Slúžiť s tou najprogresívnejšou organizáciou

ROZPRÁVA ROBERT HATZFELD

Veľmi veľa ľudí si dnes pomocou diaľkového ovládača zapína televízor, aby si v živých farbách pozreli večerné správy, a sotva to považujú za niečo výnimočné. A predsa sa to zdá ako včera, keď som ako 12-ročný chlapec s doširoka otvorenými očami pozeral na filmovom plátne na obraz muža v nadživotnej veľkosti, a ten muž hovoril!

NIČ mimoriadne, mohol by si si pomyslieť. Ale mne sa to vtedy, v roku 1915, v začiatkoch nemého čiernobieleho filmu, rozhodne zdalo ako novodobý zázrak. Na plátne sa objavil impozantný bradatý muž a povedal: „Fotodrámu Stvorenie uvádza I.B.S.A., Medzinárodné združenie bádateľov Biblie.“ Počas nasledujúcich dvoch hodín sa nám pred očami odvíjala biblická správa. Biblické posolstvo bolo jasné a osviežujúce. Moju pozornosť však v skutočnosti upútal pohyblivý film spestrený farebnými diapozitívmi a synchronizovaný so zvukom.

Vtedy som si to neuvedomoval, ale moje mladícke nadšenie pre tento medzník v technike bolo začiatkom celoživotnej dráhy v spojení s najprogresívnejšou organizáciou na zemi.

Začiatky

V roku 1891 prišiel môj otec z Dillenburgu (Nemecko) do nemeckej komunity v Allegheny (Pennsylvánia, USA). Neskôr sa tam v jednej nemeckej rodine zoznámil s dievčaťom, s ktorým sa vzali. Narodil som sa 7. júla 1903 a pri výchove ma učili hovoriť po nemecky aj po anglicky. Tesne pred začiatkom prvej svetovej vojny v roku 1914 mi epidémia tuberkulózy náhle vzala oboch rodičov a zanechala ma ako sirotu. Približne v tom istom čase zomrel aj starý otec na mŕtvicu.

Teta Minna Boemerová ma láskavo vzala do svojej rodiny. „Mám päť detí,“ povedala. „Môžem mať aj o jedno viac.“ Hoci som stratil rodičov, teta Minna mi poskytla dobrý domov.

Teta bola dlhoročným členom alleghenského zboru Bádateľov Biblie (ako sa v tých dňoch volali Jehovovi svedkovia). Pred rokom 1909 bol v tomto zbore aj brat C. T. Russell, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower. Teta Minna ma brávala na zhromaždenia. I keď vtedy naša rodina nevynakladala na štúdium ani na službu mimoriadne úsilie, o všetko, čo sme počuli na zhromaždeniach, sme sa neformálnym spôsobom vydávania svedectva delili s ľuďmi, ktorých sme poznali.

Práve v tomto období ma naplnila úžasom „Fotodráma“. Keďže som inklinoval k technike, fascinovala ma nová fotografická technika a synchronizácia zvuku a obrazu, ako aj fotografia zachytávajúca plynutie času. Sledovať, ako sa otvárajú kvety, bolo naozaj vzrušujúce!

V roku 1916 nás zarmútila smrť brata Russella. Keďže sme bývali priamo v Allegheny, zúčastnili sme sa jeho pohrebu v Carnegie Hall. Bola to sála, kde brat Russell v roku 1903 diskutoval s E. L. Eatonom. Počul som rozprávať o tomto metodistickom episkopálnom služobníkovi, ktorý vyzval C. T. Russella na šesťdňový rozhovor dúfajúc, že zneváži biblické znalosti brata Russella. Namiesto toho Russell, ako sa hovorilo, ‚namieril na peklo hadicu‘. Sara Kaelinová, známa kolportérka v Pittsburghu, poznala Russellovcov osobne. Na pohrebe videla, ako Maria Russellová položila do rakvy kvety s nápisom „Môjmu milovanému manželovi“. Hoci sa od neho pred niekoľkými rokmi odlúčila, stále ho považovala za svojho manžela.

