Nasledovala som svoj cieľ od šiestich rokov

ROZPRÁVA SANDRA COWANOVÁ

Mnohí rodičia vyberajú svojim deťom životnú dráhu, napríklad v hudbe či v balete, a začínajú ich cvičiť v útlom veku. Presne to isté urobila moja mama v mojom prípade. Už ako dvojtýždňovú ma začala brávať na všetky kresťanské zhromaždenia a do zvestovateľskej služby.

KEĎ som mala štyri roky, mamička dospela k názoru, že som schopná zvestovať sama. Živo si spomínam na svoj prvý pokus. Odviezli sme sa k veľkej farme a kým mamička a ďalší čakali v aute, vyšla som von a podišla ku dverám. Jedna milá pani počúvala a ja som jej ponúkla desať brožúr. Zaplatila mi za ne veľkým kusom mydla. Aby som ho udržala, potrebovala som na to obe ruky. Bola som vzrušená!

V tom istom roku, 1943, otvorila svoje dvere Biblická škola Strážnej veže Gileád a začalo sa školenie priekopníkov slúžiacich celým časom v misionárskej práci. Mamička ma povzbudzovala, aby som si určila ako životný cieľ misionársku službu. Vtedy zúrila v Európe druhá svetová vojna a mamička mi rozprávala o deťoch svedkov v Európe, ktoré odobrali rodičom. Chcela, aby som bola taká pevná, že by som vydržala akúkoľvek skúšku.

V lete roku 1946 som bola pokrstená na medzinárodnom zjazde v Clevelande (Ohio, USA). Hoci som mala iba šesť rokov, bola som odhodlaná, že dokážem svoju oddanosť Jehovovi. V to leto som slúžila prvý raz ako priekopníčka. Spomínam si, že raz ráno som rozšírila 40 časopisov medzi ľuďmi, ktorí sedeli na námestí v San Diegu, v Kalifornii. Určite to do veľkej miery súviselo s tým, že som bola malá a zhovorčivá.

Často sme zvestovali neďaleko Beth-Sarim, kde chorľavý prezident Spoločnosti Strážna veža, brat Rutherford, trávil zimné obdobia pred svojou smrťou v roku 1942. Pravidelne sme tam navštevovali služobníkov celým časom a obedovali sme s nimi. Tieto krásne návštevy ma podnietili k rozhodnutiu, že práve takýmto životom chcem žiť. Vtedy som si určila školu Gileád a misionársku službu za cieľ svojho života.

Nasledujúci rok sa moji rodičia rozviedli, ale zmenená rodinná situácia neutlmila naše duchovné zmýšľanie. Mamička bola priekopníčka a veľmi jej záležalo na výchove môjho brata i mňa. Náš malý obytný príves bol živým miestom návštev kresťanských bratov a sestier. Moja mamička sa veľmi usilovala o to, aby som sa stretávala s absolventmi školy Gileád. Dvoma takýmito absolventmi boli Lloyd a Melba Barryovci, ktorí konali návštevy spojené s činnosťou cestujúceho dozorcu, keď čakali na odchod do Japonska, kde dostali pridelenie. Vynakladali čas na to, aby povzbudzovali mňa, malé dievčatko, ktoré túžilo stať sa misionárkou, a to na mňa skutočne zapôsobilo.

Keď som mala desať rokov, mamička sa vydala za vynikajúceho svedka, ktorý bol tiež priekopníkom. Prijal môjho brata i mňa za vlastných nielen na papieri, ale aj do svojho srdca. Jeho láska k Jehovovi a horlivosť pre službu boli veľmi nákazlivé.

Mamička s oteckom spolupracovali, aby nás oboch previedli cez ťažké roky dospievania. Náš domov bol duchovným prístavom, na čo si s radosťou spomínam. Pre nich, ako pre priekopníkov s malým príjmom, nebolo ľahké vychovávať dve deti. Vyžadovalo si to obete. Ale mamička a otecko sa spoliehali na Jehovu a dávali záujmy Kráľovstva na prvé miesto.

Veľmi dobre si pamätám na medzinárodný zjazd v New Yorku v roku 1950. Otecko dostal pôžičku z banky a vzali sme troch spolucestujúcich, aby sme znížili výdavky spojené s cestou autom. Mamička, otecko, môj brat a ja sme sedeli spolu na predných sedadlách celou cestou zo San Diega do New Yorku, kým ďalší sedeli vzadu. Pretože zamestnávateľ odmietol uvoľniť otecka na dva týždne z práce, návšteva zjazdu ho stála zamestnanie. Avšak otecko nás ubezpečoval, že Jehova sa postará o naše potreby, a aj sa postaral. Otecko predal auto, aby zaplatil pôžičku z banky, a potom dostal lepšie zamestnanie. Táto skúsenosť a jej podobné boli pre mňa neoceniteľné po rokoch, keď sme s manželom čelili ťažkým situáciám.

