Jehova, moja dôvera od mladosti

ROZPRÁVA BASIL TSATOS

Bol rok 1920; miesto: pahorky Arkádie na krásnom Peloponéze v Grécku. Ležal som v posteli, vážne chorý na strašnú španielsku chrípku, ktorá sa hnala svetom.

ZAKAŽDÝM, keď zvonil kostolný zvon, uvedomil som si, že ohlásil smrť ďalšej obete. Som teraz na rade ja? Našťastie som sa uzdravil, no milióny ľudí sa neuzdravili. Hoci som mal vtedy iba osem rokov, tú strašnú skúsenosť mám stále živo v pamäti.

Rané duchovné záujmy

Krátko nato zomrel starý otec. Pamätám sa, že po pohrebe prišla matka za mnou a za mojou sestrou na balkón nášho domu. Určite sa snažila zmierniť náš žiaľ, a preto potichu povedala: „Nuž, deti, všetci musíme zostarnúť a zomrieť.“

Hoci to vyjadrila jemne, jej slová ma znepokojili. ,Aké smutné! Aké nespravodlivé!‘ pomyslel som si. No obom sa nám rozjasnila tvár, keď matka dodala: „Keď Pán opäť príde, vzkriesi mŕtvych a už viac nebudeme zomierať!“ Aké to bolo potešujúce!

Odvtedy som sa začal horlivo zaujímať o to, kedy by mohol prísť ten šťastný deň. Pýtal som sa na to mnohých ľudí, nikto mi to však nevedel povedať, a zdalo sa, že o rozhovor na túto tému sa ani nikto nezaujíma.

Jedného dňa, keď som mal asi dvanásť rokov, dostal môj otec od svojho brata, ktorý žil v Spojených štátoch, jednu knihu. Mala názov Harfa Božia a vydala ju Watch Tower Bible and Tract Society. Pozrel som sa na obsah a keď som zazrel názov kapitoly „Návrat nášho Pána“, oči mi zažiarili. Prečítal som si ju s veľkým záujmom, no bol som sklamaný, že tam nebol uvedený rok tohto návratu. Kniha však naznačovala, že to nie je ďaleko.

Onedlho som začal chodiť na strednú školu a štúdium ma úplne pohltilo. Z času na čas však môj strýko z Ameriky posielal výtlačky Strážnej veže, ktoré som s potešením čítal. A každú nedeľu som navštevoval nedeľnú školu, kde často prichádzal biskup a rozprával sa s nami.

V jednu nedeľu bol biskup veľmi rozrušený a povedal: „Návštevníci napĺňajú naše mesto odpadlíckymi publikáciami.“ Potom zdvihol časopis Strážna veža a skríkol: „Ak niekto z vás nájde doma podobné publikácie, prineste ich do kostola a ja ich spálim.“

Znepokojil ma tón jeho hlasu, no ešte viac ma znepokojila jeho nevraživosť. A tak som jeho požiadavke nevyhovel. Napísal som však strýkovi a požiadal som ho, aby už publikácie Watch Tower Society neposielal. Ale o Kristovom návrate som uvažoval ďalej.

Duchovná chuť rastie

Keď prišli letné prázdniny, vytiahol som kufor, aby som si zbalil šaty. Na dne kufra boli tri brožúry, ktoré vytlačila Watch Tower Society. Predtým som si ich akosi nevšimol. Jedna brožúra mala názov Kde sú mŕtvi?

,To vyzerá zaujímavé,‘ pomyslel som si. Hoci som si pamätal biskupovo varovanie, rozhodol som sa pozorne si prečítať tieto brožúry, aby som našiel omyly, ktoré, ako som sa domnieval, obsahujú. Zobral som ceruzku a začal som pozorne skúmať. Na moje prekvapenie všetko v týchto brožúrach sa zdalo rozumné a pri každom výroku boli uvedené biblické texty, aby si to čitateľ mohol overiť v Biblii.

Keďže sme nemali Bibliu, bol som zvedavý, či citované biblické texty nie sú použité nesprávne, aby to vyhovovalo zámeru pisateľov. Preto som napísal strýkovi a požiadal som ho, aby mi poslal celú Bibliu. Urobil to okamžite. Prečítal som si ju dva razy, a hoci v nej bolo veľa toho, čo som nemohol pochopiť, fascinovali ma knihy Daniel a Zjavenie. Chcel som porozumieť veciam, ktoré predpovedali, no nenašiel sa nikto, kto by mi v tom pomohol.

