Odpovedala som v čase žatvy
ROZPRÁVALA WINIFRED REMMIEOVÁ
„ŽATVA je veľká, ale robotníkov je málo.“ Tieto slová nášho Pána Ježiša boli podnietené hlbokým citom k ľuďom, ktorí boli zodratí a zmietaní ako ovce bez pastiera. Pociťovala som to isté a počas posledných 40 rokov som sa vždy snažila o to, aby som kladne odpovedala na Pánovo pozvanie pracovať na žatve. — Matúš 9:36, 37.
Narodila som sa v západnej Afrike v rodine so siedmimi deťmi, samými dievčatami. Naši rodičia boli nežní, ale prísni. Boli tiež veľmi nábožní. Návšteva kostola a nedeľnej školy bola nepísaným zákonom. Pre mňa to nebol problém, lebo duchovné veci som mala rada. Keď som mala 12 rokov, bola som poverená vedením vyučovania v nedeľnej škole.
Manželstvo a dobrodružstvo
V roku 1941 som sa ako dvadsaťtriročná vydala za Lichfielda Remmieho, účtovníka na koloniálnom úrade. Hoci sme sa po hmotnej stránke mali dobre, láska k dobrodružstvu a túžba zhromažďovať hmotné bohatstvo nás priviedli v roku 1944 do Libérie. Obrat v živote môjho manžela, a napokon aj v mojom živote, nastal v roku 1950, keď manžel stretol Hoyla Ervina, misionára Jehovových svedkov. Už po troch týždňoch štúdia sa môj manžel začal zúčastňovať na zvestovateľskom diele.
Keď prestal chodiť do kostola, vyviedlo ma to z rovnováhy. Veď bol horlivým protestantom, a dokonca sa postil v čase pôstu. Keď som ho prvý raz videla, ako ide s taškou v ruke zvestovať, zúrila som. „Čo sa s tebou porobilo?“ pýtala som sa. „Taký významný muž ako ty a ide zvestovať s tými bláznivými ľuďmi!“ Počas tejto spŕšky slov bol pokojný a vyrovnaný.
Na druhý deň k nám prišiel brat Ervin, aby s Lichfieldom študoval. Ako zvyčajne, štúdia som sa nezúčastnila. Azda preto sa ma brat Ervin spýtal, či som negramotná. Čo? Ja, negramotná? Taká urážka! Ja mu ukážem, aká som vzdelaná! Odhalím toto falošné náboženstvo!
Prijímam pravdu
Onedlho potom som si na stole v obývačke všimla knihu Boh nech je pravdivý. ‚Aký smiešny názov,‘ pomyslela som si. ‚Či nie je Boh vždy pravdivý?‘ Ako som listovala knihou, čoskoro som našla ďalší dôvod na kritiku. V knihe sa písalo, že človek nemá dušu, ale je dušou! Ba aj psy a mačky sú duše! To ma naozaj nahnevalo. ‚Aké hlúpe učenie!‘ pomyslela som si.
Keď manžel prišiel domov, v hneve som sa proti nemu postavila. „Títo podvodníci vravia, že človek nemá dušu. Sú to falošní proroci!“ Manžel sa nehádal, ale pokojne odvetil: „Winnie, to všetko je v Biblii.“ Neskôr, keď mi brat Ervin trpezlivo ukazoval v mojej vlastnej Biblii, že sme dušami a že naša duša je smrteľná, bola som ohromená. (Ezechiel 18:4) To, čo na mňa veľmi zapôsobilo, bol text v 1. Mojžišovej 2:7, kde je napísané: „Človek [Adam] sa stal živou dušou.“
Ako som sa mýlila! Cítila som sa duchovenstvom podvedená a do kostola som už viac nešla. Namiesto toho som začala navštevovať kresťanské zhromaždenia Jehovových svedkov. Aké pôsobivé bolo vidieť lásku medzi nimi! To je určite pravé náboženstvo.
Žatva v Cape Palmas
Asi o tri mesiace mal môj manžel príležitosť ukradnúť v podniku veľkú sumu peňazí, ale neurobil to. Jeho kolegovia sa mu posmievali: „Remmie, zomrieš chudobný.“
Pre svoju poctivosť bol však povýšený a vyslaný do Cape Palmas, aby tam otvoril novú kanceláriu. Horlivo sme zvestovali a už po dvoch mesiacoch bola vytvorená malá skupina, ktorá sa dychtivo zaujímala o biblické posolstvo. Keď Lichfield neskôr odcestoval po nejaké potreby pre novú kanceláriu do hlavného mesta Monrovie, bol pokrstený. Požiadal tiež Spoločnosť o pomoc v starostlivosti o ľudí, ktorí v Cape Palmas prejavili záujem o pravdu.
Spoločnosť odpovedala tak, že vyslala do Cape Palmas brata a sestru Faustovcov. Sestra Faustová bola pre mňa neoceniteľnou pomocou. V decembri 1951 som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom. Bola som rozhodnutá viac ako kedykoľvek predtým ‚zhromažďovať ovocie k večnému životu‘. (Ján 4:35, 36) V apríli 1952 som začala slúžiť celým časom ako priekopníčka.
Jehova moje úsilie ihneď požehnal. Do roka som pomohla piatim osobám k oddanosti a krstu. Jedna z nich, Louissa Macintoshová, bola sesternicou vtedajšieho prezidenta Libérie, W. V. S. Tubmana. Bola pokrstená, vstúpila do služby celým časom a bola verná Bohu až do svojej smrti v roku 1984. Pri niekoľkých príležitostiach vydávala svedectvo aj prezidentovi.
