Radosť zo žatvy v Indii
Rozpráva F. E. Skinner
BOLO to pre mňa takmer neuveriteľné — 21 zjazdov v desiatich jazykoch, účasť vyše 15 000 ľudí, ktorí sa chceli poučiť o význame božského práva, a 545 pokrstených, ktorí symbolizovali svoju lásku k veľkému Bohu práva, Jehovovi! Pre necelých 9 000 Jehovových svedkov v Indii to bol vrchol v roku 1989. Ale najmä pre mňa to bol dôvod na radosť. Prečo? Pretože som si niečo také veľkolepé vôbec nedokázal predstaviť, keď som v júni 1926 prvýkrát stál na indickej pôde. Vtedy nebolo v celej krajine ani sedemdesiat zvestovateľov posolstva o kráľovstve. Bola to veľká úloha, ktorú som so svojím spoločníkom dostal pred šesťdesiatimi troma rokmi.
Ako som sa dostal do Indie
V máji 1926 som sa zúčastnil na veľkom zjazde v Londýne a hneď po tom som sa vrátil domov do Sheffieldu. O pár dní po príchode zo zvestovateľskej služby ma čakal telegram. Znel: „Sudca Rutherford ťa chce vidieť.“
Brat Rutherford, druhý prezident Spoločnosti Strážna veža, prišiel z New Yorku na nedávny zjazd a ešte bol v Londýne. Druhý deň ráno cestou vo vlaku späť do Londýna som premýšľal: ‚Čo to znamená?‘ V kancelárii odbočky ma doviedli k bratovi Rutherfordovi, ktorý sa ma opýtal: „Záleží ti na tom, v ktorej časti sveta pracuješ?“
„Nie,“ odpovedal som.
„Ako by sa ti páčilo ísť do Indie?“
„Kedy mám cestovať?“ opýtal som sa bez váhania. A tak sme o tri týždne boli s Georgom Wrightom na lodi plávajúcej do Indie. Mal som tridsaťjeden rokov a v mysli ani v srdci som nepochyboval o tom, čo chcem urobiť so svojím životom.
Rozhodovanie o životnej dráhe
V roku 1918 sa skončila prvá svetová vojna a ja som práve vtedy odslúžil štyri roky v britskej armáde. Zaujímalo ma fotografovanie a rádiový prenos a otvárali sa predo mnou dobré možnosti podnikania. Uvažoval som aj o manželstve. Ale súčasne som začal rozumieť veciam, ktoré menili celé moje životné zameranie.
Môj otec kúpil sadu Štúdií Písiem a jedna kolportérka, ako sa vtedy nazývali priekopníci, začala s našou rodinou študovať Bibliu. Bola to bývalá učiteľka. Po čase k nej každú sobotu chodila skupina mladých mužov v mojom veku na čaj a na biblické štúdium. Opakovala nám, aby sme sa dali k dispozícii Jehovovi, a vravela: „Nikdy neodmietajte pridelenie.“ Tiež ma povzbudzovala, aby som sa neženil.
Nejaký čas som zápasil s otázkou, čo mám robiť. Pomohli mi Ježišove slová bohatému mladému predákovi z Matúša 19:21: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj svoj majetok a daj chudobným, a budeš mať poklad v nebi, a poď a buď mojím nasledovníkom.“ Dal som výpoveď firme, pre ktorú som pracoval, a do troch mesiacov som bol kolportérom. Vďaka tomu a rozhodnutiu neženiť sa som bol spôsobilý, aby som asi po štyroch rokoch dostal drahocenné pridelenie do Indie.
Obrovské nové pole
Pridelili nám s Georgom Wrightom dozor nad zvestovaním kráľovstva nielen v Indii, ale aj v Barme (teraz Myanmar) a na Cejlóne (teraz Srí Lanka). Neskôr pridali Perziu (teraz Irán) a Afganistan. Rozloha Indie bola o niečo menšia ako Spojené štáty, ale obyvateľstva bolo niekoľkokrát viac. Bola to krajina s rôznorodou stravou, zvykmi a jazykmi, s ľuďmi rôznej náboženskej viery — hinduistami, moslimami, parsami, džinistami, sikhmi, budhistami, katolíkmi a protestantmi.
