Zachovávanie kresťanskej rýdzosti vo vojnou rozvrátenej Libérii
Rozpráva očitý svedok
„KEĎ budú zápasiť slony, bude trpieť aj tráva.“ Ako priliehavo vystihuje toto západoafrické príslovie to, čo sa odohralo počas nedávnej vojny v Libérii! Asi 20 000 ľudí stratilo život a polovica obyvateľstva krajiny, ktorého je 2,6 milióna, bola vyhnaná z domovov. Väčšina trpiacich neboli vojaci; boli „trávou“ — neškodnými mužmi, ženami a deťmi.
Keď v decembri 1989 vypukla vojna, takmer 2 000 Jehovových svedkov v Libérii sa tešilo zo stáleho vzrastu v počte a pozeralo sa do budúcnosti s dôverou. Je smutné, že boli časťou ‚trávy, ktorá trpela‘.
Rozšírenie vojny
Vojna sa začala pozdĺž hraníc Libérie a Pobrežia Slonoviny a utečenci sa začali čoskoro hrnúť do hlavného mesta, Monrovie, ktoré má viac ako pol milióna obyvateľov. Od marca do mája roku 1990, ako sa boje presúvali smerom na juh, boli misionári Jehovových svedkov evakuovaní najprv z Ganty a potom z Gbarngy. Boli medzi poslednými obyvateľmi, ktorí opúšťali tieto mestá. Vojna dosiahla vrchol, keď sa 2. júla 1990 vojenské oddiely presunuli do Monrovie.
Nikto nebol pripravený na hrôzy, ktoré nasledovali. Na uliciach proti sebe bojovali tri samostatné armády pomocou ťažkého delostrelectva, rakiet a granátometov. Tí, ktorí neboli zabití ako príslušníci nenávideného kmeňa, boli podrobení stálemu obťažovaniu a prehliadkam. Jednej augustovej noci popravilo komando zaslepené vojnovým ošiaľom viac ako 600 mužov, žien a detí, ktorí hľadali úkryt v protestantskom kostole svätého Petra.
Stovky ľudí utiekli pred bojmi iba s tým, čo mali na sebe. Rodiny boli rozdelené a celé mesiace sa potom nemohli spojiť. Zdalo sa, že všetko obyvateľstvo Monrovie sa presťahovalo; prázdne domy boli obývané vojakmi a utečencami z iných častí mesta. Viac ako polovica obyvateľov Monrovie bola vyhnaná z domova. Väčšina stratila všetko, čo mala, a navyše aspoň jedného príbuzného, ktorý bol zabitý. Niektorí ich stratili omnoho viac.
Situácia dosiahla také štádium, že päť iných západoafrických krajín tam poslalo vojakov v úsilí o obnovenie mieru. Do konca októbra 1990 väčšina bojov napokon postupne utíchla. Ale potom zahalil vypálené mesto prízrak hladu. Organizácie na pomoc postihnutým hlásili, že počas jedného obdobia takmer tretina detí pod päť rokov v Monrovii bola podvyživená a každý deň zomieralo viac ako sto ľudí. K zlepšeniu situácie neprispievali ani šmelinári; mnohí kradli ryžu určenú na pomoc postihnutým, a potom ju predávali po dvadsať i viac dolárov za šálku. Stále sa šírili choroby, najmä cholera, pretože vodovody, kanalizácia a elektrická sieť mesta boli úplne zničené.
Hrozne trpelo aj asi tisíc Jehovových svedkov, ktorí žili v Monrovii. Väčšina ušla z mesta a odišla na vidiek, kým ostatní odišli loďou do Ghany a Nigérie alebo cestami na Pobrežie Slonoviny či do Sierra Leone. Od júla do decembra 1990 stratilo život viac ako tridsať svedkov. Niektorí boli zabití pri delostreľbe, kým iní zomreli následkom chorôb a hladu. Alan Battey a Arthur Lawson, americkí misionári a absolventi školy dodatočného služobného vzdelávania, boli zrejme tiež medzi zabitými. Akou útechou je biblicky podložená nádej na vzkriesenie pre tých z nás, čo počas tejto hroznej doby stratili príbuzných alebo priateľov! — Skutky 24:15.
Kresťanské bratstvo pomáha
Kým zúrila vojna, mnohí vyhnaní svedkovia hľadali útočisko v kancelárii odbočky Jehovových svedkov a v misionárskom domove na druhom konci mesta. Niektorí hľadali ochranu, pretože boli príslušníkmi určitého kmeňa, ktorého členov vojaci v tej oblasti zabíjali. Väčšina z nich dostala pracovné pridelenia v odbočke a bola neoceniteľnou pomocou pri varení a upratovaní, zatiaľ čo iní boli určení na to, aby zbierali v blízkych bažinách jedlé rastlinstvo, keď to vonkajšie okolnosti dovolili.
