Sej semeno — Jehova dá vzrast
ROZPRÁVA FRED METCALFE
ZAČIATKOM roku 1948 pri službe z domu do domu som navštívil malú farmu na okraji Corku v južnom Írsku. Keď som vysvetlil farmárovi, kto som, tvár mu očervenela. Pochytila ho zúrivosť, zreval, že som komunista, a bežal po vidly. Neváhal som ani sekundu, vyrútil som sa z dvora farmy a v letku som naskočil na bicykel, ktorý som nechal pri okraji cesty. Hoci bol ten kopec veľmi strmý, šľapal som do pedálov dolu ním, ako som len vládal, neobzerajúc sa, lebo som si predstavoval farmára, ako hádže po mne vidlami sťa oštepom.
V priebehu dvoch rokov, od roku 1946, keď som z Anglicka prišiel do Írskej republiky ako zvláštny priekopník, zvykol som si na také reakcie. Malá skupina zvestovateľov Kráľovstva v počte asi 24 už predtým zažívala paľbu nepriateľstva a urážok. Ale ja som dôveroval, že Jehovov duch nakoniec prinesie výsledky. — Galaťanom 6:8, 9.
Skôr ako budem hovoriť ďalej, chcem porozprávať niečo o svojom predchádzajúcom živote a výchove, ktorá mi bola veľmi užitočná pre takéto ťažké okolnosti.
Dobrý príklad rodičov a výchova
Môj otec sa stretol s pravdou už v roku 1914. Počas cesty z futbalového zápasu v Sheffielde, v Anglicku, čítal si biblický traktát, ktorý vysvetľoval stav mŕtvych. Už predtým navštívil množstvo cirkví pri hľadaní odpovedí na svoje otázky, ale s malým úspechom. Avšak to, čo čítal v tomto traktáte, ho veľmi vzrušilo. Objednal si šesť zväzkov Štúdií Písiem, ktoré boli v traktáte ponúkané, a dychtivo ich čítal, často až do skorých ranných hodín. Otecko rýchlo rozoznal pravdu.
Čoskoro sa začal stretávať s miestnym zborom Jehovových svedkov, a toto spojenie trvalo viac ako 40 rokov. Väčšinu tohto času slúžil ako predsedajúci dozorca. Na jeho veľké potešenie, dvaja z jeho bratov a všetky tri jeho sestry prijali pravdu. Jeden z jeho bratov vydal svedectvo mladej predavačke a ona aj so svojou sestrou sa stali oddanými, pomazanými kresťankami. Môj otec a jeho brat sa oženili s týmito dvoma mladými ženami.
V rodine som bol jedným zo štyroch chlapcov, ktorí boli vychovávaní vo „výchove a napomínaní Pánovom“. (Efezanom 6:4, Preklad kráľa Jakuba) Som rád, že moji rodičia nešetrili úsilím, keď nám vštepovali pravdu. Vtedy ešte neboli žiadne publikácie zvlášť určené na pomoc rodičom pri vyučovaní detí biblickým pravdám; ale my sme mali dvakrát v týždni pravidelné rodinné biblické štúdium s knihou Harfa Božia, ako aj pravidelné rozoberanie denných textov. — 5. Mojžišova 6:6, 7; 2. Timotejovi 3:14, 15.
Moja matka a otec boli tiež obdivuhodným príkladom v ocenení pre zhromaždenia a v horlivosti pre službu. Okrem svojich vynikajúcich duchovných vlastností mal môj otec aj dobrý zmysel pre humor, ktorý odovzdal svojim deťom. Tvrdá práca mojich rodičov priniesla dobré výsledky. Všetci ich štyria synovia, teraz už šesťdesiatnici, stále šťastne slúžia Jehovovi.
Do priekopníckej služby
V apríli 1939, keď som mal 16 rokov, som ukončil školu a stal som sa pravidelným priekopníkom. Môj otec sa ku mne pripojil v priekopníckej službe a dal mi prvotriedne školenie. Jazdiac na bicykloch sme dôkladne prepracovali celé územie v okruhu 11 kilometrov. Každý deň sme si zobrali 50 brožúr a nevrátili sme sa domov, kým sme ich nerozšírili.
O dva roky neskôr som mal prednosť byť medzi prvými zvláštnymi priekopníkmi, ktorí boli menovaní v Británii. Bolo radostné dostať takéto požehnanie, ale bolo tiež šokujúce opustiť šťastné bezpečie teokratického domova. Po čase a s Jehovovou pomocou som sa prispôsobil.