Zvestovateľské dielo sa začalo v Indii v roku 1905 a nabralo na tempe, keď tam v roku 1912 prišiel na návštevu Charles T. Russell, prvý prezident Spoločnosti Strážna veža. Russellov rozhovor s A. J. Josephom, horlivým mladým bádateľom Biblie, spôsobil trvalé usporiadanie pokračujúcej zvestovateľskej činnosti. Jeseph prekladal biblickú literatúru do svojej rodnej malabarčiny, veľa cestoval a prednášal najmä v južnej Indii. Dnes žije asi polovica indických zvestovateľov v tejto oblasti, kde sa hovorí malabarsky, hoci tu žijú len tri percentá obyvateľov Indie. Z tejto oblasti, predtým Travankúra a Kočina, sa stal v roku 1956 štát Kérala.
Striedali sme s Georgom Wrightom službu v bombajskej kancelárii s dlhými zvestovateľskými cestami. Naplno sme využívali indické železnice, kone a volské záprahy. Neskôr sme používali automobil. Vtedy išlo len o predaj literatúry a pozvanie ľudí na miesto zhromaždenia na skupinové štúdium. Sústreďovali sme sa na anglicky hovoriacich formálnych kresťanov.
Na začiatku som dostal mená a adresy všetkých predplatiteľov Strážnej veže. Boli to väčšinou ľudia zo železnice a telegrafu. Navštívil som každého, aby som vyhľadal skutočný záujem. Veľa rokov som v januári cestoval do Pandžábu v severnej Indii a putoval z Lahore do Karáčí. Pretože masy boli proti Biblii, dedín, kde boli formálni kresťania, bolo málo a boli ďaleko od seba.
Jeden brat cestoval so mnou ako tlmočník. Bývali a jedli sme vždy u miestnych ľudí. Dedinčania žili v chyžiach z blata sušeného na slnku so strechami pokrytými slamou alebo drevenými trámami. Spali na charpyos, ľahkom lôžku s dreveným rámom na štyroch nohách, vypletanom povrazmi. Roľníci často sedávali na charpyos s Bibliou v ruke, fajčili vodnú fajku s polmetrovým až metrovým pipasárom a listovali text za textom, zatiaľ čo sme im vysvetľovali biblické pravdy. Ideálne boli zhromaždenia pod šírym nebom, pretože väčšinu roka nepršalo. Veľká časť Európanov bola síce priveľmi snobská na to, aby sa zúčastnila na takýchto zhromaždeniach, ale Indovia sa zhromaždili všade.
Snažili sme sa vydávať literatúru v čo najväčšom počte jazykov. Zvláštny úspech mala brožúra Svetová tieseň v kanárčine. Povzbudila redaktora jedného kanárskeho náboženského periodika k tomu, aby si od nás vyžiadal články pre svoje noviny a my sme určitý čas tlačili každé dva týždne ako seriál knihu Oslobodenie.
Za roky 1926 až 1938 nadšení priekopníci nesmierne veľa zvestovali. Precestovali sme tisíce kilometrov a rozšírili veľa literatúry, ale rast bol skromný. V roku 1938 tu bolo len osemnásť priekopníkov a 273 zvestovateľov v dvadsiatich štyroch zboroch rozptýlených po celej Indii.
Počas 2. svetovej vojny
V roku 1939 vypukla 2. svetová vojna, ale my sme vo zvestovaní pokračovali. Začiatkom roku 1940 sa zaviedlo svedecké dielo na ulici. Zúčastnili sa na ňom aj naše indické sestry, čo je na miestne zvyky pozoruhodné. Po rokoch povedala jedna žena študujúca Bibliu svedkovi, ktorý ju žiadal, aby sa zúčastnila na takejto práci: „Som Indka a nikto ma nesmie vidieť, že sa rozprávam na ulici s mužom, lebo by som si urobila hanbu v celom susedstve. Nemôžem sa rozprávať s mužom na ulici, ani keď je to príbuzný.“ Napriek tomu sa naše kresťanské sestry v Indii stali horlivými verejnými služobníčkami.
V počiatočných rokoch sa poriadali aj zjazdy. Doobedia sa venovali zvestovateľskej službe, čo prevažne znamenalo chodiť veľa kilometrov a hovoriť osadníkom i okoloidúcim o verejných zhromaždeniach. Na jednom takomto zjazde sa zúčastnilo vyše tristo ľudí. Zhromaždenia sa konali v tieni spletených bambusových a palmových listov. Uvádzať presný čas začiatku sa veľmi nevyplácalo, lebo málokto mal hodinky. Prišli, keď sa im chcelo a zhromaždenie začalo, keď sa zišlo dostatočné množstvo poslucháčov. Počas zhromaždenia stále prichádzali ďalší.