Do Dolného Buchananu
V roku 1957, počas návštevy oblastného dozorcu, sme boli s manželom pozvaní, aby sme sa stali zvláštnymi priekopníkmi. Po rozhovore a modlitbe sme toto pridelenie prijali. Lichfield potreboval niekoľko mesiacov, aby mohol ukončiť svoju svetskú prácu v Cape Palmas, a tak som išla napred do Dolného Buchananu, panenského územia, aby som tam začala dielo.
Po príchode som bola ubytovaná v rodine Macleanovcov. Na druhý deň, ako bolo zvykom, som bola predvedená pred zástupcu náčelníka kmeňa Pele. Spolu so svojou rodinou ma srdečne privítal a ja som vydávala svedectvo malej skupine ľudí v jeho dome. Najmenej šiesti z tých, s ktorými som sa v ten deň rozprávala, vrátane zástupcu náčelníka a jeho manželky, sa napokon stali svedkami.
Čoskoro som sama začala viesť štúdium Strážnej veže s vyše 20 ľuďmi. Musela som sa veľmi spoliehať na Jehovu, a on mi dal potrebnú silu a schopnosť starať sa o jeho ovce. Keď som sa cítila unavená alebo nedostatočná, pripomínala som si verných ľudí starej doby, najmä ženy, ako bola Debora a Chulda, ktoré nebojácne vykonávali Jehovovo poverenie. — Sudcovia 4:4–7, 14–16; 2. Kráľov 22:14–20.
V marci roku 1958, po troch mesiacoch v Dolnom Buchanane, som dostala list, v ktorom bola informácia o návšteve krajského dozorcu Johna Charuka. Prenajala som suterén domu, do ktorého sa mohlo vojsť veľké množstvo ľudí. Potom som odcestovala do Horného Buchananu, aby som sa stretla s bratom Charukom, no brat neprišiel. Čakala som až do zotmenia a potom som sa unavená vrátila do Dolného Buchananu.
Asi o polnoci som začula klopanie na dvere. Keď som otvorila, uvidela som nielen krajského dozorcu, ale aj svojho manžela, ktorého neočakávaný príchod sa výborne zhodol s príchodom brata Charuka. Ako ma našli? Stretli poľovníka a opýtali sa ho, či nepozná ženu, ktorá zvestuje ľuďom o Jehovovi. „Poznám,“ odvetil, a potom ich nasmeroval tam, kde som bývala. Aká som bola šťastná, že už za tri mesiace v Dolnom Buchanane svietilo moje svetlo tak jasne! — Matúš 5:14–16.
Počas návštevy brata Charuka sme sa tešili z vrcholnej účasti 40 osôb. Po čase bol založený prekvitajúci zbor a mohli sme postaviť krásnu sálu Kráľovstva. Život však nebol vždy bez problémov. Napríklad v roku 1963 vypuklo v Kolahune náboženské prenasledovanie a môj manžel bol zatknutý a uväznený. Tak veľmi ho zbili, že musel byť hospitalizovaný.
Onedlho po jeho prepustení z nemocnice, ešte v ten istý rok, sme mali zjazd v Gbarnge. Posledný deň vojaci obkľúčili všetkých zhromaždených a prikázali nám, aby sme zdravili zástavu. Keď sme odmietli, vojaci nás prinútili držať ruky hore a pozerať sa priamo do slnka. Niektorých tiež bili pažbami pušiek. Aby som mohla zachovať rýdzosť voči Bohu, pomáhala som si tak, že som si spievala pieseň Kráľovstva „Neboj sa ich!“ Potom nás vojaci uvrhli do špinavej väznice. O tri dni boli cudzinci prepustení a spolu s Lichfieldom sme boli deportovaní do Sierra Leone. Miestni svedkovia boli prepustení nasledujúci deň.
Ďalšie prednosti a odmena
Boli sme pridelení spolupracovať so zborom Bo na juhu Sierra Leone. Slúžili sme tu osem rokov a potom sme boli preložení do Njaly. V Njale bol môj manžel poverený, aby slúžil ako zástupca krajského dozorcu, a ja som mala prednosť sprevádzať ho, keď konal túto službu. Potom, v polovici sedemdesiatych rokov, sme boli pridelení späť do zboru Freetown-východ.
Bolo to pre mňa odmenou, keď som videla, ako sa mnohí ľudia, s ktorými som študovala Bibliu, chopili pravého uctievania. Mám vyše 60 duchovných detí a vnúčat ako „odporúčajúce listy“. (2. Korinťanom 3:1) Niektorí museli urobiť radikálne zmeny, ako Victoria Dykeová, ktorá bola prorokyňou sekty Aladura. Po úvahe o texte z 1. Jána 5:21 sa napokon zbavila mnohých fetišov a predmetov uctievania. Symbolizovala svoju oddanosť krstom a napokon sa stala zvláštnou priekopníčkou. Mnohým svojim príbuzným pomohla prijať pravdu.
V apríli 1985 mi zomrel manžel; stalo sa to iba pár mesiacov pred 44. výročím našej svadby. Nie som však opustená. Naďalej slúžim Tomu, ktorý mi pomáha, Jehovovi, ako služobníčka celým časom. Cítim, že ma spája neobyčajné puto s tými, ktorým som pomohla, aby ho spoznali. Sú mojou rodinou vo zvláštnom zmysle. Milujem ich a oni milujú mňa. Keď som chorá, ponáhľajú sa, aby sa o mňa postarali, a ja im, pravdaže, pomáham tiež.
Nepochybujem, že keby som to všetko mala urobiť znova, s radosťou by som si vzala svoj kosák a zapojila sa do žatvy ako Jehovova spolupracovníčka.
[Obrázok na strane 23]
Winifred Remmieová dnes