„Hlásatelia Kráľovstva“ brázdia mnohé vody Guayany

GUAYANA.a Význam tohto slova v jazyku amerických Indiánov je „krajina vôd“. Naozaj vhodný opis tejto jedinej po anglicky hovoriacej krajiny v Južnej Amerike. Táto krajina je popretkávaná mnohými riekami a ich prítokmi, ktoré sa kľukatia z Guayanskej vysočiny cez tropickú džungľu k Atlantickému oceánu. Tieto vodné cesty sú životne dôležité pre mnohé dediny a farmy roztrúsené na ich brehoch.

Jehovovi svedkovia v Guayane si uvedomujú, že keď Ježiš predpovedal ,zvestovanie tohto dobrého posolstva o kráľovstve po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom‘, musí k tomu patriť i kázanie dobrého posolstva ľuďom žijúcim v týchto oblastiach na brehoch riek. (Matúš 24:14) Preto skupiny svedkov, z ktorých mnohí sú priekopníkmi, už celé roky používajú veľké i malé člny na plavbu po vodách Guayany, aby ľuďom priniesli dobré posolstvo.

Na pomoc tomuto dielu Spoločnosť Strážna veža v Guayane používala doteraz päť drevených plavidiel nazvaných Hlásateľ Kráľovstva I až V. Sú to sedemmetrové otvorené drevené člny s dnom v tvare tupého V, nazývané balahoo, postavené a udržiavané jednou rodinou svedkov. Prvé dva člny, o ktorých sa miestni svedkovia s láskou zmieňujú ako o Hlásateľoch, išli po desaťročiach služby na odpočinok. Ale Hlásatelia III, IV a V sú stále v aktívnej službe na riekach Pomeroon, Mahaica a Demerara.

Na Demerare

V Británii a v niektorých častiach Európy môže slovo „demerara“ vyvolať v mysli ľudí predstavu zlatohnedého cukru z cukrovej trstiny, ktorý pochádza hlavne z plantáží ležiacich pozdĺž mútnej a múľom zanesenej rieky rovnakého mena. Cesta od pobrežia sa končí na západnom brehu, tam, kde sa prestáva s pestovaním cukrovej trstiny. Ďalej sú už svedkovia závislí od plavidiel Hlásateľ Kráľovstva, aby obyvateľom na brehu rieky — hinduistom, moslimom a formálnym kresťanom — priniesli sladké posolstvo o Jehovovom Kráľovstve.

Kazateľské kampane na Demerare môžu byť jednodňovými cestami alebo môžu trvať niekoľko týždňov — pričom sa ide z jedného prístaviska do druhého, od svitu do mrku. Keď sú priekopníci na cestách aj v noci, nielenže v člne varia a jedia, ale tam aj spia. Keď nastane noc, priviažu Hlásateľa k mangrovníku alebo ho pripevnia k doku, ak je naporúdzi. V prednej a zadnej časti lode sa vztýčia dve dvaapolmetrové žrde. Medzi tieto vertikálne žrde sa navrchu pevne natiahne lano a ponad to sa prehodí veľké nepremokavé plátno, čo vytvorí strechu. Drevené dosky nahrádzajú postele a ako matrac slúži prikrývka a prestieradlo. Po dlhom dni sa aj za takýchto podmienok usína rýchlo.

„Umývate sa v tej kalnej vode?“ dostávajú priekopníci otázku.

„Nie, ak sa tomu dá vyhnúť,“ znie odpoveď. „Kedykoľvek prechádzame cez potok s čistou vodou, naplníme si nádoby vodou na varenie, pitie a umývanie.“

Za svoju vytrvalosť sú odmenení mnohými peknými skúsenosťami. Raz prišiel do prístaviska nejaký muž, rozkročil sa, dal si ruky v bok a s hlbokým záujmom nás pozoroval. „Hlásateľ Kráľovstva V!“ prečítal nahlas názov na prednej časti člna. „Vy ste určite Jehovovi svedkovia. Len vy používate slovo ,kráľovstvo‘ takýmto spôsobom. Máte sálu Kráľovstva a teraz aj Hlásateľa Kráľovstva.“

Z Gileádu na Pomeroon

Pracovať pozdĺž rieky Pomeroon je trochu odlišné, ako hovorí Frederick McAlman. Do Charity, dediny ležiacej na východnom brehu rieky Pomeroon tridsaťštyri kilometrov vo vnútrozemí, prišiel rok po graduácii v Biblickej škole Strážnej veže Gileád v roku 1970. Vtedy tam bola skupina piatich zvestovateľov Kráľovstva.

