkinsona a spolu pokračovali v službe celým časom v Severnom Írsku, pričom v mnohých ohľadoch kráčali po stopách, ktoré sme vyznačili my s Olive. Dnes sú so svojimi deťmi späť v Anglicku a všetci slúžime v jednom zbore.

Napriek rôznym zmenám v našich okolnostiach nikdy som neprerušil priekopnícku službu — Olive to nikdy nechcela a nechcel som to ani ja. Vždy som cítil, že je správne pripisovať zásluhu za roky priekopníckej služby aj mojej manželke, lebo bez jej neprestajnej, láskyplnej podpory by som nikdy nebol mohol pokračovať v službe celým časom. Dnes, pravda, obidvaja rýchlejšie pociťujeme únavu, ale vydávanie svedectva je pre nás stále radosťou, najmä keď sme spolu a vedieme biblické štúdiá s našimi blížnymi. V priebehu rokov sme mali výsadu pomôcť asi sto ľuďom, aby sa stali oddanými, pokrstenými služobníkmi Jehovu. Prinieslo nám to veľa radosti! A domnievam sa, že tento počet je teraz už mnohonásobne väčší, keďže rodiny sa rozrástli do tretej a štvrtej generácie a tie sa takisto stali svedkami.

S Olive sa často rozprávame o mnohých výsadách a skúsenostiach, ktoré sme mali za tie roky. Aké šťastné roky to boli a ako rýchlo uplynuli! Viem, že som nemohol prežiť svoj život lepším spôsobom, ako po všetky tie roky slúžiť môjmu Bohu, Jehovovi, ako priekopník. Teraz, či už sa s vďačnosťou obzerám späť alebo v očakávaní hľadím dopredu, uvedomujem si, aký hlboký zmysel majú Jeremiášove slová: „Sú to skutky Jehovovej milujúcej láskavosti, že s nami nie je koniec, lebo jeho prejavy milosrdenstva istotne nedospejú ku koncu. Sú nové každého rána... ,Preto prejavím voči nemu postoj očakávania.‘“ — Plač Jeremiáša 3:22–24.

[Obrázok na strane 26]

Bob a Olive Andersonovci