Moja priekopnícka služba bola prerušená počas druhej svetovej vojny, keď som bol spolu s inými mladými svedkami uväznený pre zachovávanie neutrality. V durhamskom väzení som bol označený ako YP (mladý väzeň). To znamenalo, že som musel nosiť krátke nohavice — čo bolo zjavnou nevýhodou v chladnom počasí. Len si predstavte Wilfa Goocha (terajšieho koordinátora výboru odbočky v Británii), Petra Ellisa (člena výboru odbočky), Freda Adamsa a mňa — všetkých vysokých približne 1,80 metra — stojacich spolu a majúcich oblečené krátke nohavice ako školáci!
Pridelenie — Írsko
Po prepustení z väzenia som tri roky slúžil ako priekopník v rozličných častiach Anglicka. Potom som dostal pridelenie, ktoré bolo jednak skúškou, ale aj úžasnou odmenou — Írska republika. O južnom Írsku som vedel len to, že takmer každý je tam rímskokatolík. Ale nevšímal som si negatívne poznámky, ktoré niektorí trúsili, a bez váhania som pridelenie prijal. To bol čas na rozšírenie pravého uctievania, a ja som si bol istý, že mi Jehova svojím svätým duchom pomôže.
Väčšina svedkov v Írskej republike bola v jej hlavnom meste Dubline, ostatní boli rozptýlení po jednom, po dvoch niekde inde. Preto väčšina ľudí nikdy ani nevidela niekoho z Jehovových svedkov. Spolu s troma ďalšími zvláštnymi priekopníkmi som začal pracovať v meste Cork. Nebolo ľahké nájsť počúvajúce ucho. Kňazi pred nami pri omšách stále varovali a nazývali nás „komunistickými diablami“. Aj noviny varovali pred našou činnosťou.
Jedného dňa mi holič britvou skracoval vlasy. Počas rozhovoru sa ma spýtal, čo robím v Corku. Keď som mu to povedal, pochytila ho zúrivosť a nadával mi. Ruka sa mu triasla od hnevu a ja som si predstavoval, ako vychádzam z holičstva s hlavou pod pazuchou! Aká to bola pre mňa úľava, keď som sa dostal z holičstva celý!
Násilie davu
Niekedy sme museli čeliť násiliu davu. Napríklad jedného dňa v marci 1948, keď sme usilovne slúžili z domu do domu, dav napadol môjho partnera Freda Chaffina. Prenasledovaný zástupom, Fred bežal na zastávku autobusu a požiadal vodiča a sprievodcu o pomoc. Oni sa však pripojili k útočníkom. Fred bežal ďalej po ceste a podarilo sa mu skryť za vysokým múrom, ktorý ohradzoval dom kňaza.
Medzitým som ja šiel po bicykel. Aby som sa dostal do stredu mesta, išiel som bočnou cestou, ale keď som vyšiel na hlavnú ulicu, už ma tam čakal dav. Dvaja muži mi vytrhli aktovku a jej obsah povyhadzovali do vzduchu. Potom ma začali biť a kopať. Náhle sa objavil nejaký muž. Bol to tajný policajt; zastavil útok a zobral mňa i útočníkov na policajnú stanicu.
Tento útok dal dôvod na ‚obhajobu a zákonné upevňovanie dobrého posolstva‘. (Filipanom 1:7) Keď sa prípad dostal pred súd, policajt, ktorý ma zachránil, sám rímskokatolík, poskytol dôkazy, a šesť osôb bolo obvinených z napadnutia. Prípad ukázal, že máme právo chodiť od dverí k dverám a slúžil na odstrašenie ostatných, ktorí by pomýšľali na násilie.
Zo začiatku sa zdalo príliš nebezpečné posielať sestry priekopníčky do miest, ako bol Cork. Avšak často sa ukázalo, že by bolo lepšie, keby sestry navštívili záujemkyne. A tak, tesne pred týmto útokom, Spoločnosť pridelila do Corku dve vynikajúce priekopníčky. Jedna z nich, Evelyn MacFarlanová, sa neskôr stala misionárkou a konala výbornú prácu v Chile. Druhá, Caroline Francisová, ktorá predala svoj dom v Londýne, aby mohla byť priekopníčkou v Írsku, sa stala mojou manželkou.
Semená pravdy klíčia
Človek by si ľahko mohol myslieť, že mrháme časom, keď sejeme semená pravdy o Kráľovstve za takých podmienok. Ale keď sme videli, že tu a tam pravda klíči, udržiavalo to našu dôveru v Jehovovu moc dávať vzrast. Raz napríklad Spoločnosť poslala meno a adresu muža, ktorý si napísal o výtlačok knihy Boh nech je pravdivý. Adresa bola do Fermoy, malého mesta vzdialeného od Corku asi 35 kilometrov. A tak som sa jedného nedeľného rána vybral na bicykli hľadať tohto človeka.
