Vďačná za Jehovovu nezlyhávajúcu podporu

ROZPRÁVA SHARON GASKINSOVÁ

RAJ na zemi! Videla som sa, ako bežím po lúke, naháňam motýle, hrám sa s levíčatmi. Vyzeralo to tak pekne! Boli tu však pochybnosti. Ako často skončila moja nádej v beznádeji!

Pokiaľ si len pamätám, pojazdné kreslo bolo mojím stálym spoločníkom. Mozgová obrna ma už od narodenia oberala o detské radosti. Iné deti šantili na korčuliach a na bicykloch, no ja som sedela sama a nemohla som ani len chodiť. A tak keď ma matka vodila od jedného liečiteľa uzdravujúceho pomocou viery k druhému, vrúcne sme dúfali v zázrak. Zakaždým ma však odviezla späť na vozíku. Pre mňa to bolo sklamanie, ale aké srdcervúce to bolo pre ňu!

Veľmi sme túžili po pravej nádeji. Začiatkom roku 1964 začala moja matka študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Ja som vtedy mala asi šesť a pol roka.

Bolo nádherné učiť sa, že kedysi bol na tejto zemi krásny raj. Je smutné, že prvý človek Adam ho stratil. Túžila som sa však tešiť z takého blízkeho vzťahu k Bohu, z akého sa kedysi tešil Adam. Aké to mohlo byť tešiť sa zo vzťahu k Bohu? Alebo aké to mohlo byť, keď chodil po zemi Boží vlastný Syn? Snívanie s otvorenými očami ma unášalo do budúceho raja. Už v tom útlom veku mi bolo jasné, že sme našli pravdu.

Matka začala brávať rodinu do sály Kráľovstva Jehovových svedkov. Ich zhromaždenia sa tak odlišovali od toho, čo sme videli v kostoloch! Ľudia a prostredie na mňa hlboko zapôsobili.

Matka nás vodila do sály Kráľovstva, ale bola to pre ňu skúška. Okrem mňa mala tri menšie deti a auto sme nemali. Keď si to mohla dovoliť, vzali sme si taxík. Spomínam si, ako sa raz v nedeľu trápila. V blízkosti nebol žiaden taxík. Potom sa akoby odnikiaľ vynorilo nákladné auto s mužom, ktorý nás odviezol. Na zhromaždenie sme síce prišli neskoro, ale dostali sme sa tam. Akí sme boli Jehovovi vďační!

Zakrátko nás naši drahí duchovní bratia a sestry, ktorí mali autá, striedavo vozili na zhromaždenia. Matkino povzbudzovanie, aby sme nikdy nevynechávali zhromaždenia, pokiaľ nie sme naozaj chorí, vštepilo do mojej mladej mysle, že je dôležité zhromažďovať sa. (Hebrejom 10:24, 25) Matka, podnietená tým, čo sa učila, oddala svoj život Jehovovi a v roku 1965 bola pokrstená.

Vtedy som mala už dosť rokov na to, aby som si plnšie vážila zhromaždenia. V zbore Cypress Hills v Brooklyne v New Yorku boli bok po boku Európania, černosi, Španieli a ďalší veriaci. Zdalo sa úplne správne, že bohabojní ľudia majú žiť v takomto bratstve. — Žalm 133:1.

Matka ma naučila pripravovať sa na zhromaždenia. Po duševnej stránke to nebol problém, ale po telesnej stránke to bolo iné. Mozgová obrna mení jednoduché úlohy na zložité. Nedokázala som a stále nedokážem nakresliť rovnú čiaru, aby som si v našej biblickej literatúre vyznačila odpovede. Cvikom som sa však v podčiarkovaní zlepšila.

Myseľ mi prekypovala tým, čo som chcela povedať. Keď som to však mala vysloviť, slová sa mi začali pliesť. Aby som nemala napnuté svaly, bolo nevyhnutné uvoľnenie. Musela som sa sústrediť aj na to, aby som každé slovo vyslovovala čo najzrozumiteľnejšie. Keď som nepodala taký komentár, aký mal byť, alebo keď som vedela, že ľudia mojim slovám nerozumejú, prežívala som veľké sklamanie. Keď ma však bratia a sestry v zbore lepšie spoznali, dokázali aj mojej reči lepšie rozumieť. V súvislosti s týmto problémom mám však stále raz lepšie, raz horšie dni.

Šesť ubíjajúcich mesiacov

Keď som mala osem rokov, zažila som šesťmesačnú skúsenosť, ktorej vplyv pociťujem dodnes. Napriek všetkej fyzikálnej, pracovnej a rečovej terapii, ktorú som podstúpila, ma lekári poslali do rehabilitačného ústavu vo West Haverstraw v New Yorku. Spolu s matkou sme boli veľmi smutné. Pred rokmi, keď ma lekári nesprávne diagnostikovali ako mentálne retardovanú, matka im povedala, že ma nikdy nedá do ústavu. A tak aj dočasné odlúčenie bolo pre ňu ťažké. Uvedomovala si však, že na to, aby som mohla žiť produktívnym životom nezávislým od nej a od môjho otca, musím byť telesne čo najsebestačnejšia.