V roku 1929 som skončil školu a krátko nato mi strýko z Ameriky opäť poslal časopisy Strážna veža. Tešil som sa z nich stále viac a požiadal som ho, aby mi ich posielal pravidelne. O nádeji do budúcnosti, o ktorej som sa dozvedel z týchto časopisov, som sa začal rozprávať aj s inými. Ale potom sa môj život dramaticky zmenil.

Duchovný pokrok v Barme

Bratia mojej matky sa presťahovali do Barmy (teraz Myanmar), a rodina prišla k záveru, že ak sa k nim pridám, rozšíri to môj obzor a azda mi to aj otvorí možnosti obchodovať. Orient ma vždy fascinoval, a tak som pri vyhliadke ísť tam pociťoval vzrušenie. V Barme som ďalej dostával od strýka Strážnu vežu, nikdy som však nestretol nikoho z bádateľov Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia.

Keď som raz v Strážnej veži našiel oznam o dvojzväzkovej knihe Svetlo, ktorá vysvetľovala biblickú knihu Zjavenie, bol som nadšený. Okrem toho som sa dozvedel, že činnosť bádateľov Biblie v Barme má na starosti indická odbočka Watch Tower Society v Bombaji. Ihneď som požiadal o knihu Svetlo, ako aj o to, aby boli do Barmy poslaní kázať bádatelia Biblie z Indie.

Knihy prišli poštou ihneď a približne o týždeň ma navštívili miestni barmskí bádatelia Biblie. Bol som šťastný, keď som sa dozvedel, že v Rangúne (terajší Yankoun), hlavnom meste Barmy, kde som býval, bola malá skupina bádateľov. Pozvali ma, aby som chodil na ich hodiny pravidelného štúdia Biblie a tiež aby som sa s nimi zúčastňoval na kázaní z domu do domu. Najprv som trochu váhal, no čoskoro som sa tešil z toho, že sa môžem deliť o biblické poznanie s budhistami, hinduistami a moslimami, ako aj s formálnymi kresťanmi.

Indická odbočka potom do Rangúnu poslala dvoch služobníkov celým časom (priekopníkov), Ewarta Francisa a Randalla Hopleya. Obaja pochádzali z Anglicka, no v Indii slúžili už niekoľko rokov. Veľmi ma povzbudili a v roku 1934 som bol pokrstený, čím som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi.

Odvážna svedkyňa

Po čase poslala indická odbočka do Barmy ďalších priekopníkov. Dvaja z nich, Claude Goodman a Ron Tippin zašli na železničnú stanicu a porozprávali sa so Sydneyom Cootom, prednostom stanice. Prijal knihy, všetky si ich prečítal a začal písať svojej vydatej sestre Daisy D’Souzovej do Mandalaja. Aj ju tie knihy zaujali a požiadala o ďalšie.

Daisy, ktorá bola aktívnou katolíčkou, bola človekom s nezvyčajnou odvahou. Začala navštevovať svojich susedov a rozprávať im o veciach, ktoré sa dozvedela. A keď ju navštívil farár, ktorý chcel vedieť, prečo prestala chodiť do kostola, ukázala mu, že Biblia nepodporuje veci, ktoré on učí, napríklad ohnivé peklo.

Napokon sa jej farár opýtal: „Keď som im toľké roky hovoril o ohnivom pekle, ako im teraz môžem povedať, že také miesto neexistuje? Nikto nebude chcieť chodiť do kostola.“

„Ak ste čestný kresťan,“ odpovedala Daisy, „budete ich učiť pravdu, bez ohľadu na následky.“ Potom dodala: „Ak to vy nebudete robiť, ja to budem robiť!“ A robila to.

Dick a Daisy spolu s ich dvoma staršími dcérami boli pokrstení v Rangúne vtedy, keď aj ja. O tri roky neskôr, v roku 1937, som sa oženil s ich druhou dcérou, Phyllis.