Ľudia spali všade, v spálňach misionárov, na chodbách, v zásielkovom oddelení i v kanceláriách. Vykopali sme a udržiavali latríny. Ženy boli pridelené do služby ako ošetrovateľky, a úspešne sa starali o mnohé prípady malárie a horúčky. Častým problémom bola aj úplavica.
V dome sme zaviedli zvláštne opatrenia vrátane nácviku ochrany v prípade bombového poplachu. A tak keď znepriatelené vojská spustili ťažkú delostreleckú paľbu, boli sme vycvičení, aby sme sa rýchlo dostali do chránených priestorov odbočky. Hoci náš trojmetrový múr poskytoval určitú ochranu, nestačilo to pred odrazenými guľkami. Naša strecha čoskoro pripomínala koreničku pre všetky tie diery, ktoré v nej vznikli!
Mnohí riskovali život pri ochrane spolusvedkov pred tými, ktorí sa ich snažili zabiť len preto, že patrili k určitému nenávidenému kmeňu. Istého dňa prišla do odbočky jedna uplakaná sestra s deťmi, z ktorých jedno bolo dvojtýždňovým dojčaťom. Jej manžel a neplnoletý syn boli práve zastrelení pred jej očami. Ju s ďalšími deťmi sa podarilo skryť inej svedkyni, keď sa vrahovia vrátili, aby ich vyhľadali.
Iná rodina prišla do odbočky s jednou nepokrstenou zvestovateľkou, ktorá ich pomohla ochrániť pred zabitím jej súkmeňovcami. Potom, keď sa situácia zmenila a do nebezpečenstva sa dostala nepokrstená zvestovateľka, táto rodina ju zasa zachránila svojimi súkmeňovcami.
Misionári sa opätovne rozprávali s ozbrojencami pri bráne do odbočky a pokúšali sa ich odradiť od prehliadok či plienenia objektov. Raz vtrhlo dnu jedno rozhnevané komando, namierili na nás zbrane a tvrdili, že ukrývame členov určitého kmeňa. Boli prekvapení, keď videli, ako pokojne sa miestni svedkovia správajú, potichu sediac a počúvajúc na kresťanskom zhromaždení, ktoré sme práve mali. Prehľadali dom, ale to, čo hľadali, nenašli. Vždy sme mohli uistiť votrelcov, že neukrývame vojakov ani žiadneho ich nepriateľa. Ako kresťania sme boli neutrálni.
Raz, počas ťažkých bojov, prišla do odbočky skupina svedkov a priniesla jedného brata s rakovinou v konečnom štádiu. Bolo smutné, že čoskoro nato zomrel. Na dvore bol vykopaný hrob a uskutočnil sa veľmi dojímavý pohrebný obrad. Brat bol jedným z našich najznamenitejších miestnych starších a mal za sebou dlhé roky vernej služby. Asi sto vyhnancov sa zhromaždilo vo vestibule na pohrebnú reč, ktorá prebiehala za zvukovej kulisy delostreľby.
Zaobstarávanie potravín a vody
Zásoby potravín boli veľmi obmedzené. Obchodníci prestali dovážať tovar dokonca už pred začiatkom vojny. Preto v meste zostalo len veľmi málo potravín. Zásoby potravín v odbočke by boli pre našu dvanásťčlennú rodinu vystačili na mnohé mesiace, ale niekedy s nami žilo až 200 ľudí, vrátane susedov, ktorí neboli svedkami, ale zúfalo potrebovali pomoc. Na každého sa ušla jedna malá porcia jedla raz za deň; a na takýchto prídeloch sme žili niekoľko mesiacov. Každý bol hladný. Nemluvňatá boli iba kosť a koža a ochabnuto spočívali na rukách rodičov.
Zanedlho nám zásoby potravín začali dochádzať. Kde sme mohli získať ďalšie? V Monrovii nebol otvorený žiaden obchod. Kdekoľvek sa človek pozrel, videl vyhladovaných ľudí, ako sa túlajú po uliciach hľadajúc potravu. Ľudia jedli všetko — vrátane psov, mačiek a krýs. Dvaja misionári z odbočky sa rozhodli, že sa pokúsia ísť do Kakaty, mesta vzdialeného asi 60 kilometrov, kde boje prestali.
Do okien auta vyložili časopisy Strážna veža a iné veci, aby bolo vidno, že sú Jehovovi svedkovia. Keď sa dostali cez rozličné kontrolné stanovištia, zastavil ich nakoniec vysoký, statný muž ovešaný na prsiach granátmi a s revolverom po boku a kládol im otázky. Predstavili sa ako Jehovovi svedkovia a povedali mu, že chcú ísť do Kakaty po nejaké potraviny.