Ústav bol pekný, cítila som sa však opustená. Záchvaty plaču a výbuchy hnevu dávali jasne najavo moje pocity z tohto miesta. Rodičia mohli iba zriedka cestovať tri hodiny autobusom, aby ma navštívili, najmä, keď matka čakala piate dieťa. Keď museli odísť, tak veľmi ma to rozrušovalo, že lekár žiadal návštevy obmedziť. Domov som mohla ísť len dva razy.

Terapeuti ma naučili chodiť pomocou výstuží a barlí ťažkých ako olovo. Zdalo sa mi, že vážia tonu. Takáto hmotnosť mi však pomáhala udržať rovnováhu a zabraňovala mi v páde. To bol prvý krok k chodeniu bez výstuží.

Krájanie potravy, prišívanie gombíkov — akákoľvek úloha vyžadujúca používanie prstov bola pre mňa ťažká, ak nie až nemožná. Do istej miery som sa však naučila najesť a obliecť sa sama. To mi neskôr pomohlo v službe Bohu.

Môj výcvik sa skončil a ja som bola opäť doma. Matka ma zapojila do práce, pri ktorej boli využité moje nové schopnosti. Vykonávanie týchto prác bolo citovým bojom, lebo hoci som tieto veci chcela robiť sama, vykonať ich bolo ubíjajúce, časovo náročné a vyčerpávajúce. Veď len obliecť sa na zhromaždenie mi zabralo dve hodiny!

Keď sme išli zo sály Kráľovstva a prechádzali sme cez cestu, prešla som skutočne bez cudzej pomoci. Bolo to veľké víťazstvo!

Najšťastnejší deň môjho života

Moja matka zabezpečila, aby rodina mala vyrovnaný duchovný pokrm. Študovala so mnou a očakávala, že si prečítam každé číslo našich časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! Bolo treba navštevovať zhromaždenia a pripravovať sa na ne. Hoci moja myseľ i srdce horlivo prijímali toto poznanie, vážne úvahy o tom, že by som oddala svoj život Jehovovi a symbolizovala to krstom vo vode, boli v úzadí. Matka mi pomohla uvedomiť si, že napriek svojim obmedzeniam som pred Bohom za seba duchovne zodpovedná. Nemohla som očakávať, že vstúpim do nového sveta za jej zásluhy, schovávajúc sa za jej chrbát.

Milovala som Boha, ale môj stav ma od ostatných oddeľoval; bola som odlišná, čo je pre dospievajúceho človeka bolestnou skutočnosťou. Bolo ťažké uznať svoje obmedzenia. Často ma premáhal hnev, ktorý bolo nevyhnutné ovládnuť pred krstom. (Galaťanom 5:19, 20) A čo keby som nedokázala žiť v súlade so svojou oddanosťou Jehovovi?

Na požiadanie matky sa so mnou porozprával jeden starší zboru. Citoval otázku proroka Eliáša, ktorú položil Izraelitom: „Ako dlho budete pokrivkávať medzi dvoma rôznymi názormi?“ (1. Kráľov 18:21) Jehova určite nebol spokojný s mojou nerozhodnosťou.

Duchovne som sa zobudila a úpenlivo som sa modlila o Jehovovu pomoc a o odhodlanie oddať mu svoj život. Študovala so mnou jedna sestra zo zboru. Bola mladšia než ja a v útlom veku jej zomrela matka. Napriek tomu, keď bola ešte veľmi mladá, oddala sa Bohu.

V sedemnástich rokoch sa moja myseľ ustálila. Chcela som slúžiť Jehovovi zo všetkých síl. Deviaty august 1974 — keď som bola pokrstená — bol najšťastnejším dňom môjho života.

Radosť v službe

Zúčastňovať sa na službe predstavovalo niekoľko prekážok podobných vrchom. Najnáročnejšou úlohou bolo, aby mi ľudia rozumeli. Rozprávala som čo najzrozumiteľnejšie. Keď to bolo nevyhnutné, moja partnerka v kazateľskej službe majiteľovi bytu zopakovala, čo som povedala. Niektorí ľudia reagovali negatívne a považovali ma za obeť, ktorú svedkovia využívajú. Kázanie je však mojím právom i úprimnou túžbou.

Chodenie od dverí k dverám čo len v jedinom bloku môže byť úplne vyčerpávajúce. Mnohé domy v našom svedeckom obvode sú poschodové, a tak sú pre mňa nedostupné. V zime je pre mňa práca z domu do domu pre zľadovatené cesty prakticky nemožná. (Skutky 20:20) Duchovní bratia mi však veľmi pomáhajú a Jehova ma teraz požehnal motorovým vozíkom, ktorý mi službu veľmi uľahčuje.

Neskôr som začala svedčiť prostredníctvom listov. Písať listy ručne by nebolo dobré, pretože môj rukopis je pre väčšinu ľudí nečitateľný. A tak sa mojím pisárom stal elektrický písací stroj. Píšem veľmi pomaly, čo je zapríčinené slabou koordináciou rúk. Zhruba každý druhý raz zamierim na jednu klávesu, a udriem na druhú. Trvá možno hodinu alebo i viac, kým napíšem jedinú stranu.

