Rumunsko — Jehova mení časy a obdobia

V ROKU 1989 sa vo východnej Európe udiali veľké zmeny. Vlády, ktoré kedysi stáli ako nepremožiteľné pevnosti, za pár mesiacov padli ako doštičky domina. Spolu s politickým obratom došlo k sociálnym, ekonomickým, a čo Jehovových svedkov zaujíma najviac, aj k náboženským zmenám. V jednej krajine za druhou boli Jehovovi svedkovia postupne úradne uznaní a mohli slobodne vykonávať svoju náboženskú činnosť.

Zdalo sa však, že v Rumunsku to tak nebude. Vláda tam zvierala ľudí tak pevne, že sa zdalo nemožné očakávať nejaké veľké zmeny. Keď sa tamojší Jehovovi svedkovia dozvedeli o tom, čo sa deje v ostatných východoeurópskych krajinách, kládli si otázku: ‚Budeme sa môcť tešiť zo slobody uctievania ešte pred Armagedonom?‘ Ich srdcia túžili po čase, keď sa budú môcť zhromažďovať so svojimi duchovnými bratmi a sestrami na kresťanských zhromaždeniach, kázať dobré posolstvo verejne a študovať biblické publikácie slobodne, bez toho, aby ich museli stále schovávať. To všetko sa zdalo iba ako sen.

Ale potom sa ten sen uskutočnil! Stalo sa to v decembri 1989. Na všeobecné prekvapenie Ceauşescuov režim akoby za noc padol. Títo kresťania náhle pocítili úľavu. Jehovovi svedkovia v Rumunsku boli 9. apríla 1990 zákonne uznaní ako náboženská organizácia. Jehova zmenil časy a obdobia pre tamojších 17 000 činných svedkov. — Porovnaj Daniela 2:21.

Dlhá história

V roku 1911 sa Carol Szabo a Josif Kiss vrátili do Rumunska zo Spojených štátov, kde spoznali biblickú pravdu a oddali svoj život Jehovovi, aby konali jeho vôľu. Chceli sa deliť o dobré posolstvo so svojimi krajanmi. Akonáhle sa dostali do Rumunska, hneď začali kázať. Keď vypukla prvá svetová vojna, boli pre svoju činnosť zatknutí. No semená Kráľovstva, ktoré zasiali, začali prinášať výsledky. V roku 1920, keď bolo dielo opäť zorganizované, bolo v Rumunsku asi 1800 zvestovateľov Kráľovstva.

Revolučný duch, ktorý v tom čase blčal na Balkáne, bol v Rumunsku stále viac citeľný a nepokoje sa prudko rozmáhali. Napriek ťažkým časom naši duchovní bratia pokračovali v diele. V roku 1924 Watch Tower Society otvorila kanceláriu na ulici Regina Maria 26 v Cluj-Napoce, ktorá mala dohliadať na dielo v Rumunsku, Maďarsku, Bulharsku, Juhoslávii a v Albánsku.

Politická situácia však bola čoraz napätejšia a popri ťažkostiach zo strany úradov vznikli ťažkosti aj vnútri organizácie. Ročenka 1930 uvádza: „Pre nevernosť toho, ktorého tam Spoločnosť poslala, sa priatelia rozpŕchli a ich dôvera bola veľmi otrasená. Spoločnosť čaká na nejakú príležitosť, aby dielo v tejto krajine znovu oživila, ale miestne úrady všetko zakazujú, a tak musíme čakať, kým Pán otvorí vhodnejšiu cestu.“ Potom v roku 1930 bol za nového služobníka odbočky vymenovaný Martin Magyarosi, rumunský svedok pokrstený v roku 1922, a kancelária bola neskôr presťahovaná do Bukurešti na ulicu Crişana 33. Po dlhom zápase bola napokon v roku 1933 Spoločnosť v Rumunsku zaregistrovaná ako zákonná korporácia.

