Po Buchenwalde som našiel pravdu

VYRASTAL som v tridsiatych rokoch v Grenobli vo Francúzsku. Môj učiteľ nemčiny, Francúz, bol fanatický nacista. V škole stále tvrdil, že nemčina raz „bude užitočná“. No väčšinu našich učiteľov, veteránov prvej svetovej vojny, rozmach nacizmu v Nemecku znepokojoval. Keď bolo stále viac zrejmé, že sa približuje vojna, pociťoval som znepokojenie aj ja.

V roku 1940, na začiatku druhej svetovej vojny, som v ťažkom boji na rieke Somme stratil strýka, ktorého som mal veľmi rád. Veľmi ma to roztrpčilo, ale bol som príliš mladý, aby som sa mohol prihlásiť do francúzskej armády. No o tri roky, počas okupácie Francúzska Nemcami, som dostal príležitosť využiť svoju kresličskú zručnosť pre francúzsky odboj. Vynikal som v napodobňovaní podpisov a pracoval som aj na falšovaní nemeckých pečiatok. Cítil som veľké zadosťučinenie, pretože som týmto spôsobom bojoval proti okupačným nepriateľským silám, takže komunistické názory mojich druhov vtedy neboli pre mňa veľmi dôležité.

Zatknutý

Jedenásteho novembra roku 1943 miestny odboj vyzval k demonštrácii na pamiatku prímeria prvej svetovej vojny. Ale francúzske motorizované hliadky zablokovali prístup k mostu, vedúcemu k vojnovému pamätníku, a vyzvali nás, aby sme sa vrátili domov. Náš sprievod sa namiesto toho rozhodol pochodovať k ďalšiemu vojnovému pamätníku v centre mesta. No zabudli sme na jednu vec. Pamätník bol vzdialený od úradu gestapa, čo by kameňom dohodil.

Našu skupinu rýchlo obkľúčili ozbrojení vojaci, ktorí nás postavili do radu k múru. Keď nás potlačili dopredu, na zemi našli niekoľko revolverov. Keďže sa k nim nikto nechcel priznať, vojaci prepustili len ženy a deti, ktoré mali menej ako 17 rokov. A tak som bol vo veku osemnástich rokov uväznený, spolu so 450 ďalšími väzňami. O niekoľko dní nás previezli do prechodného tábora neďaleko Compiègne v severnom Francúzsku.

Na ceste do Nemecka

Sedemnásteho januára 1944 som sa po prvý raz — ale žiaľ, nie naposledy — stretol s nemeckými vojakmi, ktorých prilby boli ozdobené hákovým krížom na ľavej strane a iniciálami SS (Schutzstaffel) na pravej strane. Zhromaždili stovky väzňov a museli sme ísť pešo na stanicu v Compiègne. Doslova nás dokopali do železničných nákladných vozňov. Len v mojom vozni bolo 125 väzňov. Tri dni a dve noci sme nemali čo jesť a piť. Tí, ktorí boli slabší, v priebehu niekoľkých hodín odpadli a boli pošliapaní. O dva dni sme prišli do Buchenwaldu neďaleko Weimaru, hlboko vo vnútrozemí Nemecka.

Po dezinfekcii a oholení hlavy som dostal registračné číslo 41 101 a bol som označený ako „komunistický terorista“. Počas obdobia karantény som sa zoznámil s dominikánskym kňazom Michelom Riquetom, ktorý sa po vojne stal známy svojimi kázňami v katedrále Notre Dame v Paríži. Spolu s ďalšími mladými mužmi v mojom veku som sa ho spýtal, prečo Boh pripúšťa takéto hrôzy. Odpovedal: „Musíme prejsť cez mnohé utrpenia, aby sme si zaslúžili ísť do neba.“

Každodenný život

Obyvatelia všetkých 61 blokov museli vstávať asi o pol piatej ráno. Vyšli sme von vyzlečení do pol tela a často sme museli rozbíjať ľad, aby sme sa mohli umyť. Či bol niekto zdravý alebo chorý, každý sa musel podriadiť. Potom rozdeľovali chlieb — na deň 200 až 300 gramov chleba, ktorý nemal žiadnu chuť, s kúskom margarínu a niečím, čo sa matne podobalo na džem. O pol šiestej ráno každého nahnali na zisťovanie prezencie. Aký to bol strašný zážitok, vynášať na chrbte tých, ktorí v noci zomreli! Štipľavý zápach dymu z horiacich mŕtvol nám pripomínal našich druhov. Premáhali nás pocity odporu, zúfalstva a nenávisti, pretože sme vedeli, že celkom ľahko môžeme skončiť takisto.

Moja práca na komande BAU II pozostávala z bezúčelného kopania zákopov. Len čo bol dvojmetrový zákop vykopaný, museli sme ho opäť starostlivo zaplniť zemou. Práca sa začala o šiestej ráno a s polhodinovou obedňajšou prestávkou pokračovala až do siedmej večer. Večerné zisťovanie prezencie sa často zdalo nekonečné. Kedykoľvek došlo k veľkým stratám Nemcov na ruskom fronte, mohlo trvať až do polnoci.

Odlišná skupina

Každého, kto sa pokúsil z tábora utiecť, bolo ľahké rozoznať, pretože všetci sme mali nerovnomerný strih vlasov. Mali sme ich ostrihané tak, že v strede alebo na bokoch sme mali vyholený, alebo veľmi nakrátko ostrihaný pás. Ale niektorí väzni mali obyčajný strih. Kto to bol? Vedúci nášho bloku uspokojil našu zvedavosť. „To sú Bibelforscher (bádatelia Biblie),“ povedal. „Ale čo robia bádatelia Biblie v koncentračnom tábore?“ čudoval som sa. „Sú tu preto, lebo uctievajú Jehovu,“ bol som informovaný. Jehova! Bolo to po prvý raz, čo som počul Božie meno.