Útek do Indie

Počas druhej svetovej vojny japonské vojenské jednotky napadli Barmu a 8. marca 1942 Rangún padol. Cudzí civilisti boli nútení rýchlo odísť do Indie. Stovky ľudí sa pokúšali utiecť cez džungľu, no mnohí počas cesty zomreli. Náhodou som sa osobne poznal s úradníkom, ktorý riadil evakuáciu, a tak som mohol zabezpečiť lístky na jednu z posledných nákladných lodí, ktorá odchádzala z Rangúnu do Kalkaty. Opustiť dom a väčšinu našich vecí v takom zhone bolo pre nás všetkých smutné. Barma bola okupovaná Japoncami od roku 1942 až do roku 1945.

Keď sme prišli do Indie, mali sme málo peňazí, a nájsť si zamestnanie nebolo ľahké. Z toho vyplynula skúška našej viery. Stretol som sa s jedným britským dôstojníkom, ktorý mi ponúkol výhodnú civilnú prácu, ale vo vojenskej organizácii. S Jehovovou pomocou som dokázal túto ponuku odmietnuť a zachovať si čisté kresťanské svedomie. (Izaiáš 2:2–4) Jehovovu láskyplnú ruku sme pocítili aj v ďalších ohľadoch.

Usadili sme sa v Naí Dillí, hlavnom meste Indie, kde bolo takmer nemožné dostať ubytovanie. Napriek tomu sme však našli priestranný byt priamo v centre mesta. Byt mal veľkú obývaciu miestnosť so samostatným vchodom a táto miestnosť slúžila niekoľko ďalších rokov ako sála Kráľovstva pre dillíjsky zbor Jehovových svedkov. Pre zákaz všetkých publikácií Watch Tower Society, ktorý bol v Indii vydaný v roku 1941, sme však nemohli dostávať biblickú literatúru.

Ako bol zákaz zrušený

Raz v nedeľu roku 1943 dostali ľudia, ktorí sa zúčastnili v dillíjskych kostoloch na bohoslužbách, leták podpísaný trinástimi duchovnými rôznych cirkví. Bolo na ňom varovanie: „OBČANIA DILLÍ, DAJTE SI POZOR NA JEHOVOVÝCH SVEDKOV.“ Boli sme obvinení, že sme v Indii zakázaní z politických dôvodov.

So súhlasom kancelárie odbočky v Bombaji sme rýchlo vytlačili a rozšírili leták, ktorý odhaľoval duchovenstvo. Keďže som bol predsedajúcim dozorcom, dole na letáku, ktorý obsahoval silné slová, bolo vytlačené moje meno a adresa. Krátko nato, keď ma polícia pristihla, ako s Margrit Hoffmanovou rozširujeme tieto letáky, boli sme zatknutí a uväznení. No čoskoro sme boli prepustení na kauciu.

Neskôr Margrit počas svojej služby navštívila dom pána Srivastavu, známeho ministra indickej miestokráľovskej vlády. Pán Srivastava ju prijal vľúdne a ona mu počas rozhovoru povedala, že naša literatúra bola v Indii nespravodlivo zakázaná. V ten deň sa Margrit náhodou stretla aj s členom parlamentu štátu Madrás. Bol v meste preto, aby sa zúčastnil zasadania parlamentu. Zmienila sa pred ním o nespravodlivosti zákazu našej literatúry, a on sľúbil, že túto otázku prednesie na najbližšom zasadaní.

V tom čase som pracoval v miestnej nemocnici ako fyzioterapeut. Pán Srivastava utrpel úraz a nemocnica ma poslala, aby som zistil, či by mu pomohla fyzioterapia. Vybadal som, že pán Srivastava je priateľský človek, a keď sme sa rozprávali, zmienil som sa o tom, že sme boli so slečnou Hoffmanovou prepustení z väzenia na kauciu. Vysvetlil som, že to bolo pre tlak duchovenstva, že naša biblická literatúra bola zakázaná z politických dôvodov, ale že my sme úplne nepolitickí. Ďalej som povedal, že zástupca našej odbočky, Edwin Skinner, viackrát požiadal o rozhovor, aby vysvetlil náš postoj, ale bol odmietnutý.