Ako roky plynuli, mal som veľa príležitostí získať technickú zručnosť užitočnú pre moju budúcu životnú cestu. Strýko, môj poručník, bol stavebným podnikateľom. Cez školské prázdniny ma nechal pracovať so svojimi elektromontérmi, ktorí vo veľkých starých obytných sídlach nahrádzali plyn elektrinou. V roku 1918 študenti našej školy zostrojili amatérske rádiotelegrafické zariadenie. Po večeroch sme sa stretávali, aby sme študovali a v teréne robili experimenty s elektrinou a magnetizmom. V roku 1926 sme sa s jedným priateľom rozhodli uskutočniť chlapčenský sen — pracovať na lodiach a cestovať po svete. Zapísali sme sa do školy Americkej rádiovej spoločnosti pre rádiotelegrafistov.

Nový život v bételi

Škola pre rádiotelegrafistov, do ktorej sme chodili, bola v meste New York, a tak som cestovával cez rieku do Brooklynu na zhromaždenia Bádateľov Biblie, ktoré sa konali v prenajatej posluchárni v starom sídle slobodomurárskej lóže. V celej oblasti mesta New York bol vtedy len jeden zbor. Keď sa bratia z bételu (domova rodiny ústredia Bádateľov Biblie) dozvedeli, že sa pripravujem na získanie oprávnenia v oblasti komerčného rozhlasu, povedali: „Prečo chodiť na more? My máme rozhlasovú stanicu priamo tu a potrebujeme operátora.“ Pozvali ma, aby som prišiel do kancelárie na rozhovor. O bételi som nevedel nič, len to, že je to ústredie Bádateľov Biblie.

Bratia sa so mnou porozprávali, poradili mi, aby som školenie dokončil, získal oprávnenie a potom prišiel do bételu. Po skončení školy som si zbalil svojich pár kusov oblečenia a namiesto na loď smerujúcu na šíre more som nastúpil do vozňa metra smerujúceho do bételu. I keď som bol oddaný Jehovovi a na kazateľskom diele som sa zúčastňoval už roky, pokrstený som bol až v decembri 1926, dva týždne po príchode do bételu. V tom čase to nebolo nič neobvyklé.

V tých dňoch mal bétel 150 členov a bol preplnený. V každej miestnosti boli štyria muži. Čoskoro som sa zoznámil s väčšinou členov bételu, pretože všetci sme jedli, pracovali a spali v jednom komplexe a, samozrejme, všetci sme chodili do toho jediného zboru, ktorý bol v meste New York. V roku 1927 bol dokončený nový bétel na Columbia Heights 124, kde sme mohli bývať po dvoch.

V roku 1927 bola otvorená aj nová továreň na Adams Street 117. Pomáhal som pri sťahovaní zariadenia zo starej továrne na Concord Street 55. Okrem rozhlasového zariadenia boli v továrni výťahy, tlačiarenské stroje, zariadenie práčovne, naftové horáky — na tom všetkom som robil, ak to malo elektrické vedenie.

Ale bétel bol viac než len továreň. Za každou knihou, každým traktátom, každým časopisom bol zástup pokorných, pracovitých služobníkov. Nesnažili sa urobiť si meno vo svete. Šlo im len o to, aby bola vykonaná práca v Pánovom diele — a práce bolo naozaj veľa!

Spoločenstvo s bratom Rutherfordom

Veľký úžitok som mal z výsady spolupracovať s Josephom F. Rutherfordom, druhým prezidentom Spoločnosti. Bol to vysoký muž, meral takmer 190 centimetrov, nebol tučný, ale bol dobre stavaný. Mnohí mladší bratia v bételi mali z neho trochu strach, kým ho nespoznali. Neustále študoval a pripravoval písomné materiály.

Brat Rutherford mal dobrý zmysel pre humor. V rodine bétel boli dve staršie sestry, ktoré tam boli od čias brata Russella. Boli dosť vážne a domnievali sa, že je nesprávne hlasno sa smiať, i keď je niečo smiešne. Brat Rutherford mal vo zvyku niekedy pri obede povedať anekdotu, ktorá každého rozosmiala, a tieto dve sestry to popudzovalo. No často viedol pri jedle aj vážne rozhovory o Biblii.

Brat Rutherford bol dobrý kuchár a rád pripravoval jedlo pre priateľov. Bételoví kuchári raz pri krájaní kurčiat rozštiepili nejaké kuracie kosti. Brat vošiel dlhými krokmi do kuchyne a ukázal im, ako správne rozkrájať kurča. Nemal rád v jedle rozštiepené kosti!