Keď som sa dostal do Fermoy, opýtal som sa na smer nejakého muža. „Oh,“ povedal, „to je ešte ďalších 14 kilometrov po tejto ceste.“ Teda som šiel ďalej, až som sa dostal po úzkej vidieckej ceste k nejakej farme. Mladý muž, ktorý si objednal knihu, stál pri bráne. Keď som sa predstavil, povedal: „Tá kniha by sa mala vyvažovať zlatom!“ Mali sme vynikajúci rozhovor a ani neviem, ako mi ubehla 50 kilometrová cesta domov. Ešte aj teraz, po viac ako 40 rokoch, sa veľmi teším, keď každý rok stretávam tohto „mladého“ muža, Charlesa Rinna, na zjazdoch. Dnes je v oblasti Corku desať zborov.
V päťdesiatych rokoch sme spolu s Carolinou rozsievali semená pravdy vo vnútrozemí Írska. Povzbudenie k vytrvalosti prišlo v roku 1951, keď rýchlo reagovali mierni ľudia, ako bola „babička“ Hamiltonová a jej nevesta. „Babička“ Hamiltonová sa stala prvou pokrstenou zvestovateľkou v grófstve Longford. — 1. Tesaloničanom 2:13.
Problémom bolo aj ubytovanie. Len čo bol na domácich vyvinutý nátlak, požiadali nás, aby sme odišli. A tak, keď sme rýchlo po sebe stratili tri rôzne miesta, kúpili sme si stan, nepremokavú plachtu, spacie vaky a všetko sme to vozili vo forde model Y. Po každom dni služby sme si rozložili stan tam, kde sa dalo. Neskôr sme dostali štvormetrový príves. Bol malý a mal len málo moderných vymožeností — po vodu sme museli chodiť peši asi pol kilometra — nemal ani tepelnú izoláciu, ale aj tak to bol pre nás luxus. Zmysel pre humor som si mohol vyskúšať, keď som sa jedného dňa pošmykol na vlhkom koreni stromu a spadol horeznačky do dlhej, úzkej, ale nie veľmi hlbokej studne. Napriek tomu sme v tomto prívese ubytovávali krajského dozorcu s manželkou, keď nás navštívili.
Niekedy nám dobrosrdeční ľudia prejavili neočakávanú láskavosť. Napríklad v roku 1958 sme išli do Sliga v západnom Írsku, odkiaľ pred ôsmimi rokmi vyhnali iný priekopnícky pár. Modlili sme sa, aby nám Jehova pomohol nájsť miesto pre príves, a po mnohých hodinách hľadania sme sa dostali k veľkému, nepoužívanému kameňolomu. Muž ženúci dobytok dolu po ceste nám povedal, že kameňolom patrí jeho rodine. „Mohli by sme ho použiť?“ spýtali sme sa a povedali sme, že sme zástupcami biblickej spoločnosti. Muž súhlasil.
Onedlho sa spýtal: „Ku ktorej biblickej spoločnosti patríte?“ Bola to chvíľa plná úzkosti. Povedali sme mu, že sme Jehovovi svedkovia. Na našu veľkú úľavu zostal priateľský. O niekoľko týždňov neskôr nám odovzdal potvrdenie o ročnom prenájme miesta. „Nechceme žiadne peniaze,“ povedal, „ale vieme, akému odporu čelíte, takže keby niekto spochybňoval vaše právo byť na tomto mieste, tu je váš doklad.“
Kým sme boli v Sligu, počuli sme o nejakom mužovi, známom obchodníkovi a futbalistovi, ktorý prejavoval určitý záujem, keď tam boli ešte predošlí priekopníci. Ale počas ôsmich rokov mal len občas spojenie, tak sme boli zvedaví, ako je to s ním teraz. Odpoveď nám dal žiariaci úsmev na tvári Mattie Burnsa po mojom predstavení. Semená pravdy zasiate pred rokmi neuhynuli. Ešte stále je členom malého aktívneho zboru v Sligu.
