Vzrušujúca správa zo Sovietskeho zväzu
Radostné vyvrcholenie po sto rokoch vydávania svedectva
„REGISTRÁCIA Stanov Správneho ústredia náboženských organizácií ‚Jehovových svedkov v ZSSR‘.“
To je preklad prvých slov dokumentu v ruštine, ktorý je reprodukovaný na tejto strane. Skutočne, tieto slová predstavujú vypočutie mnohých modlitieb. Tento dokument podpísal a potvrdil najvyšší úradník Ministerstva spravodlivosti Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. To znamená, že Jehovovi svedkovia sú uznanou náboženskou organizáciou v celom ZSSR. Tak sa dosiahol bod obratu v ich storočných dejinách v tejto obrovskej krajine.
Veľmi malé začiatky
Storočné dejiny? Áno. V novej dobe bol prvým známym zvestovateľom dobrého posolstva v tejto krajine Charles Taze Russell, ktorý podal správu o svojej návšteve v roku 1891. Vo vydaní časopisu Sionská Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti zo septembra 1891 rozpráva, že počas svojej európskej cesty prišiel do Kišiňova v Rusku. Tam sa stretol s istým Jozefom Rabinovičom, ktorý veril v Krista a pokúšal sa zvestovať židovským rodinám v tejto oblasti. Russel podáva podrobnú správu o svojej návšteve u Rabinoviča a o ich hlbokých, zaujímavých rozhovoroch o Kráľovstve.
Opäť počuť dobré posolstvo
Po Russelovej návšteve počuť len málo o vydávaní svedectva na území dnešného ZSSR, ale to neznamená, že sa tam nič nevykonalo. V roku 1927 poslali tri zbory v Sovietskom zväze správu Spoločnosti o svojom zhromaždení pri príležitosti Pamätnej slávnosti. Ale zdá sa, že až do druhej svetovej vojny pokrok nebol rýchly. V dôsledku tejto vojny nastalo v Európe dramatické premiestňovanie mnohých ľudí. Jedným z nezamýšľaných následkov tohto pohybu bolo veľké preniknutie zvestovateľov Kráľovstva do Sovietskeho zväzu.
Napríklad vo vydaní Strážnej veže z 1. februára 1946 sa oznamuje: „Viac ako tisíc zvestovateľov, ktorí predtým zvestovali v ukrajinskom jazyku vo východnej časti Poľska, bolo teraz premiestnených hlboko do Ruska... Okrem toho aj stovky bratov, ktorí žili v Besarábii, predtým časť Rumunska, sú teraz obyvateľmi Ruska a pokračujú vo svojom diele robenia učeníkov medzi všetkými národmi.“
Počas druhej svetovej vojny trpelo tiež mnoho sovietskych občanov v nacistických koncentračných táboroch. Táto tvrdá skúsenosť viedla u niektorých k neočakávaným požehnaniam. Jedna správa hovorí o 300 mladých ruských ženách uväznených v Ravensbrücku. Tam sa stretli s Jehovovými svedkami, reagovali na pravdu a robili pokroky až po spôsobilosť ku krstu. Niečo podobné sa stávalo aj v iných táboroch. Keď boli títo novopokrstení svedkovia po vojne prepustení, niesli so sebou dobré posolstvo o Kráľovstve späť do Sovietskeho zväzu. Takýmto spôsobom mala druhá svetová vojna za následok rýchly vzrast v počte zvestovateľov Kráľovstva na sovietskom území. V roku 1946 sa odhadovalo, že je tam činných 1 600 zvestovateľov.