Napokon som sa dozvedel o bádateľoch Biblie trochu viac. Boli to väčšinou Nemci. Niektorí z nich boli v koncentračných táboroch od polovice tridsiatych rokov, lebo odmietli poslúchať Hitlera. Mohli odísť slobodní, ale odmietli kapitulovať. SS ich používalo ako svojich osobných holičov a dostávali tiež zvláštne úlohy, ktoré vyžadovali dôveryhodných zamestnancov, ako napríklad práca na správe. To, čo podnecovalo našu zvedavosť najviac, bol ich pokoj, žiadna nenávisť či duch vzbury a pomsty. Nemohol som to pochopiť. Vtedy som však nevedel po nemecky natoľko, aby som sa s nimi mohol porozprávať.

Vlak smrti

Keď sa Spojenci približovali, väzni boli posielaní do táborov hlbšie vo vnútrozemí, no tieto tábory boli čoskoro veľmi preplnené. Ráno šiesteho apríla 1945 vzalo SS 5 000 z nás a prinútilo nás ísť pešo deväť kilometrov do Weimaru. Tých, ktorí nevládali udržať krok, chladnokrvne strelili do zátylku. Keď sme napokon prišli na weimarskú stanicu, vyškriabali sme sa do otvorených nákladných vozňov a vlak odišiel. Dvadsať dní prechádzal cez celé Nemecko z jednej železničnej stanice do druhej a potom prišiel do Československa.

Raz ráno bola časť nášho vlaku presunutá na vedľajšiu koľaj. Vojaci pripravili guľomety k paľbe, otvorili dvere vozňov a povraždili všetkých ruských väzňov, ktorí boli vnútri. Dôvod? Asi desať väzňov zabilo v noci stráže a utieklo. Ešte dnes mám pred očami cícerky krvi pretekajúce dlážkou vozňa na koľajnice.

Nakoniec vlak prišiel do Dachau, kde sme o dva dni boli oslobodení americkou armádou. Počas celej dvadsaťdňovej cesty bolo našou jedinou potravou niekoľko surových zemiakov a trochu vody. Na začiatku nás bolo 5 000, ale prežilo len 800. Mnoho ďalších zomrelo počas nasledujúcich dní. Čo sa týka mňa, strávil som väčšinu cesty sediac na mŕtvole.

Nový krok

Po mojom oslobodení sa nič nezdalo prirodzenejšie, ako aktívne podporovať francúzsku komunistickú stranu, pretože som bol v Buchenwalde v úzkom kontakte s mnohými jej členmi, vrátane jej popredných predstaviteľov. Stal som sa asistentom tajomníka miestnej organizácie v Grenobli a bol som povzbudený ísť na školenie pre vedúcich činiteľov do Paríža.

No čoskoro som bol sklamaný. Jedenásteho novembra 1945 sme boli pozvaní, aby sme sa zúčastnili na prehliadke v Paríži. Súdruh, ktorý mal našu skupinu na starosti, dostal istú sumu peňazí na naše ubytovanie, ale zdalo sa, že nie je ochotný použiť peniaze na náš úžitok. Museli sme mu pripomenúť zásady čestnosti a priateľstva, o ktorých sme predpokladali, že nás spájajú. Začal som si tiež uvedomovať, že mnohí tí významní muži, ktorých som poznal, jednoducho nenašli riešenie svetových problémov. Navyše, boli to väčšinou ateisti, a ja som veril v Boha.

Neskôr som sa presťahoval do Lyonu, kde som ďalej pracoval ako kreslič. V roku 1954 ma navštívili dve Jehovove svedkyne a predplatil som si časopis Prebuďte sa! O dva dni ma prišiel navštíviť muž s jednou zo žien, ktoré zaklopali na moje dvere. S manželkou sme si zrazu uvedomili, že sa obaja zaujímame o duchovné veci.

Počas rozhovoru, ktorý nasledoval, som si spomenul na Bibelforscher v Buchenwalde, ktorí sa tak verne držali svojej viery. Až vtedy som si uvedomil, že títo Bibelforscher a Jehovovi svedkovia sú jedno a to isté. Vďaka biblickému štúdiu sme s manželkou zaujali postoj na strane Jehovu a v apríli roku 1955 sme boli pokrstení.

Moje spomienky sú také čerstvé, akoby sa to všetko stalo včera. Neľutujem predchádzajúce tvrdé skúšky. Posilnili ma a pomohli mi pochopiť, že vlády tohto sveta nemajú čo ponúknuť. Hoci osobné skúsenosti môžu iným pomôcť len do istej miery, bol by som šťastný, keby mohli moje skúsenosti pomôcť dnešným mladým ľuďom odhaliť pokrytectvo tohto sveta, a tak hľadať dobré, pravé hodnoty v pravom kresťanstve, akému učil Ježiš.

Dnes je utrpenie a nespravodlivosť súčasťou každodenného života. Ako Bibelforscher v koncentračných táboroch, aj ja sa teším na príchod lepšieho sveta, kde bude prevládať bratská láska a spravodlivosť namiesto násilia a fanatického idealizmu. Zatiaľ sa snažím slúžiť Bohu a Kristovi zo všetkých síl ako starší kresťanského zboru, spolu so svojou manželkou, deťmi a vnúčatami. (Žalm 112:7, 8) — Rozprával René Séglat.

[Obrázky na strane 28]

Hore: Zisťovanie prezencie v tábore

Vľavo: Vstupná brána do Buchenwaldu. Nápis znamená: „Každému, čo si zaslúži“

[Obrázky na strane 29]

Hore: Krematórium v Buchenwalde

Vľavo: Šestnásť väzňov v každom rade