Program spravidla trval do desiatej večer a mnohí potom museli ísť domov niekoľko kilometrov pešo. Keď nesvietil mesiac, ľudia vzali palmovú vetvu a vyrobili z nej pochodeň. Pochodeň horela tlmeným červeným svetlom. Keď chceli silnejšie svetlo, mávali pochodňou vo vzduchu, až zahorela plameňom. To stačilo na osvetlenie nerovného terénu po ceste domov.
V tom čase vyhlásila vláda zákaz dovozu literatúry Spoločnosti do Indie a na Cejlón. Náš malý tlačiarenský lis v Travankúte bol zadržaný a ústredná vláda vydala nariadenie zakazujúce tlačiť našu literatúru. Neskôr, v roku 1944, ošetroval jeden náš brat, ktorý sa zaoberal fyzioterapiou, Sira Srivastavu, ministra miestodržiteľského kabinetu, a rozprával sa s ním o zákaze.
„Nerobte si starosti,“ dostal odpoveď. Sir Srivastava mu vysvetlil, že pán Jenkins (minister, ktorý neprial nášmu dielu) čoskoro odíde do dôchodku a vystrieda ho dobrý priateľ Sira Srivastavu. „Povedzte pánovi Skinnerovi, nech príde,“ povzbudil ho Sir Srivastava, „ja ho predstavím Sirovi Francisovi Mudieovi“, Jenkinsovmu nástupcovi. Časom ma pozvali, porozprával som sa s pánom Mudiom a zákaz bol 9. decembra 1944 oficiálne zrušený.
Dôvody na radosť
Veľký dôvod na radosť sme mali v roku 1947, keď prišli do Indie prví misionári vyškolení v Gileáde. Ich príchod sa časovo zhodoval s kritickou dobou v indickej histórii, lebo práve v tomto roku sa 15. augusta vyhlásila nezávislosť od britskej vlády. Keď sa národ rozdelil na hinduistickú Indiu a moslimský Pakistan, nastalo veľké krviprelievanie. Napriek tomu boli dvaja absolventi Gileádu vyslaní do Pakistanu, ktorý sa stal 14. augusta nezávislým štátom. Čoskoro pracovalo v samotnej Indii desať ďalších misionárov a v nasledujúcich rokoch prišlo mnoho iných.
Moje srdce sa potešilo aj vtedy, keď sa zaviedli organizačné zmeny. V roku 1955 sa začalo krajské dielo, keď bol brat Dick Cotterill, absolvent Gileádu, menovaný za prvého krajského dozorcu. Verne slúžil až do svojej smrti v roku 1988. V roku 1960 sme dostali prvé pravidelné usporiadanie v podobe práce oblastných dozorcov, ktoré veľmi pomohlo krajom. Po roku 1966 už do krajiny nepúšťali ďalších zahraničných misionárov. Čoskoro sa začalo dielo zvláštnych priekopníkov a do mnohých častí Indie boli vyslaní spôsobilí indickí priekopníci. Dnes ich pracuje v tomto diele asi tristo.
Až v roku 1958 sme dosiahli počet 1 000 zvestovateľov kráľovstva. Ale potom sa tempo zrýchlilo a teraz ich je vyše 9 000. Účasť 24 144 na Pamätnej slávnosti v roku 1989 dokazuje, že pomoc hľadá veľa ďalších záujemcov. Srí Lanka je teraz samostatná odbočka. Je veľmi potešujúce vidieť, že iba z dvoch zvestovateľov v roku 1944 sa rozrástli na dnešných vyše tisíc, napriek tomu, že sa v ich krajine stále bojuje.
Rast počtu zvestovateľov znamenal aj rast našej odbočky. Po päťdesiatich dvoch rokoch v rušnom Bombaji sa naše ústredie v roku 1978 presťahovalo do blízkeho mesta Lonavla. Nikdy ma nenapadlo, že budeme mať zložité zariadenia ako počítače MEPS a veľký dvojfarebný tlačiarenský lis na tlačenie literatúry v mnohých indických jazykoch. Dnes vyrábame Strážnu vežu v deviatich jazykoch a inú literatúru v dvadsiatich jazykoch.
Netreba hovoriť, že dni našej dvojčlennej odbočky sú dávno preč. Teraz máme rodinu bétel s vyše šesťdesiatimi členmi! Vo veku 95 rokov stále s radosťou slúžim celým časom v kancelárii odbočky a som členom výboru indickej odbočky. Zvlášť ma vzrušuje, že som svedkom diela žatvy v týchto posledných dňoch. Naozaj je to dôvod na radosť!