Ťažkosti pokračovali

Na svedkov v Rumunsku ďalej prichádzali ťažké skúšky. Ročenka 1936 uvádza: „Nepochybne v žiadnej časti zeme nepracujú bratia za ťažších okolností ako v Rumunsku.“ Napriek všetkému odporu správa o službe v Rumunsku v roku 1937 uvádzala 75 zborov a 856 zvestovateľov. Na Pamätnej slávnosti bolo 2608 prítomných.

Potom sa začala druhá svetová vojna a ani Rumunsko neuniklo jej vplyvu. V septembri 1940 uchvátil moc generál Ion Antonescu a začal vládnuť podobným spôsobom ako Hitler. Teror bol na dennom poriadku. Stovky našich bratov bolo zatknutých, bitých a mučených. Brat Magyarosi bol zatknutý v septembri 1942, ale aj z väzenia mohol koordinovať dielo v Transylvánii.

Prenasledovanie pokračovalo, keď sa v roku 1944 prehnalo cez krajinu Hitlerovo vojsko. Jedna správa z Bukurešti opisovala obdobie nacistického režimu: „Jehovovi svedkovia v tejto krajine boli strašne prenasledovaní. Boli sme väznení v putách spolu s komunistami, boli sme obviňovaní hitlerovským duchovenstvom, že sme horší než komunisti, a mnohí z nás boli odsúdení na 25 rokov väzenia, na doživotie alebo na smrť.“

Napokon sa vojna skončila a 1. júna 1945 kancelária Spoločnosti v Bukurešti obnovila svoju činnosť. Napriek ťažkostiam s obstarávaním papiera, oddaní pracovníci vytlačili vyše 860 000 brožúr a vyše 85 000 kusov Strážnej veže v rumunčine a maďarčine. Jehova bohato žehnal ich tvrdú prácu. Do roku 1946 bolo pokrstených asi 1630 nových. Vyvrcholením toho roku bol celoštátny zjazd, ktorý sa konal v Bukurešti 28. a 29. septembra. Duchovenstvo sa zo všetkých síl snažilo tento zjazd rušiť a prekaziť, ale nemalo úspech; na verejnej prednáške bolo prítomných asi 15 000 ľudí. Bolo to prvý raz, čo bratia v Rumunsku mohli mať takýto zjazd.

Spoločnosť poslala do Rumunska brata Alfreda Rütimanna zo švajčiarskej odbočky. V auguste 1947 mohol hovoriť k vyše 4500 bratom na 16 miestach a posilňovať ich vzhľadom na to, čo bolo pred nimi. Čoskoro museli svedkovia opäť znášať útlak, tentoraz zo strany komunistického režimu. Vo februári 1948 úrady vydali zákaz vydávania literatúry a kázania. V auguste 1949 urobili raziu v kancelárii na ulici Alion 38, a potom nasledovalo zatknutie mnohých bratov vrátane brata Magyarosiho. Teraz boli obvinení zasa z toho, že sú imperialisti, a boli poslaní do väzenia alebo do pracovných táborov. Nasledujúcich 40 rokov bolo dielo zakázané a Jehovovi svedkovia veľmi trpeli. Ťažkosti vnútri organizácie vyvolávané nepriateľmi spôsobovali ešte väčšiu tieseň. Napokon v roku 1989 Ceauşescuov režim padol a bratia boli slobodní! Ako teraz využijú svoju slobodu?

Opäť verejné kázanie

Svedkovia nestrácali čas. Ihneď začali kázať z domu do domu. Ale pre tých, ktorí roky odvážne vykonávali dielo v podzemí neformálnym vydávaním svedectva, to nebolo ľahké. Teraz, keď mohli kázať verejne, pociťovali nepokoj. Väčšina z nich to nikdy predtým nerobila, a hoci niektorí z nich už kázali z domu do domu, naposledy to bolo koncom štyridsiatych rokov. Aké výsledky teraz dosahujú? Pozrime sa.