O pár dní mi pán Srivastava povedal: „Pán Jenkins [vládny úradník, ktorý mal k nášmu dielu nepriaznivý postoj] o niekoľko dní odíde do dôchodku a jeho miesto zaujme pán Francis Mudie. Požiadajte pána Skinnera, aby prišiel, a ja ho predstavím pánu Francisovi.“

Pán Srivastava zariadil stretnutie, ako sľúbil. Počas stretnutia pán Francis Mudie povedal bratovi Skinnerovi: „Nemôžem vám nič sľúbiť, ale pozriem sa na tú záležitosť.“ Keďže zasadanie parlamentu sa malo začať o niekoľko dní, brat Skinner tu zostal, aby sa dozvedel výsledok. Člen parlamentu z Madrásu dodržal slovo, vstal a spýtal sa: „Je to pravda, že publikácie Watch Tower Bible and Tract Society sú zakázané z politických dôvodov?“

„Nie, zákaz bol vydaný z bezpečnostných dôvodov,“ odpovedal pán Francis Mudie, „ale vláda sa teraz rozhodla tento zákaz zrušiť.“

Aké to bolo pre nás vzrušujúce, keď sme počuli túto novinu! O týždeň dostala kancelária odbočky v Bombaji list, ktorý potvrdil koniec zákazu.

Späť do Barmy spustošenej vojnou

Po druhej svetovej vojne sa do Barmy vrátila britská vláda a o niekoľko mesiacov sme desiati svedkovia išli späť do Rangúnu. Boli sme radi, keď sme opäť uvideli zopár miestnych svedkov, ktorí tu ostali. Krajina bola v smutnom stave. Verejné služby, ako dodávka elektriny a verejná doprava, neboli dostupné. Preto sme kúpili od vojska džíp a začali sme ho používať na prepravu ľudí na zhromaždenia, ktoré sme zorganizovali krátko po našom návrate.

Jeden záujemca nám ponúkol pozemok a s pomocou láskavých ľudí v tejto oblasti sme postavili veľkú sálu Kráľovstva. Konštrukciu sály tvorili silné bambusové koly, mala bambusové steny a slamenú strechu. V apríli 1947 tu mali počas svojej návštevy Rangúnu prednášky Nathan H. Knorr, vtedajší prezident Watch Tower Society, a jeho tajomník Milton G. Henschel. Vtedy bolo v celej Barme 19 svedkov. Na verejnej prednáške brata Knorra, ktorá sa konala v divadle New Excelsior, sa však zúčastnilo 287 ľudí!

Usadzujeme sa v Austrálii

Dňa 4. januára 1948 sa Barma stala nezávislou od Veľkej Británie a väčšina Európanov pokladala za najlepšie z tejto krajiny odísť. Po úvahe na modlitbách sme sa s Phyllis rozhodli presťahovať sa aj s našou dcérou do Austrálie. Usadili sme sa v Perthe, hlavnom meste Západnej Austrálie.

Opäť odísť z Barmy, tentoraz natrvalo, bolo pre nás veľmi smutné. Z času na čas sme dostali správu od tamojších milých bratov a bolo pre nás radostné vedieť, že dielo Kráľovstva v tejto krajine stále postupuje.

Od roku 1978 sme sa po štyri roky tešili zo služby zborom hovoriacim po grécky vo veľkých austrálskych mestách. Znamenalo to veľa cestovať, pretože zo západného pobrežia na východné pobrežie tejto veľkej krajiny je to vyše 4200 kilometrov. Podnebie, ktoré sa v jednotlivých štátoch veľmi odlišuje, časom viedlo k zhoršeniu nášho zdravia. A tak sme sa znova usadili v Perthe, kde ďalej slúžim ako starší v jednom zo 44 zborov v tomto meste.

S pribúdajúcimi rokmi sa mi zhoršuje zrak a čítanie sa stáva náročným. Napriek zdravotným problémom sú však naše srdcia stále mladé. Obaja s dôverou očakávame ten šťastný deň, keď všetci, ktorí majú bázeň pred Jehovom, uvidia žiariť svetlo jeho priazne ,s uzdravením na svojich krídlach; a my skutočne vyjdeme a budeme podupkávať po zemi ako vykŕmené teľatá‘. — Malachiáš 4:2.a

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Moja rodina s bratom Henschelom a Knorrom v Barme (Myanmar) v roku 1947

[Obrázok na strane 25]

Basil Tsatos a jeho manželka Phyllis v Austrálii