„Nasledujte ma,“ povedal. „Som tu vojenským veliteľom.“ A odviedol ich na veliteľstvo. Keď sa dozvedel, že poskytujú prístrešie vyhnancom, nariadil svojim mužom, aby dodali do našej odbočky 20 vriec ryže po 45 kilogramov! Bolo im vystavené aj povolenie na cestu do Kakaty a pridelená ozbrojená stráž, aby ich bezpečne previedla cez zostávajúce kontrolné stanovištia.
V Kakate našli nášho kresťanského brata Abrahama, ktorý vlastnil obchod. Mal pre nás zásobu kartónov s potravinami vrátane sušeného mlieka, cukru, konzervovanej zeleniny a iných potrebných vecí. Bolo skutočne podivuhodné vidieť spôsob, akým bolo o našich bratov počas ich cesty postarané. Jehovovi sa určite páčilo, že sme sa delili o potraviny s našimi priateľmi a susedmi, lebo teraz boli naše zásoby znovu doplnené. — Príslovia 11:25.
Aj na opačnej strane Monrovie sa misionári v misionárskom domove starali o vyhnancov, a tiež dostali pomoc z neočakávaných zdrojov. Jeden misionár dostal napríklad tri vrecia ryže od vojaka, ktorý si na neho pamätal z doby asi pred šestnástimi rokmi, keď slúžil v oblasti, kde žije vojak. Iný misionár zas dostal štyri vrecia ryže po osobnom rozhovore s vodcom jednej z bojujúcich strán.
V jednom okamihu sa zdalo, že budeme musieť evakuovať odbočku pre nedostatok vody. Naša studňa bola istý čas jediným zdrojom pitnej vody pre mnohých v tom okolí. Začala však dochádzať zásoba paliva pre elektrický generátor, ktorým bola poháňaná naša pumpa. Keď istý muž, ktorý dostal ochranu v odbočke počas prvých dní bojov, počul o našom probléme, našiel pre nás palivo z ocenenia pre to, čo sme pre neho urobili, a tak sa nám voda nikdy neminula.
Udržujeme si duchovnú silu
Keď boli poslední z nás, misionárov, nabádaní opustiť Libériu v októbri 1990, najviac sme mysleli na to, ako si naši bratia a sestry budú vedieť poradiť. Zo správ, ktoré sme odvtedy dostali, je zrejmé, že sú stále zamestnaní službou.
Pred vojnou každý svedok strávil v službe priemerne 17 hodín mesačne. Avšak počas vojny, i napriek tomu, že bolo treba stále zháňať v buši potravu, svedkovia v niektorých zboroch dosiahli priemer vyše 20 hodín na zvestovateľa! Okrem toho, pretože bol nedostatok časopisov Strážna veža, mnohé naše sestry ručne odpisovali študijné články, aby mohlo kolovať viac kópií pre nedeľné štúdium.
Štyri najbližšie zbory pri Monrovii boli preplnené svedkami, ktorí utiekli pred bojmi v meste. Títo priatelia stratili všetko, čo vlastnili, pretože sa nemohli vrátiť do svojich domovov, aby si niečo vzali. Celé mesiace boli mnohí dokonca na opačných stranách bojových línií, oddelení od svojich detí a rodičov! Slávnosť na pamiatku Ježišovej smrti 30. marca navštívilo v týchto štyroch zboroch dohromady 1 473 osôb.
Skupina asi 300 svedkov, ktorí zostali v Monrovii, vyvinula zvláštne úsilie v pomocnej priekopníckej službe v mesiaci Pamätnej slávnosti, hoci iba niekoľko týždňov predtým boli tak fyzicky zoslabnutí od hladu, že mohli sotva chodiť. Tvrdo pracovali na tom, aby pozvali ľudí na Pamätnú slávnosť, ktorú potom navštívilo 1 116 osôb.
Jeden kresťanský starší v Monrovii vysvetľoval: „Rozhodli sme sa znovu začať zhromaždenia v našej sále kráľovstva od decembra 1990. Naša prvá účasť bola 17 ľudí. Neskôr vystúpila na 40 a chvíľu tak zostala. Potom 24. februára naša účasť vzrástla na 65 a o týždeň neskôr na 85 osôb. Takmer všetci v zbore reagovali na výzvu ujať sa v marci pomocnej priekopníckej služby.“
Starostlivosť o iných
„Naši cirkevní bratia boli počas vojny zamestnaní zabíjaním jeden druhého [zo znepriateleného kmeňa],“ poznamenal príbuzný jedného brata, ktorý nie je svedkom, „a nikdy nemali čas na spoluveriacich.“ Ale aké odlišné to bolo medzi Jehovovým ľudom!