Vhodným miestom, kde by sme mohli začať, je hlavné mesto Bukurešť, ktoré má 2,5 milióna obyvateľov. Pred dvoma rokmi boli v tomto meste iba štyri zbory. Teraz je tam desať zborov a Pamätnú slávnosť v roku 1992 navštívilo vyše 2100 ľudí. Vzhľadom na množstvo dobre pokračujúcich domácich biblických štúdií môže byť čoskoro vytvorených niekoľko nových zborov.

Craiova je mesto s približne 300 000 obyvateľmi, nachádzajúce sa na juhozápade krajiny. Do roku 1990 bolo v celom meste iba asi 80 svedkov. Potom sa tam začal rozmáhať priekopnícky duch a dielo začalo napredovať. Len v roku 1992 bolo pokrstených 74 ľudí a vedie sa vyše 150 biblických štúdií. Je tam vyše 200 zvestovateľov a horlivo sa snažia nájsť vhodné miesto na sálu Kráľovstva.

V Tirgu Mureşi išla jedna svedkyňa s dvoma bratmi za pravoslávnym kňazom, aby jej meno vyškrtol z cirkevných záznamov. Keď sa kňaz dozvedel, aký je účel ich návštevy, pozval ich dnu. Mali veľmi pekný rozhovor. Kňaz potom povedal: „Závidím vám, nie však v zlom zmysle slova. Mali by sme robiť to, čo robíte vy. Je to veľmi zlé, že pravoslávna cirkev je spiaci obor!“ Vzal si brožúru Máme veriť v trojicu? a výtlačok Strážnej veže. Sestra je šťastná, že už nepatrí k „spiacemu obrovi“. — Zjavenie 18:4.

Skutočnosť, že väčšina tých, ktorí dnes spoznávajú pravdu, sú mladí ľudia, má svoj dôvod. Aký? Zjavne očakávali veľa od zmien vo vláde, ale sklamali sa. Sú šťastní, lebo spoznali, že trvalé riešenie našich problémov môže priniesť jedine Jehovovo Kráľovstvo. — Žalm 146:3–5.

Na malých miestach sa dejú veľké veci

Ocoliş je malá dedina v severnom Rumunsku. V roku 1920 sa istý muž, ktorý sa volal Pintea Moise, vrátil z ruského frontu, kde bol ako vojnový zajatec. Kedysi bol katolíkom, ale pred svojím návratom sa stal baptistom. Po troch týždňoch ho navštívili Bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Po ich návšteve vyhlásil: „Teraz som našiel pravdu o Bohu!“ Do roku 1924 bola v Ocolişi už 35-členná skupina.

Dnes je tam medzi 473 miestnymi obyvateľmi 170 zvestovateľov Kráľovstva. Každý zvestovateľ má ako svoj obvod pridelené asi dva domy a pracujú aj v okolitých dedinách. Stále sú optimistami. Nedávno postavili krásnu sálu Kráľovstva, ktorej kapacita je 400 miest. Všetky práce robili miestni svedkovia.

Valea Largă je miesto, kde sa v roku 1914 usídlili bratia Szabo a Kiss. V roku 1991 tam bolo spomedzi 3700 obyvateľov 582 zvestovateľov Kráľovstva v ôsmich zboroch. Na Pamätnej slávnosti v roku 1992 bolo 1082 prítomných — takmer každý tretí obyvateľ tohto údolia.

Zvláštni priekopníci pripravujú cestu

Zvláštni priekopníci zohrávajú veľkú úlohu v prinášaní dobrého posolstva ľuďom v odľahlejších oblastiach. Akonáhle bola poskytnutá sloboda kázania, Ionel Alban začal pracovať v dvoch mestách, pričom každý týždeň bol dva dni v Orşove a päť dní v Turnu-Severine.