Často som bol v blízkosti brata Rutherforda v neoficiálnych situáciách, napríklad v našej rozhlasovej stanici WBBR alebo v jeho študovni na Staten Island. Bol to naozaj láskavý človek a robil to, čo kázal. Neočakával od druhých nič, čo by sám nerobil. Na rozdiel od jednotlivcov v zodpovednom postavení v mnohých iných náboženských organizáciách, brat Rutherford mal v tej najvyššej miere duchovný a morálny charakter. Plne žil pre Jehovovo Kráľovstvo.

Finančne ťažké časy

Niekoľko rokov po tom, čo som prišiel do bételu, svet sa dostal do veľkej hospodárskej krízy. Finančné trhy sa zrútili a ceny tovarov prudko klesli. Pracovných príležitostí aj finančných prostriedkov bolo málo. Bétel fungoval na základe príspevkov a Jehova vždy zabezpečil, že ich bolo dosť na to, aby bolo postarané o dielo. Nikdy sme neboli bez jedla, i keď možno nebolo práve také, aké by si každý želal. Žili sme čo najskromnejšie a bratia mimo bételu nám pomáhali, ako mohli.

V roku 1932 zomrel brat Robert Martin, verný dozorca továrne. Na jeho miesto bol vymenovaný 27-ročný Nathan Knorr. Bol to veľmi schopný mladý muž. Nespomínam si, že by bolo pre niekoho ťažké prijať ho ako dozorcu továrne. Aj ďalší verní bratia, medzi nimi John Kurzen, George Kelly, Doug Galbraith, Ralph Leffler a Ed Becker — všetci moji drahí spolupracovníci — ochotne dávali svoju zručnosť a dômyselnosť službe Kráľovstvu. — Porovnaj 2. Mojžišovu 35:34, 35.

Práca v rozhlase

Naša organizácia bola od samého jadra oddaná rozširovaniu dobrého posolstva všetkými dostupnými prostriedkami. Celý svet sa musel dozvedieť o Kráľovstve, no nás bolo len niekoľko tisíc. Rozhlasová technika bola po prvej svetovej vojne vo svojich začiatkoch. Rozvážni bratia však cítili, že práve tento spôsob komunikácie poskytol Jehova na ten čas. A tak v roku 1923 začali budovať rozhlasovú stanicu WBBR na Staten Island, v jednom z piatich okresov mesta New York.

Občas som bol jediným operátorom našej stanice. Býval som na Staten Island, ale cestovával som tri hodiny prievoznou loďou a vlakom do továrne v Brooklyne, aby som urobil elektrikárske alebo technické práce. Aby bola naša rozhlasová stanica v podstate sebestačná, inštalovali sme dieselový generátor. Na Staten Island sme mali aj vlastný zdroj vody a záhradu, ktorá zásobovala jedlom tamojšie malé osadenstvo a tiež rodinu bétel v Brooklyne.

Kým neprišla pomoc, povinnosti súvisiace s prácou v rozhlase veľmi obmedzovali moju účasť na zhromaždeniach a na zvestovateľskej službe. Okrem každoročnej dovolenky nebol čas na spoločenské stretnutia či víkendové výlety. Raz sa ma ktosi spýtal: „Keď máš taký náročný pracovný program, neuvažoval si niekedy, že by si z bételu odišiel?“ Naozaj som mohol povedať: „Nie.“ Bola to výsada a radosť žiť a pracovať s toľkými oddanými bratmi a sestrami. A vždy bola práca, ktorú bolo treba urobiť, nejaká nová úloha.

Pripravovali sme a vysielali burcujúce rozhlasové dramatizácie. Keďže sme nemali k dispozícii žiadne nahrávky so špeciálnymi efektmi, museli sme si vymyslieť vlastné metódy. Zhotovili sme stroj, ktorý mohol napodobniť zvuk jemného vánku alebo zúriacej búrky. Zvuk rozpolených škrupín kokosového orecha, ktorými sa udieralo na dosky potiahnuté látkou, predstavoval dupot konských kopýt na kamenných uliciach. Každá dramatizácia bola veľkolepým podujatím. A ľudia počúvali. V tých dňoch, keď bolo málo iného rozptýlenia, ľudia si sadli a pozorne počúvali.

