Potlačila som svoju pýchu, a našla som šťastie
V ROKU 1970 som mala 23 rokov a bola som veľmi ctižiadostivá. V automobilovom klube v Ivrei (Taliansko), kde som bola zamestnaná, som sa dostala na vedúce úradnícke miesto. Bola som rozhodnutá stať sa niekým. Ale napriek tomu som bola veľmi skľúčená a mrzutá. Prečo?
Môj manžel trávil väčšinu času v baroch, kde hrával karty so svojimi priateľmi, a na mojich pleciach nechával väčšinu rodinných zodpovedností. Naše vzťahy sa začali zhoršovať. Hádali sme sa pre každú maličkosť. Preto sa moja myseľ začala prepĺňať negatívnymi myšlienkami.
‚Nikto sa o teba naozaj nezaujíma,‘ hovorievala som si. ‚Chcú získať len výhody z tvojho postavenia.‘ Povedala som si: ‚Boh nemôže existovať, lebo keby bol, nepripustil by tak veľa utrpenia a zla. Život nie je nič iné, len beh k smrti.‘ Nemohla som pochopiť, prečo je to tak.
Začiatok zmeny
Jedného dňa v roku 1977 na naše dvere zaklopali dvaja Jehovovi svedkovia. Môj manžel Giancarlo ich pozval dovnútra a išli sa porozprávať do obývačky. Chcel, aby sa z nich stali evolucionisti ako bol on, ale boli to práve oni, ktorí zmenili jeho zmýšľanie!
Giancarlo čoskoro začal robiť zmeny aj vo svojom živote. Stával sa trpezlivejším, viac času venoval mne a našej dcére. Pokúšal sa so mnou rozprávať o tom, čo sa učil, ale ja som taký rozhovor vždy ostro ukončila.
Jedného dňa, keď nás zase navštívili svedkovia, sadla som si a naozaj som počúvala. Hovorili o konci tohto systému vecí, o Božom Kráľovstve, o rajskej zemi a vzkriesení z mŕtvych. Bola som ohromená. Po tri nasledujúce noci som nespala! Chcela som vedieť viac, ale v tom, aby som sa pýtala manžela, mi bránila pýcha. Potom mi jedného dňa prísne povedal: „Dnes budeš počúvať. Mám odpovede na všetky tvoje otázky.“ Nato ma priam zasypal biblickými pravdami.
Giancarlo mi povedal, že Jehova je meno Stvoriteľa, že jeho hlavnou vlastnosťou je láska, že poslal svojho Syna ako výkupné, aby sme mohli mať večný život a že po zničení zlých v Armagedone bude Ježiš Kristus počas svojej tisícročnej vlády kriesiť mŕtvych. Povedal, že vzkriesení budú spieť k duševnej a telesnej dokonalosti a že budú mať príležitosť žiť večne na zemi v raji.
Nasledujúci deň som po prvý raz sprevádzala svojho manžela do sály Kráľovstva. Potom som mu povedala: „Títo ľudia majú lásku jeden k druhému. Chcem tam ďalej chodiť, pretože sú skutočne šťastní.“ Začala som pravidelne navštevovať zhromaždenia a viedlo sa so mnou biblické štúdium. Veľa som premýšľala o tom, čo som sa učila, a onedlho som bola presvedčená, že som našla pravý Boží ľud. V roku 1979 sme spolu s manželom symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom.
Služba celým časom
Neskôr v tom istom roku bola na krajskom zjazde prednáška, povzbudzujúca do zvestovateľskej činnosti celým časom. Cítila som sa podnietená ujať sa tejto služby a modlila som sa o to k Jehovovi. Ale potom som otehotnela a moje plány boli prerušené. Počas ďalších štyroch rokov sa nám narodili tri deti. U dvoch z nich došlo v rôznom čase k telesným poruchám, ktoré ohrozovali ich život. Som veľmi vďačná, že sa obe úplne uzdravili.
Teraz som pocítila, že už nemôžem odkladať svoje plány na službu celým časom. Odišla som zo svetského zamestnania, aby som sa mohla lepšie sústrediť na svoje zodpovednosti manželky a matky. Spolu s manželom sme zostavili plán, ako žiť z jedného príjmu, čo znamenalo vzdať sa všetkého, čo nie je nevyhnutné. Ale Jehova nás bohato požehnal, nikdy na nás nedopustil chudobu či nedostatok.
V roku 1984 moja 15-ročná dcéra, krátko predtým pokrstená, začala slúžiť celým časom ako priekopníčka. V tom istom čase bol môj manžel menovaný za staršieho. S pocitom, že by som ešte nemohla byť priekopníčkou, dala som si za cieľ 30 hodín mesačne vo zvestovateľskej službe. Dosiahla som to a povedala som si: ‚Dobre. Robíš toho dosť.‘
Mojím problémom sa však opäť stala pýcha. (Príslovia 16:18) Stále som si myslela, ako dobre si počínam a že nepotrebujem robiť žiadne ďalšie duchovné pokroky. Duchovne som začala upadať, dokonca som začala strácať dobré vlastnosti, ktoré som nadobudla. Potom sa mi dostalo pokarhania, ktoré som potrebovala.
V roku 1985 boli u nás doma hosťami dvaja cestujúci dozorcovia s manželkami počas svojej pravidelnej návštevy nášho zboru. Keď som si všímala týchto pokorných, obetavých kresťanov, skutočne ma to podnietilo, aby som o tom začala rozjímať. Preskúmala som námet pokory, použijúc pritom publikácie Spoločnosti Strážna veža. Premýšľala som o tom, akú veľkú pokoru prejavuje Jehova vo svojom zaobchádzaní s nami, hriešnymi ľuďmi. (Žalm 18:35) Pochopila som, že musím zmeniť svoje zmýšľanie.
Úpenlivo som prosila Jehovu, aby mi pomohol pestovať pokoru, aby som mu mohla slúžiť tak, ako to chce on, a aby ma viedol v používaní tých darov, ktoré mám, na jeho slávu. Vyplnila som prihlášku do priekopníckej služby a v marci 1989 som začala slúžiť Jehovovi celým časom.
Teraz môžem povedať, že som skutočne šťastná a že k môjmu šťastiu prispelo to, že som potlačila svoju pýchu. Našla som skutočný zmysel života — pomáhať núdznym poznať, že Jehova, pravý Boh, nie je ďaleko od tých, ktorí ho hľadajú. — Rozprávala Vera Brandoliniová.