‚Vznášala som sa na krídlach ako orly‘
Rozpráva Ingeborg Bergová
NARODILA som sa pred viac než sto rokmi, 5. júna 1889 pri zámku Fredensborg severne od Kodane. Keď mala dánska kráľovská rodina hosťov, vrátane kráľov a cisárov európskych krajín, panie z fredensborgských rodín boli pozývané na výpomoc do kuchyne a na obsluhu. Ako malé dievčatko ma často brávali so sebou a mohla som sa hrať a behať po zámku.
Najživšie si spomínam na ruského cára Mikuláša II. s rodinou. Pred jeho spálňou stála telesná stráž, kozák s vytasenou šabľou. Kozáci mali radi deti a raz ma jeden chcel objať. Naľakala som sa najmä jeho dlhých fúzov a utiekla som chodbami zámku preč.
Raz navštívili dánskeho kráľa Christiana IX. cár Mikuláš II., nemecký cisár Viliam II. a syn kráľovnej Viktórie, neskorší kráľ Eduard VII. Keď sa prechádzali ulicami Fredensborgu a láskavo sa rozprávali s ľuďmi, cár Mikuláš ma pohladil po hlave, keď som sa mu poklonila. Vtedy bol mier a hlavy štátov sa nebáli o svoju bezpečnosť tak ako dnes.
Koniec mieru
V roku 1912 som začala pracovať ako ošetrovateľka v Južnom Jutsku. Slúžila som priateľom Dánov na nemeckej strane hraníc. Južné Jutsko bolo od vojny medzi Dánskom a Pruskom v roku 1864 pod nemeckou nadvládou. Pomáhala som matkám s novorodencami a bližšie som sa zoznámila s mnohými mladými rodinami.
V roku 1914 som sa vydala za dánskeho pohraničníka a presťahovala som sa na dánsku stranu hraníc. Krátko nato vypukla vojna. Neskôr sa jej hovorilo Veľká vojna a nakoniec 1. svetová vojna. Jedného rána natiahli pozdĺž hraníc ostnatý drôt, aby zabránili voľnému pohybu cez hranice. Mier, v ktorom sme dovtedy žili a bezpečnosť boli preč.
Hrôza a nezmyselnosť vojny sa nás hlboko dotkli, keď sme sa dozvedeli, že mladí otcovia všetkých rodín, kde som chodila ako ošetrovateľka, sú povolaní do vojenskej služby. Všetci okrem jedného padli na západnom fronte na Marne. Bolo strašné čo len pomyslieť na mladé ženy, ktoré prišli o manželov, a na deti bez otcov. Ako sa budú tieto mladé vdovy starať o svoje hospodárstvo? „Kde je Boh?“ pýtala som sa.
Počas vojny bola situácia na hranici často veľmi napätá, pretože utečenci sa pokúšali prejsť hranice. Mojou úlohou bolo prehľadávať ženy podozrivé z pašovania. Zvyčajne nosili potraviny a ja som ich často nechala prejsť. Veľká vojna sa skončila v roku 1918 a v roku 1920 bolo Južné Jutsko opäť pripojené k Dánsku.
Nachádzam vieru v Boha
Hoci moja viera v Boha zoslabla pre všetky tie bezprávia, ktoré som videla, hľadala som nejaký zmysel života. S mojím manželom Alfrédom sme pravidelne chodili do kostola, ale nedostávali sme odpoveď na svoje otázky.
V roku 1923 sme sa presťahovali do rybárskej dedinky pri Flensburgskom fjorde a Alfréd začal pracovať ako rybár. Krátko nato sme sa zoznámili s rodinou baptistov. Hoci sme boli luteráni, prijali sme raz ich pozvanie na biblickú prednášku do hostinca „Pri prievoze“ v Egernsunde. Kým sme odišli, padla som na kolená a modlila som sa: „Ak je Boh, prosím, nech vypočuje moju modlitbu!“
Prednáška bola o žene pri studni v Sychar a vzbudila vo mne túžbu čítať Bibliu. Vďaka tomu som sa stala akoby novým človekom. Napísala som matke: „Vždy si hovorila, že by som sa mala obrátiť k Bohu. Myslím, že sa to už stalo. Bála som sa ti to povedať v obave, že radosť, ktorú som zažila, zmizne. Ale ona zostáva!“
O niečo neskôr, v roku 1927, som našla na povale brožúrku Sloboda pre národy. Upútala moju pozornosť a obsah ma tak zaujal, že som zabudla na čas. Až keď prišli deti zo školy a chceli jesť, odtrhla som sa od čítania.