V dvadsiatych rokoch a potom začiatkom tridsiatych rokov vošla Spoločnosť do dejín rozhlasu, keď viac ráz spojila najväčšie množstvo staníc pre jednotný program. Tak sa posolstvo o Kráľovstve dostalo k miliónom ľudí na celom svete.

Gramofón

V polovici tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov sme navrhli a zostrojili prehrávacie prístroje, gramofóny, a ďalšie zvukové zariadenie. Špeciálnym sústruhom sme vyryli originálne záznamy na zrkadlovo hladkých kotúčoch z včelieho vosku. Potom sme každý originálny záznam veľmi pozorne preskúmali pod mikroskopom, aby sme sa uistili, že na ňom nie je kaz. Ak na ňom boli nejaké chyby, nahrávanie bolo treba zopakovať a sústruhom vyryť ďalšiu platňu. Potom sme originálny záznam z včelieho vosku poslali nahrávacej spoločnosti, ktorá vyrobila gramofónové platne a záznamy určené na prehrávanie v rozhlase.

Vzrušujúcou udalosťou, na ktorú si veľmi dobre pamätám, bola prednáška brata Rutherforda v roku 1933, ktorá mala názov „Účinok svätého roku na mier a blahobyt“. Pápež vyhlásil ten rok za „svätý rok“ a my sme ho pomocou rozhlasového vysielania a gramofónu odhaľovali a poukazovali sme na to, že nič sväté neprinesie. Ako sa ukázalo, v tom roku sa s podporou katolíckej cirkvi ujal moci Hitler, a tak akékoľvek nádeje na mier sa rozplynuli.

V Spojených štátoch bola vytvorená organizácia Katolícka akcia, ktorá mala uskutočňovať to, čo chcela cirkev. Do redakčných rád hlavných novín, časopisov a knižných vydavateľstiev dosadili svojich ľudí. Miešali sa do politiky a hrozili bojkotom každej stanici, ktorá by vysielala naše biblické prednášky. Mnohých svedkov napádali skupiny Katolíckej akcie, zvlášť v susednom New Jersey. Boli to vzrušujúce dni!

Radostná práca v poli

V polovici päťdesiatych rokov sa už rastúce zástupy zvestovateľov Kráľovstva dostávali k väčšiemu počtu ľudí priamo pri dverách ich domovov. Ukázalo sa, že tento spôsob je v pomoci jednotlivcom porozumieť biblickej pravde oveľa účinnejší než rozhlas. A tak v roku 1957 bolo rozhodnuté predať WBBR a zamerať naše prostriedky na rozmáhajúce sa misionárske dielo v ostatných krajinách.

V roku 1955 som bol pridelený do zboru Bedford v Brooklyne, kde som pravidelne viedol štúdium Strážnej veže. Spoločnosť ma tiež vysielala ako cestujúceho rečníka do severnej časti štátu New York, do Pennsylvánie, Connecticutu a New Jersey. Keď som bol pridelený do zboru Bedford, povedal som si: ‚Mám vyše 50 rokov. Mal by som sa radšej hneď teraz čo najviac zúčastňovať zvestovateľskej služby. Neskôr by som mohol mať bolesti v krížoch a možno by som sa nemohol zo služby tak tešiť.‘

Po toľkých rokoch práce v technickej oblasti rozsievania semena Kráľovstva pomocou rozhlasu bolo pre mňa ozajstným potešením sadiť a polievať semená biblickej pravdy priamo medzi ľuďmi. Zo spolupráce so zborom som mal skutočnú radosť. Rôzni bratia a sestry ma prijali za svojho a cítil som sa medzi nimi ako doma. Niektoré z malých detí, teraz už dospelí ľudia, ma stále volajú starý otec. Tridsať rokov sme spolu trávili nádherný čas vo zvestovateľskej službe, kým mi problémy s nohami a chodidlami neznemožnili chodiť po schodoch a cestovať metrom. V roku 1985 som prešiel do zboru Brooklyn Heights, ktorý sa stretáva priamo v bételi.