Meniace sa postoje
Jedným miestom stelesňujúcim nepriateľský postoj, ktorý mali mnohí voči nám, bolo mesto Athlone. Keď sa tam v päťdesiatych rokoch začalo sústredené vydávanie svedectva, kňazi zariadili, aby všetci, ktorí žili v jednej časti mesta, podpísali petíciu, v ktorej sa hovorilo, že nechcú, aby ich Jehovovi svedkovia navštevovali. Poslali to vláde, a tak sa dielo v Athlone niekoľko rokov vykonávalo veľmi ťažko. Raz vo mne skupina mladíkov spoznala svedka, a začala hádzať kamene. Keď som stál pred výkladom obchodu, majiteľ ma pozval dovnútra — skôr kvôli ochrane výkladu ako mňa — a nechal ma odísť zadným vchodom.
Ale keď som nedávno, v auguste 1989, viedol v Athlone pohrebný obrad vernému bratovi, nemohol som sa ubrániť údivu nad tým, aký vzrast tu Jehova spôsobil. Okrem členov zboru ešte asi 50 miestnych ľudí úctivo sledovalo pohrebný obrad v nádhernej sále kráľovstva, ktorú bratia postavili.
Zvláštne školenie v škole Gileád
V roku 1961 som bol pozvaný na desaťmesačný kurz do školy Strážnej veže Gileád. Tento zvláštny kurz bol iba pre bratov, takže sme spolu s Carolinou o pozvaní uvažovali na modlitbách. Dvanásť rokov sme boli stále spolu. Okrem toho aj moja manželka dychtivo túžila navštevovať školu Gileád a byť misionárkou, a tak bola mimoriadne sklamaná, že nebola pozvaná. Keďže však bola veľkorysá, postavila záujmy Kráľovstva na prvé miesto a súhlasila, aby som išiel. Kurz bol úžasnou prednosťou. Ale radosťou bolo aj vrátiť sa domov a pustiť sa do práce v odbočke Spoločnosti, a tak povzbudzovať dvesto alebo aj viac svedkov, ktorí začiatkom šesťdesiatych rokov sadili a polievali v Írsku.
O niekoľko rokov neskôr, v roku 1979, mala Carolina možnosť ísť do svetového ústredia Jehovových svedkov v New Yorku, keď som bol pozvaný na zvláštny kurz Gileádu pre členov výborov odbočiek. To bol vrcholný zážitok posledných rokov jej života. O dva roky zomrela. Počas celých 32 rokov, čo sme slúžili spolu celým časom, Carolina nikdy nestratila horlivosť v službe Jehovovi ani dôveru, že on dá vzrast.
Veľmi mi chýbala. Jednou z vecí, ktoré mi pomohli vyrovnať sa s tým, bol v tom čase článok v časopise Prebuďte sa! pod názvom „Učiť sa žiť bez toho, koho milujete.“ (8. februára 1981, angl.) Slzy mi vstúpili do očí, kedykoľvek som si pomyslel na svoju stratenú družku, ale robil som to, čo navrhoval článok, a stále som sa zamestnával v Jehovovej službe.
Jehovovo požehnanie pokračuje
Rok predtým, v apríli 1980, som bol pri tom, keď brat Lyman Swingle z vedúceho zboru zasvätil novú budovu odbočky v Dubline. Aké vzrušujúce bolo vidieť 1 854 zvestovateľov na poli, ktoré vtedy zahrnovalo aj severné Írsko! A teraz, o desať rokov neskôr, Ročenka oznamuje vrchol 3 451 zvestovateľov za rok 1990!
Medzitým som mal ďalšie požehnanie. Keď som slúžil ako inštruktor Školy služby kráľovstva, stretol som Evelyn Halfordovú, sympatickú a horlivú sestru, ktorá sa presťahovala do Írska, aby slúžila tam, kde je väčšia potreba. Uzavreli sme manželstvo v máji roku 1986 a bola mi skutočnou oporou v každej mojej teokratickej činnosti.
Z mojich 51 rokov služby celým časom odvtedy, čo som vyšiel zo školy, 44 rokov som strávil v Írsku. Je povzbudzujúce vidieť mnohých, ktorým som pomáhal a ktorí stále slúžia Jehovovi, niektorí ako starší a služobní pomocníci. Môžem bez váhania povedať, že jednou z najväčších radostí, aké môže človek mať, je pomôcť niekomu na ceste k životu.
Bolo vieru posilňujúce vidieť, ako napriek prudkému odporu na jednom mieste za druhým v Írsku prekvitá pravé uctievanie. Teraz je asi 3 500 zvestovateľov spojených s viac ako 90 zbormi po celej krajine. Naozaj, niet obmedzenia pre Jehovu v tom, čo môže urobiť. On dá vzrast, ak my usilovne sadíme a polievame. (1. Korinťanom 3:6, 7) Viem, že je to pravda. Videl som, ako sa to stalo v Írsku.