„Dlhých päť rokov sme mali ,potešenie‘ veslovať na Hlásateľovi II hore-dolu Pomeroonom, kým sme nedostali použitý prívesný lodný motor s výkonom šesť konských síl,“ rozpráva brat McAlman. „Veslujúc po prúde, kázali sme pozdĺž východného brehu, kým sme sa nedostali do Hackney, jedenásť kilometrov od ústia rieky. Tam sme sa mohli v noci pohodlne vyspať v dome sestry DeCambrovej, ktorá v tom čase bola v tejto oblasti pôrodnou asistentkou. Na druhý deň skoro ráno sme pokračovali až po ústie rieky a potom sme prešli na západný breh a pracovali sme cestou späť do Charity, 34 kilometrov odtiaľ.“

Motor s výkonom šesť konských síl im dobre slúžil desať rokov. Potom bol v roku 1986 nahradený novým typom s pätnástimi konskými silami. Brat McAlman, ktorý verne slúži na Pomeroone viac ako dvadsať rokov, sa môže dívať s pocitom dobre vykonanej práce na novopostavenú sálu Kráľovstva v Charity, ktorú teraz používa zbor so 43 zvestovateľmi, prichádzajúcimi z hornej i dolnej časti rieky. Priemerná účasť na zhromaždeniach je vyše šesťdesiat osôb a v roku 1992 sa na slávnosti na pamiatku smrti Ježiša Krista zišiel zástup 190 osôb!

Hľadanie „muža Strážnej veže“

Pondelok je v Charity trhovým dňom. Je to teda vhodný čas na kázanie dobrého posolstva a svedkovia sú tam s časopismi Strážna veža a Prebuďte sa! Jedného dňa začiatkom sedemdesiatych rokov prišla na trh Monica Fitzallenová z Warimuri na Moruke a zobrala si od brata McAlmana dva časopisy. Keď však prišla domov, položila tieto časopisy dolu do šatníka.

Monica spomína: „Zostali tam dva roky bez toho, že by som ich čítala. Potom som ochorela a bola som nejaký čas pripútaná na lôžko. Ako som sa uzdravovala, začala som dôkladne prezerať všetko, čo bolo v dome na čítanie, len aby som sa nejako zamestnala. Nakoniec som si spomenula na tie dva časopisy v šatníku a začala som si ich prezerať.“ Zvuk pravdy rozpoznala ihneď.

Keď sa Monica uzdravila, požiadala svojho manžela Eugena, aby našiel prácu pri Pomeroone, aby mohla nájsť toho pána, ktorý jej dal časopisy. Eugene súhlasil, ale podarilo sa mu nájsť iba prácu na farme pri Pomeroone na jeden týždeň, od pondelka do soboty poludnia.

Monica do soboty nenašla muža, ktorý jej dal časopisy. Okolo poludnia sa spýtala manžela, či by im odliv umožnil veslovať do Charity, aby našli „muža Strážnej veže“. Len čo to povedala, počuli kroky na chodníku a uvideli usmievavú tvár sestry, ktorá prichádzala ponúknuť najnovšie čísla časopisov. „Patríte k ľuďom Strážnej veže?“ spýtala sa Monica. Nasledovalo toľko otázok, že sa sestra musela vrátiť na čln po posilu. Kto sa objavil? Nikto iný ako brat McAlman!

Zaviedlo sa biblické štúdium pomocou listov. Krátko nato Monica odoslala list, v ktorom sa zriekla členstva v anglikánskej cirkvi. V odpovedi, ktorú dostala, bola poznámka od kňaza: „Nepočúvajte Jehovových svedkov. Ich porozumenie Biblie je plytké. Prídem, aby som s vami túto záležitosť prediskutoval.“ Kňaz sa doteraz neobjavil. Medzitým, v roku 1975, bola Monica pokrstená. Jej manžel, ktorému teraz bratia s láskou hovoria strýko Eugene, bol pokrstený o rok neskôr, po tom, čo starostlivo skúmal Písma. (Skutky 17:10, 11) Hoci cesta na kanoe trvá do najbližšieho zboru v Charity dvanásť hodín, dodnes sú aktívnymi zvestovateľmi Kráľovstva.