Ako sa Jehovova organizácia tešila z veľkého rozmachu, mal som výsadu osobne vidieť jej požehnanie na zahraničných poliach, keď som sa zúčastňoval veľkých zjazdov Jehovových svedkov vo vzdialených krajinách. Napokon som predsa mohol cestovať po svete! Od päťdesiatych rokov mali niektorí z nás bételitov možnosť pozrieť si Londýn, Paríž, Rím, Norimberg a Kodaň. Cestovali sme upravenými bombardérmi, loďou a vlakom. Cestovanie bolo samozrejme spojené s pohľadom na mnohé prírodné krásy, no tým najvzrušujúcejším, čo sme mohli vidieť, boli zástupy našich srdečných, pohostinných bratov. Neskoršie desaťročia priniesli cesty do Orientu, potom opäť do západnej Európy a najnovšie do východnej Európy. Nádherné zjazdy v Poľsku, Nemecku a Československu boli ohromujúce. Ako sa naša teokratická rodina rozrástla odvtedy, čo som sa stal jej časťou!

Božské vedenie

To, čo sa zdalo ako malé krôčiky organizácie, sa neskôr ukázalo ako obrie kroky. Kto mohol predvídať ten nesmierny vzrast, keď sme robili na inovačných projektoch, nástrojoch, ktoré nám mali pomôcť vykonávať svedecké dielo? Postupovali sme vpred vo viere, reagujúc na Jehovovo vedenie.

Táto progresívna organizácia sa nebála využiť ako pomoc v starostlivosti o celosvetové pole najnovšiu dostupnú techniku alebo vytvoriť si vlastnú. K spôsobom, ktoré sa používali alebo používajú na podporu hlásania o Kráľovstve, patrí kázanie z domu do domu, využívanie možnosti spojiť viac rozhlasových staníc pre jeden program, vydávanie svedectva pomocou gramofónu a program vedenia biblických štúdií v domovoch ľudí. To, že sme skoro zaviedli vlastnú tlačiarenskú prevádzku a teraz používame fotosadzbu riadenú počítačom a ofsetovú tlač v mnohých jazykoch, je nemalý výkon. Biblická škola Strážnej veže Gileád, škola teokratickej služby a pravidelné zjazdy, to všetko plnilo úlohu v prinášaní slávy Jehovovi Bohu a jeho Synovi. Mal som výsadu všetky tieto udalosti osobne sledovať a mať na nich účasť.

Je mi jasné, že Jehovova pozemská organizácia riadená duchom dostáva vedenie v súvislosti s tým, čo treba urobiť a ako to treba urobiť. Celá jeho univerzálna organizácia, viditeľná a neviditeľná, spolupracuje.

Nikdy som neľutoval, že som sa vzdal svojich mladíckych plánov plaviť sa po moriach. Veď tie najvzrušujúcejšie veci na zemi, ktoré majú význam, dejú sa práve tu v Jehovovej organizácii! A tak moje putovanie po ceste k „povolaniu hore“ sa vyznačovalo mnohými, naozaj mnohými radosťami a požehnaniami a nebolo spojené so žiadnou ľútosťou. — Filipanom 3:13, 14.

Mladým ľuďom vždy hovorím, aby si pamätali 1914 — teda Žalm 19:14, kde sa hovorí: „Nech sa výroky mojich úst a rozjímanie môjho srdca stanú pred tebou príjemnými, ó, Jehova, moja Skala a môj Vykupiteľ.“ Vo všetkom chceme Jehovovi prinášať radosť a chceme sa modliť tak ako Dávid: „Daj mi poznať svoje cesty, ó, Jehova; vyučuj ma svojim chodníkom. Daj, aby som chodil v tvojej pravde, a vyučuj ma, veď si mojím Bohom záchrany. V teba som dúfal po celý deň.“ (Žalm 25:4, 5) Tie slová majú veľký význam. Keď na ne pamätáme, môže nám to pomôcť zostať na správnej ceste, ísť správnym smerom, držať krok s Jehovovou progresívnou organizáciou.

[Obrázok na strane 23]

Brat Rutherford rád pripravoval jedlo pre priateľov

[Obrázok na strane 25]

Robert Hatzfeld pri obsluhe rozhlasovej stanice WBBR

[Obrázok na strane 26]

Fotografia brata Hatzfelda zo súčasnosti