Na spiatočnej ceste z New Yorku sme navštívili Farmu kráľovstva, kde som uvidela školu Gileád po prvý raz. Spomínam si, ako som stála v jednej triede a hovorila som si: ‚Ešte nemám ani jedenásť rokov. Nikdy sa sem nedostanem. Armagedon príde prv.‘ Táto návšteva však spôsobila, že som sa ešte pevnejšie rozhodla pre školu Gileád ako svoj cieľ.

Práca na dosiahnutí cieľa

Od prvej triedy som každé leto cez školské prázdniny slúžila ako priekopníčka. Potom, dva týždne po skončení strednej školy v júni 1957, som sa stala pravidelnou priekopníčkou.

Stretnutie záujemcov o školu Gileád, ktoré sa konalo na oblastnom zjazde v Los Angeles v roku 1957, bolo pre mňa neobyčajné. Keď som vstupovala do stanu, kde sa konalo toto stretnutie, stretla som Billa, mladého brata, ktorého som poznala od svojich šiestich rokov. Predchádzajúci rok slúžil v Louisiane, kde bola väčšia potreba. Boli sme prekvapení, keď sme zistili, ako veľmi sa obaja zaujímame o misionársku službu. O šesť mesiacov neskôr sme sa rozhodli, že ju budeme konať spolu. Napísali sme Spoločnosti a požiadali o pridelenie. Mesiac pred našou svadbou sme dostali pridelenie do Romney v Západnej Virgínii.

Presťahovali sme sa tam cestou na newyorský zjazd v roku 1958. Na tomto zjazde sme navštívili stretnutie záujemcov o školu Gileád. Boli prítomné stovky záujemcov. Hľadiac na to množstvo sme cítili, že naše vyhliadky dostať sa do Gileádu sú skutočne malé. No predsa sme si podali predbežnú prihlášku, hoci sme boli zosobášení iba jedenásť týždňov. Nasledujúci rok na oblastnom zjazde vo Filadelfii sme si podali druhú prihlášku.

Spolu s Billom sme sa v Romney naučili spoliehať na Jehovu, že nám pomôže v ťažkých situáciách. Romney bolo mestečko s asi 2 000 obyvateľmi. Nájsť tu prácu bolo nemožné. Bývali sme v päťmetrovom domácky vyrobenom prívese, ktorý bol stavaný pre počasie v Kalifornii. Nemali sme tečúcu vodu, kúrenie ani chladničku. Vnútri bola taká zima, že sme museli rozbíjať ľad vo vedre, aby sme sa dostali k vode. Bratia nám pomáhali ako najviac mohli; delili sa s nami o potravu, ktorú ulovili. Jedávali sme mäso z jeleňa, medvedíka čistotného a veveričky. Neraz sme si mysleli, že nebudeme mať v ten deň čo jesť, a keď sme sa vrátili domov zo služby, našli sme pred dverami jablká alebo syr.

Prebíjali sme sa deväť mesiacov, žijúc zavše na pokraji biedy. Napokon sme sa rozhodli, že by bolo rozumné presťahovať sa do Baltimore v Marylande, kde mohol Bill nájsť prácu. Keď sme povedali bratom o našom rozhodnutí, plakali a my tiež. Tak sme sa rozhodli, že ešte chvíľu vydržíme.

Ihneď nato jeden svedok, ktorý bol riaditeľom veľkopredajne vo Westernporte v Marylande, vzdialenom asi 60 kilometrov, ponúkol Billovi prácu na čiastočný úväzok. Ten istý mesiac jeden náš záujemca, s ktorým sme viedli biblické štúdium, nám ponúkol príjemný zariadený domček s veľkými kachľami na uhlie. Vtedy sa text z Malachiáša 3:10 stal mojím obľúbeným textom. Jehova na nás vylial požehnanie nad naše očakávanie.

Konečne Gileád!

Jedným z najvzrušujúcejších dní nášho života bol ten novembrový deň roku 1959, keď sme dostali pozvanie do Gileádu. Boli sme pozvaní do tridsiatej piatej triedy, poslednej, ktorá sa konala na Farme kráľovstva. Keď som stála v tej istej triede, ktorú som navštívila ako dieťa, mala som hrejivý pocit šťastia, ktorý sa nedá výstižne opísať nijakými slovami.

Gileád bol duchovnou oázou. Tých päť mesiacov sme sa cítili ako v novom svete. V živote len zriedka čakáme roky na niečo, o čom potom zistíme, že je to lepšie, ako sme očakávali. Avšak práve tak to bolo v prípade Gileádu.

Boli sme pridelení do Indie, ale nakoniec sme nedostali víza. Po roku čakania v New Yorku nás Spoločnosť Strážna veža pridelila do Maroka v severnej Afrike.

Misionármi v Maroku

V Maroku sme strávili 24 šťastných rokov. Miestnych ľudí sme si obľúbili hneď po príchode. Naučili sme sa po francúzsky a po španielsky, čo nám pomohlo dorozumieť sa s ľuďmi mnohých národností, ktorí tu žili. Na posolstvo o Kráľovstve reagovali väčšinou tí, čo prišli z iných krajín.