Cesty misionárov do vnútrozemia

Spoločnosť Strážna veža v posledných rokoch koná pravidelné misionárske expedície hlboko do vnútrozemia. Pomocou člnov vybavených prívesnými lodnými motormi vychutnávajú ochotní dobrovoľníci vzrušenie z odovzdávania dobrého posolstva ľuďom žijúcim v rezerváciách amerických Indiánov a v odľahlých spoločenstvách drevorubačov a poľnohospodárov pozdĺž niektorých vodných ciest hlboko vo vnútrozemí. Títo priekopníci v pravom zmysle slova majú výsadu priniesť do týchto odľahlých oblastí vôbec po prvý raz „Jehovovo meno“ zachraňujúce život. (Rimanom 10:13–15) Bratia musia znášať mnoho útrap, plaviac sa niekedy po vodných cestách celé tri dni, aby dosiahli niektoré z týchto miest. Ale odmena stojí za to.

S jedným mladým mužom, letničiarom žijúcim neďaleko obce drevorubačov v Kwebanne na rieke Waini, bol nadviazaný kontakt pri prvej misionárskej ceste do tejto oblasti v júli 1991. Pri ďalšej návšteve v októbri sa začalo biblické štúdium. Prvý raz videl vo vlastnej Biblii, že Božie meno je Jehova, že Ježiš nie je všemocný a že náuka o Trojici je nebiblická. (Žalm 83:18; 1. Korinťanom 11:3) Bol taký nadšený, že po odchode bratov zhromaždil niekoľkých letničiarov a začal im ukazovať v ich vlastnej Biblii pravdu o Jehovovi Bohu a o Ježišovi Kristovi. Keď sa väčšina z nich obrátila k pravde chrbtom, rozhodol sa, že je čas zriecť sa svojho náboženstva a vyjsť z „Veľkého Babylona“. (Zjavenie 18:2, 4) Keď ho bratia vo februári 1992 opäť navštívili, povedal im, čo sa stalo, a dodal: „Chcem sa pripojiť k vám. Chcem sa stať Jehovovým svedkom. Chcem učiť ľudí pravdu!“

Skúsenosti, ako je táto, pomáhajú bratom pokračovať v tejto náročnej práci. Tí, ktorí chodia na misionárske cesty, musia obetovať pohodlie domova, sú vystavení chorobám, ako je malária, a znášajú nebezpečenstvá života v buši. Ale obete prinášajú aj tí, ktorí zostávajú doma. Rodiny sú niekedy celé týždne bez svojich blízkych. Zbory musia pracovať bez svojich starších a ďalších mladých mužov, takže niekedy zostáva starosť o potreby zboru len na jednom bratovi. Ale aká je to radosť a povzbudenie, keď po ich návrate zbor počuje ich povzbudzujúce skúsenosti! Cena za to sa potom zdá bezvýznamná.

Hlásatelia Kráľovstva, ktorí s dobrým posolstvom brázdia mnohé vody Guayany, sa tešia z naozaj jedinečných skúseností. Spolu so svojimi spolupracovníkmi na celom svete odvážne a ochotne ,obetujú Bohu obeť chvály, ovocie pier, ktoré sa verejne hlásia k jeho menu‘. — Hebrejom 13:15.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapy na strane 24]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

HONDURAS

NIKARAGUA

KOSTARIKA

PANAMA

VENEZUELA

KOLUMBIA

GUAYANA

SURINAM

FRANCÚZSKA GUAYANA

BRAZÍLIA

BOLÍVIA

ATLANTICKÝ OCEÁN

[Obrázky na stranách 26, 27]

Vľavo: Vydávanie svedectva v trhový deň

Hore: Rozprávanie dobrého posolstva na rieke Demerara

Vpravo hore: Skupina misionárov vesluje späť do tábora