Napríklad predseda jednej skupiny pre pomoc postihnutým zo susedstva napísal bratom, ktorí sa starali o odbočku vo februári 1991: „Tento list slúži ako výraz vďaky a ocenenia pre vás a vašu inštitúciu za skladovacie kapacity, ktoré nám stále poskytujete počas rozdeľovania potravín našim ľuďom. Vaše humanitárne gesto ukazuje vašu ochotu, ako Spoločnosti priniesť pokoj a dobrú vôľu do tejto krajiny. Prosím, pokračujte vo vašich dobrých službách.“
V iných krajinách Jehovovi svedkovia rýchlo reagovali na potreby svojich libérijských bratov. Pomoc prichádzala z takých krajín ako Sierra Leone a Pobrežie Slonoviny v západnej Afrike, Holandsko a Taliansko v Európe a zo Spojených štátov.
Jedno malé dievča, ktorého matka bola popravená, pretože bola príslušníčkou nenávideného kmeňa, vyjadrilo svoju vďačnosť za pomoc, ktorú dostalo. Napísalo: „Veľmi vám ďakujem za všetky tie veci, čo mi posielate. Vyvoláva to vo mne pocit, akoby bola pri mne moja matka. Stratila som ju spolu so svojím malým bratom vo vojne. Prosím Jehovu, aby vás všetkých žehnal. Mám 11 rokov.“
Aj brat so šesťčlennou rodinou, ktorého manželka sa musela celé mesiace skrývať pre svoj kmeňový pôvod, bol vďačný za pomoc, čo dostal, a napísal: „Nepodnikali sme vlámania ľuďom do domov, aby sme lúpili a predávali ich majetok, a predsa, na rozdiel od našich susedov, máme každý deň niečo na jedenie, pretože vieme, ako múdro používať to málo, čo máme. Naučili sme sa to od Jehovu.“
Hlboký dojem vyvolal aj postoj jedného brata, ktorý utiekol na Pobrežie Slonoviny s manželkou a dvoma deťmi. Zanechal za sebou nádherný dom, ktorý potom vyhorel do základov. Napriek tomu povedal, že najviac ho bolí nie strata domu, ale strata jeho teokratickej knižnice!
Cenné poučenia, ktoré sme získali
Keď sa pozerám späť, vážim si, že Jehova nám dal mnohé cenné poučenia. Pretože som osobne poznal mnohých, ktorí zachovávali rýdzosť a prežili, ako aj niektorých, čo sa držali svojej rýdzosti a zomreli, naučil som sa oceňovať si, aké dôležité je mať takého ducha ako apoštol Pavol, ktorý napísal: „Keď žijeme, žijeme Jehovovi, a keď umierame, umierame Jehovovi. A preto, či žijeme, či umierame, patríme Jehovovi.“ — Rimanom 14:8.
Iný dlhoročný misionár poznamenal: „Z toho všetkého sme sa naučili, že Jehova je Pomocník, ktorému sa nik nevyrovná. Tak ako povedal Pavol: ‚Cítili sme na sebe, že sme prijali rozsudok smrti. Bolo to preto, aby sme sa nespoliehali sami na seba, ale na Boha, ktorý kriesi mŕtvych.‘“ (2. Korinťanom 1:9; Žalm 30:10) Dodal: „Vojna nám veľmi jasne ukázala, že Jehovov ľud je skutočne bratstvom, oblečeným do obetavej lásky, ktorú vyzdvihoval Ježiš.“ — Ján 13:35.
List od jednej libérijskej sestry pre niektorých z nás, misionárov, ktorí sme museli opustiť krajinu počas bojov v októbri 1990, dobre znázorňuje silu nášho kresťanského bratstva. „Modlím sa o to, aby ste sa všetci skoro vrátili späť do Libérie a mohli sme mať zjazd,“ napísala. „Nemôžem sa dočkať toho dňa. Už len pomyslenie naň ma obšťastňuje.“
Áno, bude podivuhodné vidieť, ako bude v Libérii plne obnovená obvyklá kresťanská činnosť. Naša sestra má pravdu; prvý zjazd v Monrovii po návrate misionárov a ostatných utečencov bude skutočne radostný. O tom niet pochýb!
[Mapa na strane 27]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
LIBÉRIA
Monrovia
Kakata
Gbarnga
Ganta
SIERRA LEONE
GUINEA
POBREŽIE SLONOVINY
Atlantický oceán
[Obrázok na strane 28]
Deti svedkov vyhnaných z domovov v kancelárii odbočky počas vojny
[Obrázok na strane 31]
Libérijskí utečenci pri triedení oblečenia, ktoré im darovali svedkovia z Pobrežia Slonoviny