Jedna žena, s ktorou som študovala Bibliu, bola španielska tanečnica flamenca, ktorá bola zamestnaná v kabarete v Casablanke. Keď sa dozvedela o biblických zásadách, opustila majiteľa kabaretu, s ktorým žila, a vrátila sa do Španielska. Tam svedčila všetkým vo svojej rodine a niektorí prijali biblickú pravdu, o ktorú sa s nimi podelila. Potom sa vrátila do Casablanky, kde zostala verná Bohu až do svojej smrti v roku 1990.

Počas prvých niekoľkých rokov nášho pobytu v Maroku bol zaznamenaný vzrast v počte zvestovateľov Kráľovstva. Keď však nastala situácia, že pre cudzincov bolo ťažké dostať prácu a povolenie na pobyt, mnohí svedkovia odchádzali do Európy. Niektorí z tých, s ktorými sme študovali, sú teraz na Novom Zélande, v Kanade, v Spojených štátoch, v Bulharsku, Rusku a vo Francúzsku, a daktorí z nich majú účasť na službe celým časom.

V apríli roku 1973 bolo zvestovateľské dielo v Maroku náhle zakázané. Bola to veľká rana. Raz vo štvrtok večer sme sa s radosťou zhromaždili v sále kráľovstva a rozprávali sa, až kým nezhasli svetlá, čo bolo znamenie, že je čas ísť domov. Netušili sme, že nikdy viac neuvidíme tie svetlá žiariť na také úprimné spoločenstvo kresťanov. V podmienkach pod zákazom boli naše zhromaždenia a krajské zjazdy obmedzené na malé skupiny v súkromných domoch. Keď svedkovia chceli navštíviť oblastné zjazdy, cestovali do Francúzska alebo do Španielska.

Keďže sa náš počet zmenšoval, tá hŕstka svedkov, ktorí zostali v Maroku, sa k sebe navzájom primkla. A tak keď sa Spoločnosť Strážna veža napokon rozhodla zavrieť odbočku a prideliť nás niekde inde, všetci sme preliali mnoho sĺz.

Cesta do strednej Afriky

Naším novým pridelením bola Stredoafrická republika. Aká úžasná zmena oproti severnej Afrike! Kým v Maroku bolo podnebie veľmi podobné podnebiu v južnej Kalifornii, teraz sme sa ocitli v horúcich, vlhkých trópoch.

Boli pred nami nové problémy. Napríklad teraz som musela premáhať svoj strach z lezúcich tvorov. Tri razy mi spadla na hlavu jašterica, keď som prechádzala cez prah dverí. Niekedy sa stávalo, keď som viedla biblické štúdium, že si nejaký potkan zaumienil, že sa pripojí k nám. Hoci som chcela odskočiť a utiecť, naučila som sa ovládať, nespúšťajúc oči z pána Potkana a držiac tašku s knihami a nohy nad dlážkou, kým si nezmyslel odísť. Zistila som, že si môžete zvyknúť na všetko, ak sa nevzdáte.

Po šiestich mesiacoch nášho pobytu bolo rozhlasom oznámené, že naše dielo je zakázané. Naše sály kráľovstva boli zatvorené a misionári boli požiadaní, aby odišli. Len nám a jednému ďalšiemu páru sa podarilo ostať v odbočke ďalšie tri roky. Potom raz v nedeľu ráno počas štúdia Strážnej veže prišli ozbrojení policajti a vzali nás na policajnú stanicu. Ženy a deti prepustili, ale zadržali dvadsaťtri bratov vrátane môjho manžela Billa. Po šiestich dňoch ho pustili, aby išiel domov a zbalil sa. O tri dni neskôr, v máji 1989, sme na vládny príkaz odišli z tejto krajiny. Bol to ďalší odchod z letiska plný sĺz, keď sa mnohí naši milujúci bratia prišli s nami rozlúčiť.

Nakoniec do Sierra Leone

Naše súčasné pridelenie je Sierra Leone v západnej Afrike. Je to príjemná krajina s krásnymi, bielopiesčitými plážami. Ľudia sú veľmi priateľskí a zvestovateľská práca je radosťou. V každom dome nás pozývajú, aby sme sa posadili, a to často do tieňa mangovníka alebo kokosovej palmy. Ľudia sa radi rozprávajú o Bohu a berú si svoje vlastné Biblie, aby v nich mohli sledovať texty spolu s nami.

Spolu s Billom pracujeme v domove bétel vo Freetowne. Pracujem na recepcii a s predplatným a zborovými účtami. Po šestnástich rokoch služby v krajinách, kde bolo naše zvestovateľské dielo zakázané, je nádherné žiť v krajine, kde je dielo voľné a prekvitá.

V júni 1991 to bolo 30 rokov, čo slúžim ako misionárka. Mamička mi naozaj predložila hodnotný cieľ! Keby žila, rada by som jej znova povedala: „Ďakujem ti, mamička!“ Našťastie však ešte môžem povedať: „Ďakujem, otecko!“

[Obrázok na strane 28]

Zjazd v New Yorku v roku 1958

[Obrázok na strane 29]

35. trieda - júl 1960

[Obrázok na strane 30]

Bill a Sandra Cowanovi v roku 1991