Keď večer prišiel Alfréd, nadšene som mu rozprávala, čo som čítala. Povedala som mu, že ak je pravdou to, čo hovorí táto brožúra, kostol nie je Boží dom a my by sme mali okamžite vystúpiť z cirkvi. Alfrédovi sa to zdalo trochu prenáhlené a povedal mi to. Ale dohodli sme sa, že napíšeme do kancelárie odbočky Spoločnosti Strážna veža v Kodani a požiadame o ďalšiu literatúru.
Nato nás navštívil cestujúci dozorca Christian Rømer. Dali sme mu k dispozícii detskú izbu a deťom sme dali postele do podkrovia. Brat Rømer chodil zvestovať od dverí k dverám a večer študoval s nami. Zdržal sa štyri dni a mali sme sa naozaj výborne. Keď brat odišiel, opäť som sa spýtala Alfréda na výstup z cirkvi. Teraz nadšene súhlasil.
Tak šiel Alfréd s naším oznamom ku kňazovi. Ten si myslel, že Alfréd prišiel kvôli krstu ďalšieho dieťaťa. Ale keď pochopil, prečo prišiel, nemohol tomu uveriť. Pýtal sa: „Čo je na cirkvi zlé?“ Alfréd pripomenul náuku o trojici, o nesmrteľnosti duše a o večných mukách a povedal, že „Biblia takéto veci neučí“. Keď kňaz nepresvedčivo odpovedal, že by o týchto veciach nikdy nehovoril s nezávislo uvažujúcimi ľuďmi, Alfréd rozhodne povedal: „Chceme z cirkvi vystúpiť!“
Prekvapujúci úlovok a krst
V Kodani mal byť zjazd, ale my sme mali málo peňazí a nemohli sme si dovoliť cestovať naň. Modlila som sa k Bohu, aby nám ukázal, ako by sme sa tam dostali, lebo sa chceme dať pokrstiť. Krátko pred zjazdom Alfréd vyplával do fjordu na ryby. Ulovil ich toľko, že sa čln naplnil, a my sme si mohli zaplatiť cestu. Miestni rybári žasli, pretože v tom roku sa vo fjorde ulovilo veľmi málo rýb. Dokonca ešte po päťdesiatich rokoch hovorili miestni rybári o „zázraku“. Hovorili sme tomu Petrov úlovok. Tak sme sa mohli dať 28. augusta 1928 pokrstiť.
Krst vyzeral inak ako dnes. Nádrž na krst bola za oponou. Keď sa opona otvorila, stál tam brat Christian Jensen pripravený ponárať. Bol vo fraku a stál v nádrži až po pás vo vode. My, kandidáti krstu, sme mali na sebe dlhé biele rúcha. Najprv sa krstili muži, potom ženy.
Počas zjazdu v Kodani sme bývali u mojich rodičov. Keď som v ten večer prišla domov, otec sa ma spýtal, kde sme boli.
„Na zhromaždení,“ povedala som.
„Čo sa tam robilo?“
„Dali sme sa pokrstiť,“ odpovedala som.
„Vy ste sa dali pokrstiť?“ skríkol. „To ti nebol krst, keď si bola malá, dosť dobrý?“
„Nie, otecko,“ odpovedala som. Nato mi dal poriadne zaucho a vykríkol: „Ja ti dám krst!“
Mala som tridsaťdeväť rokov a bola som matkou piatich detí, keď som takto dostala posledné zaucho od otca, ktorý bol inak veľmi milý a láskavý. Alfréd našťastie ešte nebol doma, a tak som mu až po rokoch povedala, čo sa stalo.
Čas preosievania
Keď som sa vrátila domov, navštívila som ženu, na ktorú som sa pozerala ako na sestru, a nadšene som jej hovorila o zjazde a o našom krste. Sedela veľmi ticho a potom povedala: „Úbohá, úbohá sestra Bergová! Tomuto už nesmieš veriť. Niektorý deň príde brat z Flensburgu a vysvetlí nám pravdu.“
Onemela som. Sotva som dokázala prísť na bicykli domov. Neďaleko zvonil kostolný zvon a pri každom údere zvona akoby mi v ušiach znelo „smrť, smrť“. V duchu som volala k Jehovovi o pomoc a prišli mi na myseľ slová žalmu 32:8, 9: „Dám ti rozum a vyučím ťa ceste, po ktorej pôjdeš; dám radu obrátiac na teba svoje oko. Nebuďte ako kôň a mul, ktoré nemajú rozumu, a ktoré musíš skrotiť zubadlom a uzdou, ich ozdobou, aby ti neublížili.“ — RP.