Keď Ionel prišiel do Orşovy, neboli tam žiadni svedkovia. V prvý týždeň začal biblické štúdium s jedným štrnásťročným chlapcom. Chlapec urobil za dva mesiace také zmeny, že začal študovať aj jeho priateľ a sused. Sused Roland, ktorý bol katolíkom, robil úžasné pokroky. Už po jeden a pol mesiaci sprevádzal Ionela v kazateľskej službe a po piatich mesiacoch bol pokrstený. Hneď vstúpil do služby celým časom. Začala študovať aj jeho matka a v roku 1992 bola na oblastnom zjazde „Nositelia svetla“ pokrstená. Teraz je v Orşove desať zvestovateľov, ktorí vedú 30 domácich biblických štúdií.

Prvý, kto v Turnu-Severine prijal pravdu, bol úradník v hoteli, kde Ionel býval. Po dvoch mesiacoch sa tento muž stal nepokrsteným zvestovateľom a o tri mesiace bol pokrstený. Teraz je jedným z tamojších 32 zvestovateľov, ktorí vedú celkove 84 domácich biblických štúdií.

Ďalšia zvláštna priekopníčka, Gabriela Geicaová, slúžila ako pravidelná priekopníčka ešte vtedy, keď bolo naše dielo zakázané. Túžila pracovať tam, kde je väčšia potreba. Dostala rozsiahly obvod. Niekedy cestovala 100 až 160 kilometrov, aby navštívila záujemcov. Jedným z miest, v ktorých pracovala, bolo Motru, kde boli iba štyria svedkovia. Rozpráva: „Pre rastúcu činnosť v Motru začali kňazi a iné náboženské skupiny pôsobiť proti nám. Ovplyvňovali starostu a políciu, aby na rodiny, u ktorých som bývala, robili nátlak. Vyhodili ma. A tak som si zhruba každý druhý mesiac musela hľadať nové miesto na bývanie.

Gabriela začala študovať s jednou ženou v Orşove, ktorá bola ateistkou a ktorá povedala, že ju nezaujíma ani náboženstvo, ani Biblia. Ale už po štyroch mesiacoch štúdia začala táto žena obhajovať Bibliu. Hoci ju manžel v noci vymkol a vyhrážal sa jej, že sa s ňou rozvedie alebo ju zabije, zachovala si rýdzosť. Už pred krstom viedla desať biblických štúdií.

Úžasné vyhliadky

V auguste 1992 dosiahlo Rumunsko vrcholný počet 24 752 zvestovateľov v 286 zboroch. Na Pamätnej slávnosti sa zúčastnilo vyše 66 000 ľudí. V malej kancelárii odbočky v Bukurešti 17 pracovníkov vynakladá veľké úsilie, aby sa postarali o duchovné potreby svojich bratov. Tešia sa, že onedlho sa začne stavať väčšia odbočka.

Jehovovi svedkovia v Rumunsku musia len žasnúť nad všetkými tými rýchlymi zmenami, ktoré nastali za posledných pár rokov. Sú vďační Jehovovi Bohu za to, že patria k medzinárodnému zboru, ktorý nosí jeho meno a vedie ľudí k presnému poznaniu o Bohu a o jeho nemennom predsavzatí. Akí sú Jehovovi vďační, že po toľkých rokoch ťažkostí a prenasledovania skutočne zmenil v Rumunsku časy a obdobia!

[Mapa na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

MAĎARSKO

RUMUNSKO

Bukurešť

Cluj-Napoca

Craiova

Tirgu Mureş

Orşova

Turnu-Severin

Motru

Turda

BULHARSKO

[Obrázky na stranách 24, 25]

1. Asi 700 svedkov zhromaždených v horách, rok 1947

2. Leták k verejnej prednáške, rok 1946

3. Krajský zjazd v Alba Iulia, rok 1992

4. Vydávanie svedectva v Cluj-Napoce dnes

5. Sála Kráľovstva neďaleko mesta Turda

6. Rodina bétel v Bukurešti