Napriek nedostatku životnej energie slúžim z času na čas ako pomocná priekopníčka, keď v mesiaci venujem službe 60 alebo viac hodín. To si vyžaduje dobrý časový plán, mimoriadne úsilie a podporu spoluveriacich. Ich priekopnícky duch ma povzbudzuje. Aj matka mi dala dobrý príklad tým, že slúžila ako pravidelná alebo ako pomocná priekopníčka napriek ťažkostiam, slabému zdraviu a náročnej úlohe vychovávať v nábožensky rozdelenej domácnosti sedem detí.

Som samostatná

Vo veku dvadsaťštyri rokov som sa rozhodla, že sa odsťahujem a budem žiť samostatne. Presťahovala som sa do časti Bensonhurst v Brooklyne a to sa ukázalo ako požehnanie. Marlborský zbor bol ako úzko spätá rodina. Byť v ich prítomnosti bolo veľkým posilnením viery! Hoci v zbore boli dostupné len dve alebo tri autá, duchovní bratia ma brávali na všetky zhromaždenia. No nezostala som tam bývať dlho.

Vrátila som sa k svojej rodine, cítiac sa ako stroskotanec, a upadla som do trojročného obdobia hlbokej depresie. Znova sa vrátili záchvaty hnevu. Potom prišli myšlienky na samovraždu a aj niekoľko pokusov uskutočniť ju. Smrť vystupovala ako temný oblak. Spoľahla som sa na Boha a sľúbila som, že budem prejavovať ocenenie za jeho dar života. Starší mi poskytli útechu a rady. To spolu s modlitbou, osobným štúdiom, trpezlivosťou zo strany mojej rodiny a určitou odbornou pomocou napravilo moje zmýšľanie.

Prostredníctvom Strážnej veže mi Jehova láskyplne poskytol porozumenie problému ťažkej depresie. Áno, stará sa o svoj ľud a rozumie našim pocitom. (1. Petra 5:6, 7) Hlboká depresia časom ustúpila. Po desiatich rokoch mi Jehova stále pomáha vyrovnávať sa s frustráciou a depresiou. Niekedy ma takmer premáhajú pocity bezcennosti. Avšak modlitba, štúdium Biblie a moja duchovná rodina sú mi veľkou pomocou.

Po bezvýslednom hľadaní ďalšieho bytu som sa neochotne rozhodla prežiť zvyšok svojho života so svojou rodinou. Potom Jehova vypočul moje modlitby. Našiel sa jeden byt v časti Bedford-Stuyvesant v Brooklyne. Na konci leta roku 1984 som sa sem presťahovala a odvtedy som tu.

Veľmi láskaví členovia lafayettského zboru ma s láskou vozili na zhromaždenia. Stále mám čerstvo v pamäti prvé štúdium knihy, ktoré som navštívila v tomto zbore. Konalo sa na štvrtom poschodí — a nebol tam výťah! Hore a dole schodmi som sa dostala len s Jehovovou pomocou. Neskôr sa pre mňa našlo dostupnejšie miesto. A teraz ma Jehova požehnal výsadou mať zborové štúdium knihy v mojom byte.

Týmto zborom preniká nádherný priekopnícky duch. Keď som sem prišla, bolo tu asi tridsať priekopníkov a niektorí ma vzali pod svoje krídla. Takáto horlivá atmosféra ma podnietila, aby som bola častejšie pomocnou priekopníčkou.

V apríli 1989 lafayettský a prattský zbor postavili novú sálu Kráľovstva priamo na tej ulici, kde bývam. Bolo to práve včas, pretože pre ďalšie zhoršenie môjho zdravotného stavu sa moja chôdza opäť stala problémom. S mojím skútrom a s pomocou bratov a sestier sú cesty na zhromaždenia a zo zhromaždení potešením. Ako hlboko si vážim takúto láskyplnú pomoc!

Som vďačná za Božiu podporu

Hoci sú moje nohy neisté, moje srdce je pevné. Primerané vzdelanie mi život trochu uľahčilo, no podopiera ma Boh. Niekedy som nevedela, odkiaľ vezmem ďalšie jedlo, Jehova ma však podporil a je verným Darcom. Skutočne blízke sú mi Dávidove slová: „Býval som mladým mužom, aj som zostarol, a predsa som nevidel žiadneho spravodlivého úplne opusteného, ani jeho potomstvo, ako hľadá chlieb.“ — Žalm 37:23–25.

Jehova mi niekoľkokrát pomohol zachovať si biblický postoj a odmietnuť počas operácie krv. (Skutky 15:28, 29) Nedávno zomrel môj otec. Strata niekoho takého blízkeho bola skutočne veľkou ranou. Len so silou od Jehovu som prekonala i ďalšie skúšky.

Zdravie sa mi môže ďalej zhoršovať, no moja dôvera v Jehovu a vzťah k nemu sú mojimi záchrannými lanami. Aká som šťastná, že som v Jehovovom ľude a že mám Božiu nezlyhávajúcu podporu!