Keď som prišla domov, vzala som si Bibliu a čítala som si Pánovu modlitbu. Upokojila som sa. Prišlo mi na myseľ podobenstvo o perle vysokej hodnoty. (Matúš 13:45, 46) Kráľovstvo bolo ako tá perla. Všetko, čo som mala, som chcela dať, aby som získala kráľovstvo. Tieto myšlienky mi boli útechou. A prišli aj ďalšie požehnania.
V roku 1930 začal vychádzať v dánčine časopis Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!) pod názvom Nový svet. A v nasledujúcom roku sme sa my, Bádatelia Biblie, zaradovali, keď sme dostali meno Jehovovi svedkovia. Na našom území nás bolo len pár a zhromaždenia sa konali občas u nás doma. Keďže ulica, kde sme bývali, sa volala Schodište, hovorili nám zbor Schodište.
Vytrvalosť v ďalších skúškach
V roku 1934 som podstúpila vážnu operáciu, po ktorej som ochrnula. Dva a pol roka som ležala na posteli a lekári predpovedali, že po zvyšok svojho života budem odkázaná na invalidný vozík. Bolo to pre mňa ťažké, ale rodina mi veľmi pomáhala.
Alfréd mi kúpil Bibliu s veľkými písmenami a náš najmladší syn mi urobil na ňu stojanček, takže som si ju mohla čítať poležiačky na posteli. Chcela som však tiež zvestovať, a tak Alfréd postavil pri ceste pútač, ktorý inzeroval nové časopisy. Tí, ktorých to zaujalo, prišli ku mne a ja som sa s nimi rozprávala. Tento pútač spôsobil, že našej rodine v okolí hovorili Nový svet.
Cestujúci dozorca ma svedomito navštevoval. Tak som sa mohla dobre zoznámiť s týmito zrelými a skúsenými bratmi. Veľmi ma povzbudzovali. Využívala som čas tiež na štúdium Biblie a poznanie ma posilňovalo. Bolo mi, akoby som ‚sa vznášala na krídlach ako orol‘. — Izaiáš 40:31.
Keď v roku 1935 bola objasnená totožnosť „veľkého zástupu“, väčšina bratov a sestier v našom okolí, vrátane nášho najstaršieho syna a dcéry, prestali prijímať chlieb a víno pri Pamätnej slávnosti. Niekoľkí z nás však nikdy nezapochybovali o svojom nebeskom povolaní. Ale aj my sme boli šťastní z nového porozumenia Jehovovho veľkolepého predsavzatia týkajúceho sa veľkého zástupu a odmeny preň — večného života na zemi. — Zjavenie 7:9; Žalm 37:29.
Moje zdravie sa v rozpore s tým, čo predpovedali lekári, pomaly zlepšovalo a opäť som sa mohla plne zúčastňovať na životne dôležitom diele hlásania a vyučovania.
Druhá svetová vojna a čas potom
Cez fjord sme videli do Nemecka a pocítili sme vplyv nacizmu. Niektorí naši susedia sa stali nacistami a vyhrážali sa nám: „Počkajte, keď príde Hitler. Skončíte v koncentráku alebo na pustom ostrove!“
Usúdili sme, že bude lepšie presťahovať sa. Priateľskí ľudia nám pomohli nájsť byt v Sønderborgu, neveľmi vzdialenom väčšom meste. Druhá svetová vojna vypukla v septembri 1939, sťahovali sme sa v marci 1940 a 9. apríla nemecké vojská okupovali Dánsko. Napodiv, Jehovovi svedkovia v Dánsku sa nestali terčom pozornosti Nemcov.
Keď konečne stroskotal Hitlerov dobyvateľský sen, študovala som Bibliu s mnohými sklamanými Nemcami žijúcimi v Sønderborgu. Bolo radostné vidieť nielen to, ako mnohí z tých, ktorí študovali Bibliu, oddali svoj život Jehovovi, ale tiež ako väčšina mojich detí a vnúčat je činná v kresťanskej službe.
V roku 1962 som stratila manžela, v roku 1981 jedno z vnúčat a v roku 1984 najstaršiu dcéru. Avšak stála činnosť v Jehovovej službe mi pomohla prekonať tieto bolestné obdobia.
Je úžasné vidieť pokrok v diele kráľovstva v Dánsku odvtedy, ako som v roku 1928 sama začínala. Vtedy sme mali len asi 300 zvestovateľov, a dnes je ich viac ako 16 000! Som vďačná za to, že vo veku sto rokov môžem byť ešte činná v službe. Naozaj som zažila splnenie slov z Izaiáša 40:31: „Ale tí, ktorí dúfajú v Jehovu, znovu získajú silu. Vznesú sa na krídlach ako orly. Pobežia a nezomdlejú; budú kráčať a neunavia sa.“