Zvestovanie vo väzení
Nanešťastie väzenia aj naďalej hrali hlavnú úlohu pri rozširovaní dobrého posolstva v Sovietskom zväze. Po vojne sa úrady mylne pozerali na svedkov ako na hrozbu a mnohí z nich boli uväznení. Ale to nezastavilo ich zvestovanie. Ako aj mohlo, keď skutočne verili, že posolstvo o Božom kráľovstve je tou najlepšou správou pre ľudstvo! Tak sa pre mnohých z nich stalo väzenie ich obvodom a značný počet väzňov, ktorí si ich vypočuli, reagoval priaznivo. Správa z roku 1957 hovorí: „Podľa odhadu štyridsať percent zo všetkých, o ktorých sa dnes v Rusku vie, že sú v pravde, prijalo pravdu vo väzení a v táboroch.“
Zbavila svedkov odvahy táto stála hrozba uväznenia? V žiadnom prípade! Správa z roku 1964 hovorí: „V týchto táboroch sa nachádzajú Jehovovi svedkovia, ktorí sú tam už druhý alebo tretí raz, pretože neprestali zvestovať posolstvo po svojom prepustení.“ Ďalší, ako správa ďalej uvádza, boli kriminálnici odsúdení do väzenia alebo do tábora a tam sa stretli so svedkami. Prijali pravdu a robili pokroky až po spôsobilosť ku krstu ešte pred svojím prepustením.
Tlak sa zmenšuje
V polovici šesťdesiatych rokov úrady zaujali menej tvrdý postoj voči svedkom. Pravdepodobne si uvedomili, že Jehovov ľud nie je v žiadnom prípade hrozbou pre verejný zákon a poriadok. A tak hoci činnosť týchto pokorných kresťanov ešte stále nebola zákonne povolená, neboli už vystavení toľkému väzneniu a domovým prehliadkam, a oni boli vďační za toto poľavenie tlaku. Ich hlavnou túžbou bolo ďalej žiť svojím kresťanským životom a pracovať tichým, miernym a pokojným spôsobom, pokiaľ to záležalo na nich. — Rimanom 12:17–19; 1. Timotejovi 2:1, 2.
V roku 1966 boli všetci tí, ktorí boli na dlhý čas poslaní do vyhnanstva na Sibír, oslobodení a dostali povolenie odísť, kamkoľvek si na území krajiny želali. Mnohí sa vrátili po dlhých rokoch neprítomnosti domov, ale niektorí si zvolili zostať na tomto plodnom poli. A nie všetci, čo sa vrátili, sa rozhodli zostať doma. Jedna sestra, ktorá bola ako mladé dievča vypovedaná na Sibír spolu so svojou rodinou, sa vrátila s rodičmi do západného Ruska. Ale zdržala sa tam iba krátky čas. Tak milovala pokorný, pohostinný ľud na Sibíri, že opustila svoju rodinu a vrátila sa, aby pokračovala vo zvestovaní tomuto vnímavému ľudu.
Pre toto obdobie je typická skúsenosť jedného brata, ktorý sa presťahoval z jedného mesta do druhého. Po nejakom čase objavil dvoch iných svedkov. Všetci traja sa modlili o pomoc a čoskoro nadviazali kontakt s jednou mladou ženou, ktorá bola vychovaná v gréckej ortodoxnej cirkvi. Rýchlo prijala pravdu a zaviedla bratov k ďalším dvom záujemkyniam — svojej matke a mladšej sestre. Správa končí slovami: „Dnes je tu s týmito bratmi spojených štyridsať ľudí, z ktorých tridsať poznalo pravdu v priebehu posledných šiestich mesiacov.“
Napriek tomu Jehovovým svedkom prekážalo v ich činnosti to, že neboli zákonne uznaní. Pri zhromaždeniach bola potrebná opatrnosť. Zvestovať sa muselo obozretne. Stále hrozila možnosť uväznenia a verejné vydávanie svedectva z domu do domu nebolo možné. Títo verní kresťania v Sovietskom zväze však napriek tomu naďalej verne slúžili svojmu Bohu a boli dobrými občanmi svojej krajiny. (Lukáš 20:25) Jeden z nich napísal, vyjadriac tak ich postoj: „Je to veľkolepá prednosť vytrvať vo všetkých skúškach a zostať verný Bohu Jehovovi, chváliť Boha ustavične po celý svoj život, a tak získať večný život od Jehovu prostredníctvom Ježiša Krista.“ Akými znamenitými príkladmi vytrvalosti a vernosti sú títo svedkovia v Sovietskom zväze!
Konečne legalizácia!
Od roku 1988 sa v krajinách spojených so Sovietskym zväzom začalo mnohé meniť. Začalo prevládať ovzdušie väčšej slobody a krajiny, ktoré obmedzovali činnosť Jehovových svedkov, postupne menili svoju politiku. Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a iné krajiny poskytli týmto úprimným kresťanom zákonné uznanie a dovolili im voľnú činnosť bez obáv z postihu. Aké šťastné boli tieto posledné tri roky vo Východnej Európe! Ako tam bratia využívajú svoju novonájdenú slobodu na šírenie pokojného posolstva o Kráľovstve! A ako sa s nimi Jehovovi svedkovia v ostatných častiach sveta radujú!
Svedkovia v Sovietskom zväze už mali prospech zo svojej vzrastajúcej slobody. Tisícky — niektorí až z ázijského pobrežia Tichého oceánu — navštívili epochálne zjazdy v Poľsku v roku 1989 a znovu v roku 1990, keď na zjazde vo Varšave bolo prítomných 17 454 svedkov zo Sovietskeho zväzu. Aké nádherné spomienky si odniesli so sebou domov! Väčšina sa predtým pri uctievaní nikdy nestretla s viac ako hŕstkou spolukresťanov. Teraz boli v desaťtisícových zástupoch!
Vracali sa do Sovietskeho zväzu, ktorý sa stával viac a viac tolerantným. Svedkovia po celom svete to sledovali a kládli si otázku: Kedy budú Jehovovi svedkovia legalizovaní v Sovietskom zväze? Stalo sa to v roku 1991 — práve sto rokov po návšteve Charlesa Taze Russella! Dňa 27. marca roku 1991 bolo „Správne ústredie náboženských organizácií Jehovových svedkov v ZSSR“ registrované v dokumente podpísanom v Moskve ministrom spravodlivosti RSFSR (Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky). Aký druh slobody bol poskytnutý svedkom?
Právne stanovy novoregistrovanej organizácie zahŕňajú nasledovné vyhlásenie: „Cieľom náboženskej organizácie je konať náboženské dielo oznamovania mena Boha Jehovu a jeho milujúcich opatrení pre ľudstvo prostredníctvom jeho nebeského kráľovstva pod Ježišom Kristom.“
Ako sa to má robiť? Uvedené spôsoby zahŕňajú verejné zvestovanie a návštevy v domovoch ľudí; vyučovanie ľudí, ktorí chcú počúvať, biblickým pravdám; vedenie bezplatných biblických štúdií s nimi za pomoci biblických študijných publikácií; a opatrenia na prekladanie, dovoz, vydávanie, tlač a rozširovanie Biblií.
Dokument načrtáva tiež organizáciu svedkov pod vedením vedúceho zboru, vrátane zborov s radami starších, sedemčlenného riadiaceho výboru, krajských a oblastných dozorcov.
Nepochybne, Jehovovi svedkovia môžu teraz v Sovietskom zväze vykonávať svoju činnosť takisto slobodne a voľne ako v mnohých iných krajinách. Predstav si radosť piatich zo siedmich členov riadiaceho výboru [odbočky] a piatich dlhoročných zborových starších, ktorí mali prednosť podpísať tento historický dokument a vidieť, ako ho potvrdil vedúci Oddelenia pre registráciu verejných a náboženských spoločností! Bolo vhodné, že prítomní boli aj Milton Henschel a Theodore Jaracz z vedúceho zboru Jehovových svedkov ako svedkovia tejto významnej udalosti. Zo skupín schválených v RSFSR dostali Jehovovi svedkovia ako prví svoj úradný dokument o registrácii. Aká to bola odmena pre týchto verných ruských bratov po toľkých rokoch trpezlivej vytrvalosti!
Jehovovi svedkovia na celom svete sú vďační sovietskym úradom, ktoré umožnili túto legalizáciu. Ale z celého svojho srdca ďakujú najmä Jehovovi za novú slobodu svojich bratov v Sovietskom zväze. Tešia sa so svojimi spolusvedkami v ZSSR a v ostatných východoeurópskych krajinách, ktorí teraz môžu slúžiť Bohu Jehovovi omnoho voľnejšie. Kiež ich Jehova bohato požehná, zatiaľ čo naplno využívajú túto slobodu na chválenie jeho svätého mena.
[Obrázok na strane 9]
Kremel v Moskve
[Obrázok na strane 10]
Ruskí delegáti na zjazde mimo Sovietskeho zväzu